Aj bez podpory cirkevnej vrchnosti pracovali v prospech evanjelického ľudu
STO ROKOV OD ZRIADENIA SLOVENSKEJ EVANJELICKEJ CIRKVI AUGSBURSKEHO VYZNANIA
2. apríla 1919 sa v Bratislave zišla Generálna rada Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Na svojom zasadnutí vymenovala do funkcií prvých biskupských a seniorálnych administrátorov a začala svoje ofi ciálne pôsobenie pod názvom Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v Československej republike. Slovenských farárov neumlčali. Aj bez podpory cirkevnej vrchnosti pracovali v prospech evanjelického ľudu STO ROKOV OD ZRIADENIA SLOVENSKEJ EVANJELICKEJ CIRKVI AUGSBURSKEHO VYZNANIA
Aké boli dôvody, ktoré viedli vtedajších popredných cirkevných predstaviteľov, aby pristúpili k tomuto kroku?
Dôvodom boli zásadné zmeny v politickom a štátoprávnom usporiadaní v celej strednej Európe. Na konci prvej svetovej vojny zanikli tri veľké monarchie – Rusko, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Územie Slovenska patrilo do rakúsko-uhorskej monarchie. Dôvodom zániku tejto monarchie bola jednak prehra vo vojne, ale najmä túžba nemeckých a nemaďarských národností po svojbytnom postavení, a to im umožnila deklarácia o sebaurčení národov. Na návrh amerického prezidenta Wilsona ju prijali víťazné mocnosti. Túto deklaráciu museli akceptovať aj porazené štáty.
Národnostný útlak najmä v Uhorsku bol v posledných desaťročiach existencie monarchie veľmi silný. Hlavným dôvodom pre násilnú maďarizáciu bola snaha maďarskej šľachty vytvoriť na území Uhorska jednotný národ tzv. natio Hungarica. Podľa tejto koncepcie sa mali ostatné v Uhorsku žijúce národnosti zriecť svojej identity. Na dosiahnutie tohto cieľa vynakladali vládnuce maďarské elity od roku 1867, keď si sami vymohli rovnoprávne postavenie voči Rakúsku, obrovské úsilie. No väčšina Slovákov, Rumunov, Srbov, Chorvátov, Nemcov a Rusínov sa s myšlienkou, že by sa zriekli svojej národnej identity nebola ochotná stotožniť. Preto nečudo, že zápas medzi prívržencami tzv. natio Hungarica a prívržencami rovnoprávneho vzťahu všetkých národností bol neustálym zdrojom napätia. Napokon, neochota vládnucich strán akceptovať požiadavky nemaďarských národnosti sa ukázala z ich strany ako chyba. Lebo práve tento konflikt rozhodujúcou mierou prispel k zániku celej monarchie.
Aký priebeh mal národnostný konflikt v uhorskej evanjelickej cirkvi?
Po roku 1867, keď vzniklo Rakúsko-Uhorsko, sa do vedúcich pozícií aj v našej cirkvi dostávali ľudia, ktorí sa stotožnili s myšlienkou vytvorenia tzv. natio Hungarica. V roku 1875 boli zatvorené slovenské gymnáziá a Matica slovenská. O päť rokov generálny konvent cirkvi prijal uznesenie, že panslavizmus je dogmatický priestupok. Problémom bolo, že za panslavizmus sa považovalo aj to, keď chcel niekto, kto vedel po maďarsky, na cirkevných konventoch hovoriť vo svojej materčine. Tak sa protislovenský zápas preniesol aj do cirkevného prostredia, kde od tej doby bola za jedinú úradnú reč považovaná už iba maďarčina. Ďalším krokom k vystupňovaniu národnostného útlaku v Uhorskej evanjelickej cirkvi bolo nové územnosprávne delenie, ktoré urobila budapeštianska synoda. Tá na svojom zasadnutí v roku 1895 čisto slovenské senioráty podelila do štyroch dištriktov tak, aby ani v jednom nemali Slováci väčšinu.
Po tejto synode zostali slovenským farárom tri možnosti, ako ďalej postupovať. Prvou možnosťou bola rezignácia. Mohli jednoducho prijať ako fakt, že ich zápas bol zbytočný a mohli akceptovať, že slovenský národ sa postupne rozpustí v mori maďarizácie.
Druhou možnosťou bolo založenie samostatnej evanjelickej cirkvi. Paradoxne to vtedajšie zákony umožňovali. No táto cirkev by bola nielen bez štátnej podpory, ale vďaka svojej národnej identite by bola od počiatku vystavená obrovskej perzekúcii. Treťou možnosťou, ktorú si napokon povedomí slovenskí farári zvolili, bolo ísť cestou vytvárania paralelných štruktúr. O čo išlo? Keďže ich hlas bol v oficiálnej cirkvi umlčaný, rozhodli sa, že začnú aj bez podpory cirkevnej vrchnosti pracovať v prospech slovenského evanjelického ľudu. Jednoducho, že budú robiť to, čo mali robiť biskupi a seniori. A skutočne rozvinuli širokú škálu najrozličnejších činností. Jur Janoška zriadil v roku 1898 v Liptovskom Mikuláši vydavateľský spolok Tranoscius. V ňom začali vydávať širokú škálu náboženskej a školskej literatúry v slovenčine. Taktiež sa dohodli, že sa budú každoročne stretávať na všeobecných pastorálnych konferenciách, kde budú rozvíjať duchovný program v prospech slovenských evanjelikov. Zaviazali sa finančne podporovať modranský sirotinec, aby ho udržali ako sociálnu ustanovizeň pre slovenské siroty.
Prvá všeobecná pastorálna konferencia bola v roku 1899 v Modre. Na týchto konferenciách nešlo len o pestovanie slovenčiny, ale aj o zachovanie dedičstva pravoverného evanjelicko- luteránskeho vyznania, ktoré vnímali nielen ako odkaz reformácie 16. storočia, ale aj ako odkaz Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý, okrem zápasu za svojbytnosť národa, dôsledne bojoval aj za luteránsku pravovernosť. Tento zápas bol dôležitý preto, lebo oficiálna cirkev dávala najavo, že sa nezriekla snahy o úniu s kalvínmi a to aj za cenu, že by sa zriekla našich Symbolických kníh. Ďalším zápasom, ktorý si vyžadoval pozornosť týchto mužov, bol boj o zachovanie slovenských evanjelických cirkevných škôl, ktoré ako jediné vo vtedajšom Uhorsku udržiavali pri živote slovenčinu ako vyučujúci jazyk, aspoň v prvých piatych ročníkoch elementárnych škôl. Všetky tieto snahy nachádzali podporu u širokej verejnosti. Z roka na rok pribúdalo nielen odberateľov slovenskej literatúry, ktorá vychádzala vo vydavateľstve Tranoscius, ale taktiež stúpala aj účasť na všeobecných pastorálnych konferenciách. Za dvadsať rokov, ktoré ubehli od začatia týchto aktivít, došlo v živote slovenských evanjelikov k nenápadnej, ale výraznej zmene v myslení. Veľká časť novej generácie, ktorá vyrástla na cirkevných školách a dostávala do rúk slovenskú literatúru, vydávanú Tranosciom, sa odcudzila Uhorsku. Prestala ho považovať za svoj štát. A tak maďarizačné snahy vládnucich uhorských vrstiev spôsobili napokon to, že akonáhle sa objavila možnosť oddeliť sa od Uhorska, ani jeden z nemaďarských národov nezaváhal a túto možnosť využil.
Od 30. 10. 1918 Do 2. 4.1919
Ako je všeobecne známe, 30. 10. 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine stretli predstavitelia slovenského národa. Prijali Martinskú deklaráciu, v ktorej sa slovenský národ prihlásil k spolužitiu s bratským českým národom. Vznikla Česko-Slovenská republika. Len tak na okraj, túto deklaráciu podpísalo 106 osôb, z toho 81 evanjelikov, z nich bolo štrnásť evanjelických farárov.
Pre slovenských evanjelikov táto zmena predstavovala úplne novú etapu v ich živote. Bolo však treba usporiadať život cirkvi v nových pomeroch. Nebolo to ľahké. Toho si boli vodcovia slovenských evanjelikov dobre vedomí. Ale predstava, že si konečne budú môcť usporiadať svoj duchovný a národný život podľa svojich predstáv, im dodávala chuť a silu k práci. Už 4. 11. 1918 sa v Liptovskom Mikuláši stretlo sedemdesiat duchovných ako aj svetských predstaviteľov SECAV. Požiadali nového ministra československej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska Vávra Šrobára, aby zvolal oficiálnu poradu o zorganizovaní samostatnej evanjelickej cirkvi na Slovensku. Šrobár ich žiadosti vyhovel. Vymenoval referenta pre evanjelickú cirkev, ktorým sa stal liptovský senior Ján Šimkovic, a žiadanú poradu zvolal na 21. 1. 1919 do Žiliny.
Tento krok zo strany vlády bol nevyhnutný. Bol to totiž jediný legitímny orgán, ktorý bol cirkvi k dispozícii. Na Slovensku totiž nezostal ani jeden z dovtedajších evanjelických biskupov. Takže nebolo žiadneho cirkevného predstaviteľa, ktorý by takúto poradu mohol legitímne zvolať. Výsledkom porady bol návrh na vymenovanie generálnej rady evanjelickej cirkvi, ktorá by prechodne, až do synody, spravovala cirkev. Taktiež táto porada vypracovala memorandum, v ktorom zdôraznila, že stojí na nenarušenej autonómií ev. a. v. cirkvi. Šrobár 30. 1. 1919 vydal nariadenie o dočasných ustanoveniach pre evanjelickú cirkev. Zabezpečil jej právo samosprávy a to na dva roky až do synody. Taktiež zrušil ustanovenia bývalej cirkevnej ústavy, ktoré sa vzťahovali na správu zborov, seniorátov a dištriktov. 17. 2. 1919 vymenoval 26-člennú generálnu radu, ktorá bola neskôr rozšírená o štyroch zástupcov národnostných menšín.
Táto nová generálna rada sa zišla 2. 4. 1919 v Bratislave pod vedením vládneho referenta seniora Šimkovica a vyvolila si svoje predsedníctvo – Jura Janošku a Milana Ivanku. Rozčlenila cirkev na dva dištrikty a sedemnásť seniorátov. Do Západného dištriktu patrilo 8 seniorátov a 151 zborov. Administrátormi sa stali Samuel Zoch a Milan Ivanka. Do Východného dištriktu patrilo 9 seniorátov a 159 zborov. Administrátormi sa stali Jur Janoška a Ján Ružiak. A taktiež začala oficiálne používať nový názov: Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v Československej republike. Od tohto dátumu uplynuli ešte viac ako dva roky, pokiaľ bola definitívne, synodou v Trenčianskych Tepliciach, prijatá a schválená nová cirkevná ústava a boli podľa nej zvolení biskupi, seniori a všetci dozorcovia. Avšak ani synoda, ani voľby už nič nezmenili na územno-právnom usporiadaní či personálnom obsadení príslušných biskupských či seniorských úradov. Všetko zostalo tak, ako to bolo konštituované generálnou radou práve 2. 4. 1919.
To vydáva aj nám dnes svedectvo o tom, že na samom začiatku stáli na čele SECAV ľudia, ktorí požívali obrovskú autoritu a tešili sa dôvere evanjelickej verejnosti. Pre nás dnes zostáva iba zbožným želaním, aby nám nebeský Otec dal aj dnes také osobnosti, ktoré budú dôstojnými nástupcami svojich predchodcov a stanú sa ochrancami viery a šíriteľmi Kristovho evanjelia.
Prednáška odznela pri 100. výročí zriadenia Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi 6. apríla v chráme Božom v Poprade-Veľkej.
Michal Zajden
