Prvé slová Slobodného slovenského vysielača z Banskej Bystrice zazneli 30. augusta 1944 o 11. hodine, deň po obsadení Slovenského štátu nemeckým vojskom. Vtedy poslucháči počuli slová: „Haló, haló! Tu vysielač Banská Bystrica. Odpojujeme sa od vysielania Bratislavy a Prešova…,“ ohlásili rozhlasoví pracovníci, ktorí sa pridali na stranu povstaleckej armády a založili Slobodný slovenský vysielač ako hlavné odbojové médium.
Potom sa na jeho vlnách rozletela do éteru proklamácia o obnovení Československej republiky a burcujúce štvorveršie Chalupkovej revolučnej básne Mor ho! Proklamáciu prečítal a štvorveršie ohnivo zarecitoval profesor slovenčiny a dejepisu na banskobystrickej priemyslovke Ladislav Sára, ktorého neskôr na Starých Horách fašisti chytili, mučili a jeho ušľachtilé srdce dotĺklo pri deportovaní do Nemecka. Sídlom Slobodného banskobystrického vysielača bola budova vtedajšieho evanjelického spolku. Bolo to skutočne len provizórne štúdio, ktoré sa v tých náročných podmienkach podarilo zriadiť. Šatňa sa využila ako hlásateľňa, za javiskom sa umiestnila technická časť vysielača a sálu zriadili ako univerzálnu pracovňu. V nej sa hlásatelia pripravovali a tu sa pre nich písali aj relácie. Tam sa tiež odpočúval zahraničný rozhlas, čiže vykonávalo sa všetko, čo si vyžadovalo vysielanie.
Šifrované odkazy cez vysielanie
Slobodný slovenský vysielač bol v prvých dňoch najmä vojenský rozhlas, slúžil na koordináciu obyvateľov povstaleckého územia a na šifrované odkazy vojakom. Vo vysielaní sa snažili obyvateľstvo presvedčiť a vybudovať si u poslucháčov dôveru – rozhlas bol jediným informátorom odboja so širokým dosahom a povzbudzoval u poslucháčov sebavedomie a vieru v povstanie, ktoré sa postavilo proti oficiálnemu Tisovmu režimu, a tiež aj národné cítenie – aj v tomto sa stal vážnym konkurentom ľudákov. „Zdôrazňovali jednotu novovytvorenej československej republiky, rozhlas vštepoval Slovákom vieru v skoré vyslobodenie a vyvracal mýtus o neporaziteľnosti nemeckej armády, pričom ukazoval pravú tvár nacistickej propagandy, ktorá bola prezentovaná bratislavským rozhlasom,“ vysvetľuje historička Jana Odrobiňáková s tým, že povstalecký rozhlas preberal aj správy z moskovského a londýnskeho rozhlasu. Spravodajské relácie sa vysielali najskôr štyrikrát denne (o 7.00, 12.30, 19.00 a 22.00), neskôr sa spravodajstvo vysielalo aj o 10.00 či 16.30. „Čítanie správ malo pôvodne trvať 15 minút, no pre množstvo dôležitých informácií sa väčšinou predĺžilo až na polhodinu,“ uvádza Odrobiňáková s tým, že ťažiskom vysielania boli aj politické komentáre či fejtóny. V tej istej budove, odkiaľ rozhlas vysielal, bola aj kancelária Spravodajskej agentúry Slovenska. Rozhlasoví pracovníci tak po najnovšie informácie chodili zo suterénu, kde bolo štúdio, do kancelárií, ktoré boli nad nimi.
Vláda pochopila silu rozhlasu
Rozhlas takmer každý deň vysielal aj šifrované správy a heslá Veliteľstva prvej Československej armády pre vojakov povstaleckej armády a partizánov. Historici sa roky snažia šifry rozkódovať. Neúspešne. Bratislavská vláda pochopila, akú silu a význam získava protivládny rozhlas, a takmer okamžite rozhodla o jeho zničení. „Už 30. augusta okolo 19.00 spustili dve nemecké lietadlá na územie v blízkosti Bystrice 12 bômb,“ vysvetľuje Odrobiňáková s tým, že bombardovanie vysielač nezasiahlo: „Okrem rozbitých okien bol vysielač v Laskomeri po útoku funkčný a vysielal ďalej.“ Nálet 2. septembra 1944, keď šesť lietadiel spustilo na územie až 35 bômb, bol z pohľadu Tisovej vlády úspešnejší. Dve z nich vysielač zasiahli a vysielanie museli povstalci zastaviť, technika bola zničená. Bombardovaním začiatkom septembra sa tak Nemcom podarilo Slobodný vysielač vyradiť z činnosti. Podbrezovskí robotníci, technici a vojaci sa však nedali odradiť a zostrojili pojazdný vysielač, ktorý vysielal z letiska Tri duby. Aj tu ho však Nemci našli, preto stále museli meniť stanovisko. Zvyčajne vysielali z nákladného auta alebo rôznych narýchlo upravených miestností, v skutočných bojových podmienkach z rôznych stredoslovenských obcí.
Nemci ho umlčali bombardovaním
Najvýhodnejšie podmienky našli pracovníci rozhlasu po presťahovaní na Staré Hory a neskôr na Donovaly, kde zakrátko Slobodný vysielač navždy zmĺkol. Bolo to 27. októbra 1944 o 7. hodine ráno. Poslucháči počúvali spravodajstvo, ktoré hlásateľ ukončil slovami: „Končíme ranné správy. Dopočutia o 12. hodine 30. minúte.“ Žiaľ, v stanovenom termíne poslucháči sľúbenú reláciu nepočuli, lebo toto oznámenie boli posledné slová, ktoré prešli mikrofónom banskobystrického slobodného vysielača. Umlčali ho Nemci bombardovaním Starých hôr aj Donovál. Jeho pracovníci potom zamenili mikrofón za automat a bojovali spolu s partizánmi. Potom nastalo to strašné obdobie prenasledovania, odvlečenia do koncentračných táborov, obdobie hromadných popráv, obdobie, v ktorom vyhasli životy tisícov nevinných obeti. Medzi nimi bol aj martýr fašistickej zvlčilosti, banskobystrický farár J. Bakoss, ktorého našli v masovom hrobe. Jeho telesné zostatky boli prevezené na banskobystrický cintorín a dôstojne pochované. Ani 75 rokov od tejto udalosti nedovolí zabudnúť na to, čo sa v tých pohnutých časoch dialo. Nevymizla ani spomienka na Slobodný slovenský vysielač, ani na jeho pracovníkov, ani spomienka na všetkých, ktorí sa nebáli za pravdu a spravodlivosť obetovať svoje životy.
Pripravila Martina Kováčiková
ilustračné foto: múzeum SNP
