Rozprávka či pravda
Kde sa piesok lial a voda sa sypala, bola raz… áno, krajina, a tam bolo od určitého času všetko naopak. Lebo niekto chcel byť slávny a vymyslel, že bol by správny len ten názor, názor nový, čo pochádza z jeho hlavy. A čo stáročia tu stálo, on tvrdí, že tu nebývalo. To, čo má tu korene, on tvrdí, že veru nie. Že tu vskutku ničoho, nebolo ver – hotovo. Povedal, že nová éra prinesie nám „spasiteľa“.
Jemu vraj len veriť treba, lebo inak: beda, beda! Kto neuzná jeho trón, bude navždy bedárom. Tým, čo verne vrtia chvostom, radostne on volá s gestom vládcu sveta nad človekom: „Postarám sa, moji milí, verte mi, že v každej chvíli.“ Správne ste to pochopili: Spasiteľom je vraj milým – on sám, ten, čo mení to, čo tu vraj nikdy nebolo. S radosťou nám oznamuje, že len jeho zásluhou postaví sa nový dom.
Že len jeho zásluhami postavia sa nové chrámy v srdci sluhu – človeka, kde uctievať sa bude ten, čo prevrátil naopak – staré časy v nové „krásy“. Že je všetko naopak? Že si treba pretrieť zrak? Kto iných do hriechu vodí, nevidí ten svoje chyby. A tak v ľudskom snažení nič k lepšiemu nezmení. Veľký cirkus so „psami“ – k čomu sme to volaní?
Tak čakáme na Godota, že obnoví to, čo psota pokazila v tento čas… Márne však je čakať toho, čo nepríde, aby mohol povedať nám to, čo vieme: že tú našu vec ukradol nám pokrytec. A že my sme ako deti uverili v hadie reči, že múdrymi môžeme byť, keď strhneme vekov niť, keď najeme sa plodov sveta, čo vodu na piesok zhnietia. A ten škrípe pod zubami tým, čo kričia: „Poďte s nami! Budovať ten nový svet.“
A tak ruka v ruke spolu budujú si ríšu svoju, ríšu sveta prízrakov, kde neznie už pravdy zvon, kde len v ľudskom mámení cítia sa vždy blažení. Srdce svoje prevrátili, šošovicou zamenili. Drahý poklad odhodili, sklíčkami sa hrajú vraviac: „Toto je tá nová cesta.“ Kaleidoskop zábavy farbami nech hrá s nimi tú ich hru diablovho hráča, ktorému pravdy Božie nestačia. A tak v diabla mámení všetci budú zvedení. Že je všetko naopak, že nevidia? Veru tak.
Nech si sypú vodu a nech piesok lejú, nech radostne vrtia chvostom a mrkvu dávajú svojim snehuliakom.
Nám ostatným stačí to, čo tu stáročia stálo a krásou oplývalo. Nám stačia večné pravdy zvony, ktorých zvuk v človeku zazvoní a rozozvučí chcenie – cit: človekom s Kristom dobrým byť.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
