6. nedeľa po Svätej Trojici
„Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam.A poslal pred sebou poslov. Tí sa vydali na cestu a prišli do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili (prístrešie).Ale (tam) Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel tam.Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich ako urobil Eliáš?Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha;lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny.“
L 9, 51 – 56
Slová dnešného evanjelia by sme mohli rozdeliť na dve časti. A obe nám ukazujú, ako sa my ľudia, nevieme poučiť z chýb iných a dokážeme to (ak vôbec), až keď ich urobíme aj my sami. A tiež, ako málo sa snažíme hľadať, plniť a žiť vôľu nášho Nebeského Otca. Ako radšej hľadáme tú svoju, a tú potom zakrývame za horlivosť a zbožnosť. No poďme po poriadku.
Na jednej strane stojí Pán Ježiš Kristus. Vyberá sa na svoju definitívnu cestu do Jeruzalema, kde mal byť povýšený, teda vyzdvihnutý na kríž, aby sa stal Záchrancom každého človeka, i mňa i teba. „Obrátil sa tvárou k Jeruzalemu“, tieto slová nám jasne hovoria o Jeho Spasiteľskom odhodlaní, aby sa naplnila vôľa Božia.
A tiež aby sa naplnili slová proroka Izaiáša, ktorý píše o rozhodnosti Božieho Služobníka, ako kráča v ústrety svojmu utrpeniu a dúfa v Božiu záchranu: „Telo som nastavil tým, ktorí ma bili, a líca tým, ktorí mi trhali bradu; tvár som si neukryl pred potupou a slinou. Ale Hospodin, Pán, mi je na pomoci, preto som nevyšiel na posmech; preto som si zatvrdil tvár ako kremeň a vedel som, že nebudem zahanbený. Blízko je Ten, čo mi priznáva právo; kto sa odváži prieť sa so mnou? Spolu sa postavme: Kto je mojím žalobcom, nech pristúpi ku mne!“ (Iz 50, 6 – 8)
My teda jasne vidíme odhodlanie Božieho Syna, pokorného a trpiaceho Služobníka Hospodinovho, ktorý rozhodne stojí naproti svojmu nadchádzajúcemu utrpeniu v dôvere vo vedenie Otcom Nebeským. V tomto postoji sa neskrýva len odhodlanie, ale aj vyznanie dôvery v Hospodina.
V tomto odhodlaní a vyznaní posiela Pán Ježiš Kristus svojich učeníkov do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili prístrešie. Nebolo by na tom nič zvláštne až na to, že Židia a Samaritáni boli navzájom vo veľkej nenávisti. Pre Židov bolo slovo „Samaritán“ tou najoplzlejšou nadávkou a ponížením. Nuž a Samaritáni taktiež nezdieľali láskyplné city voči Židom. Takže, akonáhle Samaritáni zistili, že to Židia žiadajú od nich nocľah, „právom“ ich odmietli.
Tu je potrebné hľadať dôležitý moment, ktorý nám zaznieva už zo začiatku dnešného evanjelia – dôvera v Hospodina – dôvera v Jeho vedenie. Učeníci možno boli v núdzi, ak hľadali prístrešie u Samaritánov. No pravdepodobnejšie ich sám Pán Ježiš Kristus skúšal v láske. Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou museli vedieť, že ich Samaritáni neprijmú. A predsa k nim boli poslaní. To je škola Božej trpezlivosti a dôvery. Čo tým Pán Boh sleduje? Aký je Jeho zámer?
Ak ich tam Pán Ježiš Kristus posiela, aj keď to pokladajú za zbytočné, predsa len to má svoj význam. Nuž, a ten nám načim nájsť. Hlavne aj prijať v úplnom spoľahnutí sa na Pána Boha. A tak, ako Pán Ježiš Kristus súhlasil s krokom svojich učeníkov, rovnako súhlasí aj s našimi, ak tieto kroky vedú cestou pokory a lásky. A najmä, ak v tejto pokore a láske prelamujú nastavané bariéry vzájomného odmietania sa a nepriateľstva.
A to aj napriek tomu, že nielen na začiatku, a možno aj po celý život, budú tieto naše konkrétne kroky k bratom a sestrám odmietané. Ani Pána Ježiša Krista všade neprijímali s otvorenou náručou a dodnes je tomu tak. Dodnes Ho neprijímajú, a neprijímajú ani tých, ktorých On posiela. Priznajme si, ako často my sami neprijímame Pána Ježiša Krista úprimne, aby mal moc nad našimi životmi. Aby nás neustále vo všetkom viedol a menil.
Je mnoho dôvodov, prečo Samaritáni, svet, a aj my odmietame Pána Ježiša Krista a tých, ktorých posiela k nám so svojím Slovom. Samaritáni Ho odmietli, lebo bol Žid, ich úhlavný nepriateľ, hoci aj za nich šiel do Jeruzalema. „Ale tam Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel tam.“ No pre svoje neprijatie sa to nemohli dozvedieť. Možno však neskôr, možno pre svedectvo ženy Samaritánky, s ktorou sa Pán Ježiš Kristus rozprával pri studni (porov. J 4)…
Ani svet neprijíma Pána a Jeho poslov so Slovom. Stačí ak čo len trochu viac zdôrazňujeme kresťanské hodnoty, ak sa k nim viditeľne hlásime, snažíme sa podľa nich žiť a v momente sme odsúdení na výsmech. Aj keď tieto hodnoty sú jedinou zárukou požehnaného života v láske, radosti a v spokojnosti. To sa už nikomu nechce skúmať. Stačí predsa zaužívaný spoločenský názor, konvencia, či niečo „zaužívané“, ako aj v prípade Samaritánov, a tým pádom je odmietnutie „ospravedlnené“.
Ale na to nám nik nedal právo. Právo súdiť a odmietať len pre povrchné konvencie a názory spoločnosti. Spoločnosť nám dnes vtláča mnohé názory, ktoré nemajú nič spoločné s kresťanstvom, ba naopak kráča v ústrety kultúry smrti a kresťanstvo predstavuje ako niečo zastaralé a zavrhnutia hodné. Obmedzujúce a nepohodlné. A tým sa vlastne sama odsudzuje. Sama si podpisuje rozsudok smrti, a zároveň ho aj vykonáva. Je potom názor dneška tým, čo máme rešpektovať, ako spoločenský obyčaj?
Nie. Práve naopak. Sme pozvaní skúmať a hľadať pravdu. Počúvať ľudí, hľadať ich dôvody a modliť sa za poznanie Božej vôle, prijatie Božej vôle a za život v pravde a láske. V tom bude naša serióznosť.
Napokon je tu naše vlastné odmietnutie Pána Ježiša Krista. A v tom je veľký paradox. Odmietame Ho pre vlastnú „horlivosť a zbožnosť“, ako sa to stalo v prípade učeníkov a bratov Jakuba a Jána. „Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich ako urobil Eliáš?“
Na jednej strane je pekné a milé, aby sme boli horliví a zbožní. Ale všetkého veľa škodí. Obaja totiž nepochopili základný zámer Pána Ježiša Krista, že prišiel zachrániť aj tých, čo Ho odmietajú. A, že aj v odmietnutí je potrebné zotrvávať v dôvere v Božie vedenie, nech by nám bolo akokoľvek nepochopiteľné, neprijateľné i nepríjemné.
Jakub a Ján sa proti tomu postavili vo svojej prehnanej horlivosti a zbožnosti, ako „Boanergés – synovia hromu“, a tak s pocitom akejsi duchovnej nadradenosti a moci len prilievajú do ohňa vzájomnej nevraživosti, neústupčivosti a nenávisti. A to je vo veľkom rozpore s tým, čo má Pán Ježiš Kristus vykonať v Jeruzaleme.
Ak teda chceli byť horliví a zbožní, tak mali byť horliví v láske a pokore. Mali hľadať všetky cesty a prostriedky, aby v láske hľadali zmierenie, aby urovnávali vzájomné konflikty, namiesto ich naťahovania a prehlbovania. Tá cesta je v podstate veľmi jednoduchá, samozrejme nie pre našu pýchu, a vychádza práve z toho, čo pre nás vykonal Pán Ježiš Kristus. On sám sa stal za nás obeťou zmierenia. On nás k zmiereniu denne pozýva. Ak som urobil voči niekomu chybu, tak nečakám, ale pokorne idem a prosím o odpustenie a hľadám nápravu. Ak niekto urobil chybu voči mne, tiež idem pokorne za ním, hľadám nápravu, a nečakám vo svojej pýche, že veď on má prísť prvý, on je vinný… To je láska Pána Ježiša Krista, láska prevyšujúca náš rozum a našu hriešnosť. A tak treba žiť!
Pre túto lásku nakoniec musel Pán Ježiš Kristus pokarhať aj svojho milovaného učeníka Jána. „Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny.“ Aj pokarhanie je treba vedieť pokorne prijať. V tom je pravá horlivosť a zbožnosť. Lebo nás vedie k náprave a k duchovnému rastu. A ak sa odkloníme od evanjelia, tak napomenutie je nám pomocou ako sa vrátiť späť.
Učeníci ho prijali. A vieme, že im to len pomohlo. A to platí aj o nás. Ani my nie sme neomylní a robíme veľa chýb. Láskavé napomenutie aj nás vracia na správnu cestu. A to je dôležité. V tom je hľadanie Božej vôle a dôvera v Jeho vedenie našich životov. V tom je hľadanie Božej pravdy.
A tak sa aj my môžeme poučiť, že je najdôležitejšie učiť sa od Pána Ježiša Krista. Učiť sa od pokorného Služobníka Hospodinovho, od láskavého Pastiera, Ktorý nezatracuje, ale hľadá aj toho najposlednejšieho, ktorého všetci odmietajú. A toto robí aj napriek odmietaniu. Škola Božej trpezlivosti je pre nás otvorená po celý život. Vyučovanie predmetov „pokora“ a „dôvera“ je ponúknuté v našom rozvrhu hodín 24 hodín denne. Je len na nás, či prekonáme vlastnú pýchu a budeme sa v tejto škole učiť. Amen.
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste! Dobrý a láskavý Pastier všetkých nás. Prosíme Ťa, nauč nás kráčať po ceste, ktorou si Ty sám v pokore a láske, nasledujúc tak Tvoj príklad, aby sme jednoduchej radosti boli svedkami, že to najcennejšie v našich životoch si Ty sám. Nezavrhni nás od seba pre našu malú a slabú vieru, pýchu a zlobu. Zostaň s nami, Pane. Amen.
Mgr. Ľuboš Vontorčík
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
