Apoštoli verne plnili misijný rozkaz Pánov, zvestovali svetu evanjelium a to najprv Židom a bezprostredne potom aj pohanom. Krstili veriacich a zakladali kresťanské zbory. Židia odmietali kresťanskú zvesť, ba stali sa úhlavnými nepriateľmi kresťanov. Len niektorí uverili v Krista.
Ťažká cesta viery
Vedúci židovskí činitelia vynaložili veľké úsilie, aby kresťanskú cirkev zničili. Saul z Tarzu vynikal v prenasledovaní kresťanov. Ale keď sa mu Pán Ježiš zjavil, Saul sa obrátil, uveril, dal sa pokrstiť a pod menom Pavel stal sa najhorlivejším apoštolom Ježiša Krista. Pavel pochopil, že k Božej pravde a k spaseniu nedošiel plnením zákona, ale jedine Kristovou milosťou. Nerobil národnostné rozdiely medzi hriešnymi pudmi, preto horlivo zvestoval evanjelium pohanom. Židia v ňom videli odpadlíka a nemilosrdne ho prenasledovali. Keď vykonal misijné dielo medzi pohanmi v Malej Ázii, Židia ho obža¬lovali u Rimanov. V Jeruzaleme ho zajali a uväznili, dva roky ho žalárovali v Cézarei a potom ako rímskeho občana previezli do Ríma, kde pravdepodobne zomrel mučeníckou smrťou za panovania cisára Neróna (asi roku 67). O utrpení apoštola Pavla pre cirkev čítame v 2K 11, 22 –51. Prenasledovanie kresťanov zo židovskej strany netrvalo dlho. Židia, ktorí žili pod hrozným útlakom rímskych miestodržiteľov, vzbúrili sa proti Rimanom roku 70. Rímske vojská pod vedením vojvodcu Tita židovský odboj krvavo potlačili, Jeruzalem i s chrámom úplne zničili. Tak stratili Židia vlasť a politickú moc. (V našich evanjelických chrámoch spomíname skazu Jeruzalema v 10. „kajúcu“ nedeľu po Svätej Trojici.) Pohania až neskôr začali prenasledovať kresťanov. Príčinou boli povery a ohovárania, že kresťania zabíjajú deti na bohoslužobné účely a najmä to, že sa kresťania nezúčastňovali na pohanských slávnostiach, neklaňali sa pohanským bohom a rímskemu cisárovi nevzdávali božskú česť, na ktorú si robil nárok. Prenasledovanie zo strany pohanov bolo kruté a trvalo niekoľko storočí. Kresťanov bez vyšetrovania mučili a neľudsky zabíjali. Za cisára Neróna v roku 64 kresťanov obvinili, že zapálili Rím. Nero dal kresťanov napospas pohanom, ktorí ich pálili zaživa a štvali v arénach na nich dravú zver. V týchto burkách pravdepodobne mučenícku smrť podstúpili apoštolovia Peter a Pavel. Okrem apoštola Jána všetci apoštoli zahynuli mučeníckou smrťou.
Skutočne veriaci vydržali všetko
Keď kresťanov pribúdalo, aj rímske úrady proti nim nepriateľsky zakročovali. Najväčšie prenasledovanie nastalo za cisára Decia roku 250. V domnienke, že tak upevnia štátnu moc, všetkým poddaným nariadili ctiť cisára ako božstvo. Kresťania z dôvodov viery („Pánu Bohu svojmu klaňať sa budeš a Jemu samému budeš slúžiť“) odopreli plniť tento rozkaz. Cisár Decius vyhlásil kresťanov za nepriateľov štátu a nariadil, aby ich štátna moc najprísnejšie prenasledovala. Úrady kresťanov hľadali, zbavovali ich občianskych práv, dávali rúcať kresťanské chrámy a udavačov odmeňovali. Slabí vo viere od cirkvi odpadli, mnohí však, najmä biskupi a presbyteri, zomreli mučeníckou smrťou. Asi roku 110 zajali biskupa Ignatiusa z Antiochie. Viezli ho na popravu do Ríma, ale on aj na tejto ceste povzbudzoval priateľov, aby zostali verní Spasiteľovi a v listoch zborom prejavil radosť nad tým, že ho Boh uznal za hodného trpieť pre Krista a pre Jeho cirkev. Mocné svedectvo viery vydal staručký biskup Polykarp zo Smyrny pred upálením roku 155. Rímsky miestodržiteľ ho na popravisku nahováral, aby zaprel Krista a zachránil svoje šediny. Polykarp ho odmietol so slovami: „86 rokov slúžim Pánovi Ježišovi a ničím mi neublížil. Ako by som mohol zlorečiť svojmu Pánovi, ktorý ma vykúpil?“
Cirkev musí stále zápasiť
Pre kresťanov bolo prenasledovanie veľkou skúškou viery v Ježiša Krista. V ťažkej skúške mnohí neobstáli, ale mučenícka smrť desiatok tisícov bola dôkazom vernosti k poznanej pravde, svedectvom o Kristovej Božskej moci a posilnením i príkladom pre mnohých. Pohanská štátna moc nad cirkvou nezvíťazila. Z viery a lásky, z modlitieb a spevov, zo sĺz a krvi rástla Kristova cirkev, ktorá má zasľúbenie, že ju ani brány pekelné nepremôžu. Vyše dvesto rokov trvalo prenasledovanie kresťanov v rímskej ríši, najmä za cisárov Nera, Domitiána, Décia, Valeriána, Hadriána a Diokleciána. Po najkrutejšom prenasledovaní za cisára Diokleciána svitli pre cirkev lepšie časy. Cisár Konštantín Veľký, ktorý sa v bojoch proti svojim spoluvládcom opieral o pomoc kresťanov a zvíťazil, vydal roku 313 milánsky edikt (zákon), ktorým zakázal prenasledovať kresťanov. Konštantín Veľký všemožne podporoval kresťanskú cirkev, ale robil to z politických pohnútok. Pokrstiť sa dal až na smrteľnej posteli. Naposledy cisár Julián (odpadlík od kresťanstva, vládol roku 361 – 363) sa pokúsil o obnovu pohanstva. Po dvoch rokoch vlády zahynul v boji proti Peržanom. Povesť hovorí, že zomrel so slovami: „Predsa si zvíťazil, Galilejský!“ Kresťanstvo sa stalo v rímskej ríši štátnym náboženstvom. Oslobodenie umožnilo široký rozvoj kresťanstva. Ale prinieslo aj mnoho pokušenia. Do cirkvi prišlo mnoho ľudí bez skutočného kresťanského presvedčenia. Preto bol nutný neustály zápas o čistotu viery a učenia. A ten je potrebný a nevyhnutný aj dnes v našej ev. cirkvi a. v.
MJ
ilustračné foto: wikipedia.org
Spätné odkazy