Vo chvíli, keď cirkvi pocítia vo svojich radoch úbytok mladých ľudí, začnú skúmať dôvody a kladú si otázku, prečo deti, ktoré v zboroch vyrastali, strácajú o cirkev záujem, keď sa z nich stanú tínedžeri. Hlavným dôvodom, prečo dospievajúca mládež z cirkvi mizne je, že nie sú skutočnými kresťanmi. Nevenovali sme im dostatok pozornosti? Nemali sme pre nich dostatok programov? Boli oddelení od svojich rovesníkov? Bezradnosť vedie k výkrikom: „Začne niekto, prosím, myslieť na deti?“
Skutočnosťou je, že príťažlivosť sveta je rovnako mocná u dospelých ako u dospievajúcich. Mladí neopúšťajú cirkev, pretože pre nich nemáte v zboroch dostatok programov. V lepšom prípade odídu z vášho zboru a začnú navštevovať iný, pretože sa domnievajú, že im tam bude lepšie poslúžené. Ale to nie je hlavný dôvod, prečo cirkev opúšťajú úplne. Málokto si chce pripustiť, že najčastejším dôvodom, prečo mladí ľudia z cirkvi odchádzajú je to, že nie sú veriaci. Presne takéto jednoduché to je. Neprišli ku spasiteľnému poznaniu Ježiša Krista ani k osobnému vzťahu s Ním. Evanjeliu buď nerozumejú, alebo ho síce chápu, ale rozhodli sa, že touto cestou ísť nechcú. V oboch prípadoch opúšťajú cirkev, pretože nikdy nedospeli k spásnej viere.
Zjavná odpoveď
Keď túto skutočnosť pochopíme, problém bude evidentný. Hlavným dôvodom, prečo dospievajúca mládež, rovnako ako dospelí z cirkvi odchádzajú, je to, že nie sú skutoční kresťania a nikdy nedospeli k viere v Krista. Odpoveď na to, ako ich nestratiť, je potom zrejmá. Je potrebné zamerať sa na výučbu evanjelia a modliť sa, aby v nich Kristus vyvolal pozitívnu reakciu. Ďalej je potrebné vedieť, kto nesie zodpovednosť za výučbu a výchovu našich detí. Na rozdiel od všeobecného presvedčenia nespočíva zodpovednosť na pleciach iba farára alebo učiteľov besiedky. Hoci aj viacerí dnešní farári sú neveriaci a kňazmi sa stali skôr z vypočítavosti. Rovnako ani niektorí kňazi nemajú jasno vo vierouke svojej cirkvi, alebo sa chcú len zapáčiť. Mnohí miesto výučby tak s mladými hrajú radšej futbal, alebo ich zveria do rúk rôznych kresťanských denominačných organizácií, ktoré nemajú vieroučný základ a teda ani evanjelickú identitu, ktorá by ich formovala a sprevádzala v ich životných postojoch a rozhodnutiach.
Na chybe sú aj rodičia
Zatiaľ čo každý z týchto ľudí nesie zodpovednosť za to, čo vyučuje, zodpovednosť za duchovný rast detí nesú hlavne rodičia. Z Listu Efezským 6, 4 jasne vyplýva, že otcovia sú zodpovední za výchovu a vzdelávanie svojich detí v Pánovi. Je napísané: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána.“ Podobné prikázanie čítame v 5M 6, 6 – 9: „Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.“ Povinnosťou otcov je viesť deti k viere deň čo deň. Nestačí prenechať všetky duchovné učenia na pleciach učiteľov nedeľnej školy alebo besiedky a potom sa diviť, prečo nikdy nedospeli ku spásnej viere. Nestačí, keď každý týždeň privedieme deti do zboru. Toto, čo sa píše v 5. knihe Mojžišovej neočakáva, ani to nenapĺňa príkaz Ef 6, 4, že sú otcovia zodpovední za duchovné učenia a výchovu svojich detí. Podľa prikázaní z 5. knihy Mojžišovej máme doma o Písme hovoriť a zabezpečiť, aby sa jeho aplikácia stala súčasťou nášho každodenného života.
Výučba má byť zameraná na evanjelium
Ak cirkev ponúka vyučovacie programy pre deti (čo nezbavuje otca zodpovednosti), mali by sme dbať na to, aby boli zamerané na evanjelium. Nedeľná besiedka sa ľahko môže stať len časom, v ktorom pôjde len o niečo málo viac ako udržať deti v pokoji, zatiaľ čo dospelí sú „skutočne“ vyučovaní. Ľahko môžeme upadnúť do pasce, keď zaspievame niekoľko piesní a väčšinu času budeme tráviť činnosťou bez duchovnej hodnoty. Dokonca aj v prípade, že sme zameraní na biblický obsah, môžeme rýchlo skĺznuť k používaniu Biblie ako zdroja morálneho poučenia, alebo pristupovať k deťom ako by už boli „malí kresťania“, aj keď im chýba porozumenie evanjeliu. Nedeľné programy môžu deťom dobre slúžiť, ak sú zamerané predovšetkým na evanjelium. To znamená, že ich budeme učiť o dôsledkoch hriechu a jedinej náprave, ktorá je v osobe a diele Ježiša Krista. Namiesto toho, aby sme v tradičných biblických príbehoch hľadali predovšetkým morálne ponaučenie, treba ich používať kristocentrickým spôsobom (mnohí farári už nemajú kristocentrickú ani kázeň a buď len filozofujú, alebo chcú poslucháčov ovládať psychologicky). Rozprávať príbeh Dávida a Goliáša nepredstavuje žiadny problém, ak ho správne interpretujeme. Dávid je typom Krista, ktorý bol Boží pomazaný Mesiáš, poslaný, aby zachránil Boží ľud. To by mali chápať deti rovnako ako dospelí. Potrebujú vedieť, že všetci máme problém. Hriech je ako obor Goliáš, ktorý my, Božie deti, rovnako ako Izrael nedokážeme poraziť. Ale Boh poslal svojho pomazaného Pána Ježiša, rovnako ako Dávida, aby porazil našich nepriateľov, ktorých nemôžeme premôcť. Až keď uveríme v Mesiáša, Bohom pomazaného, môžu byť naši nepriatelia porazení a my spoznáme pravý pokoj a slobodu. To je príklad príbehu zameraného na evanjelium a kristocentrického prístupu k príbehu.
Nepredpokladajme u detí, že veria
Kľúčovým faktorom vyučovania detí nie je odovzdávať biblické príbehy bez interpretácie. Máme im priblížiť zmysel evanjelia, ktorý tieto príbehy obsahujú. Nemôžeme predpokladať, že všetky deti, ku ktorým sa obraciame, sú veriace. Preto treba vyučovať Písmo rovnako ucelene ako u dospelých. Pochopme, že deti, rovnako ako dospelí, sú hriešnici a potrebujú činiť pokánie a uveriť v Krista, aby s Ním nadviazali správny vzťah. Biblické príbehy a kristocentrické čítanie Písma musí byť primárne vysvetľované doma. Rodičia majú byť príkladom evanjelia v každodennom živote. Rodičia sú živým príkladom, ktorý je následne utvrdzovaný v cirkvi prostredníctvom detských učebných programov. Nemôžeme sa čudovať, že sa od cirkvi odvracajú mladí ľudia, ktorí sa nestretli so živou vierou doma ani v zboroch kresťanov a nikdy sami neuverili tomu, čo počuli. Rovnako tak nemôžeme byť prekvapení, keď mladí ľudia neuveria, pretože ich rodičia nevedú ku krížu Pána Ježiša Krista, a tak nepochopia jedinečnosť evanjelia a potrebu osobnej spásy. Ak sa programy nedeľnej školy sústredia viac na morálku alebo užitočné ponaučenie ako na Krista a Jeho spásne dielo na kríži, potom deti nikdy nebudú počuť o dôsledkoch svojho hriechu a prostriedkoch spásy. Preto nemôžeme byť prekvapení, že nikdy nepocítia nutnosť robiť pokánie, prísť v pokore ku Kristovi a podrobiť sa Jeho panstvu. Ak to všetko nespoznajú, nemôžeme byť prekvapení, že v cirkvi nenachádzajú žiadnu hodnotu.
Stephen Kneale ilustračné foto: pexels.com
