„J 1, 11 – 12: Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno. “
Sú za nami prvé dni nového roku. Možno sme sa už celkom vrhli do nového roku, nových úloh a späť sa už neobzeráme. Možno ešte niektorí myslíme na to, čo je za nami a s nádejou hľadíme na to, čo nás čaká. Pre náš osobný život je veľmi dôležité, aby sme vedeli, o čo sa budeme môcť v tomto začínajúcom roku oprieť. Čo platí a zostáva. V našom texte sme čítali, že my ľudia Ježiša Krista veľmi často neprijímame a nemáme pre Neho vo svojom živote miesto. To je ale len polovica pravdy. – Smutná, ale neúplná. Ďalší verš pridá polovicu druhú. Hovorí o tom, čo sa stane, keď človek Ježiša Krista prijme! Hovoríme si možno po mnohých skúsenostiach: Je to možné, aby človek Ježiša Krista takto cele prijal? Evanjelium hovorí: Áno, taký zázrak sa skutočne stáva! Človek je síce hriešny a neverný, no predsa s nami Boh robí nečakané veci. On si dokáže naše srdce otvoriť a použiť náš život k uskutočneniu svojej vôle. Hriech sa síce človeka stále drží, ale súčasne prichádza chvíľa, keď Božie slovo nielen radostne prijímame, ale tiež ho radostne naplňujeme a potom sa z Božej milosti dejú divy a zázraky. Nemusíme sa o tom báť hovoriť. Pokora neznamená, že budeme stále hovoriť len o svojej malosti a neschopnosti. Pokora znamená, že budeme hovoriť tiež o tom, čo dobré sa Pánu Bohu podarilo skrze nás vykonať a akú sme pritom mohli prežiť radosť a vďačnosť.
Viera je vykročením do neznáma
Obvykle pre Pána Boha mnoho miesta nemáme a žijeme si skôr po svojom. Potom však príde chvíľa, keď celkom zreteľne počujeme, kam nás Boh volá – a tá ponuka si nás celkom podmaní, takže urobíme, čo by sme inak neurobili. Viera je vykročenie do neznáma, prekročenie vlastného tieňa – k tomu nám pomôže Božie pozvanie a príklad Ježiša Krista. Viera nie je nejaká hotová, trvalá vec, ale stále nový zápas a príležitosť, ktorá sa pred nami otvára napriek našim zlyhaniam a omylom. Nie je to krásne? Musíme vyznať, že síce ďalej upadáme do hriechu, ale nie sme už zajatci hriechu. Je to inak! Uprostred nášho potkýnania sa a chybovania sa dejú zázraky. Na našom veľmi nedokonalom živote a uprostred našich všedných dní rastú plody Božej lásky, nad ktorými nám samotným zostáva rozum stáť. A čím viac si o tých divoch rozprávame, tým viac nás to láka: byť takí častejšie. Nielen na chvíľu ale stále, trvalo, navždy. Nikto z nás už hrešiť nemusí. Ale nerobme si o sebe ilúzie a buďme vďační za každú chvíľu, za každé slovo a čin, keď Božia milosť neprichádza v našom živote nadarmo. Keď nás chce evanjelista povzbudiť, hovorí o tých, ktorí Ježiša Krista prijali a uverili v Jeho meno, že tým získali „moc stať sa Božími deťmi“. Práve o túto skutočnosť sa chceme v tomto novom roku oprieť.
V čom spočíva sloboda Božích detí
Ale čo to znamená mať moc Božích detí? Grécke slovo pre „moc“, ktoré je tu použité – „exusia“ – znamená najprv slobodu. Nejde pritom o ľubovôľu alebo bezbrehé hranice nášho sebectva. Ide o slobodu od toho, čomu sme boli až doteraz vydaní. Na iných miestach evanjelium hovorí o tom, že sme deťmi zloby a nenávisti. Dokonca sa o nás hovorí ako o „deťoch diabla“. („Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť…“ J 8, 44). To znamená, že sa často chováme tak, akoby na nás zlo malo väčší vplyv než všetko ostatné. Avšak kto uverí, že ho Ježiš z tejto zlej moci vykúpil, ten nájde silu k tomu, aby premáhal svoje sebecké a zlé sklony a dokázal omnoho viac, než by sám od seba čakal. To je sloboda Božích detí! V tom, že nájdeme odvahu Božiu lásku napodobňovať a tak, ako deti napodobňujú svojich rodičov, urobíme to, čo by v podobnej situácii urobil Ježiš. A ono to skutočne pomôže a prinesie niekomu radosť, šťastie! Sloboda Božích detí znamená, že naše slová a činy nie sú zaťažené hriechom. Apoštol Ján mal dokonca odvahu napísať, že „tí, čo sa zrodili z Boha, už nehrešia“. To iste neznamená, že by nás hriech už nikdy nemohol ohroziť a premôcť. Je to ale radostné uistenie o tom, že v našom živote prichádzajú dni a chvíle, keď nás hriech nemôže zadržať a to, čo robíme a hovoríme, je skutočne zrodené z lásky, bez všetkých postranných úmyslov. Keď Boh skrze nás koná svoje dielo, nie je to nič nedokonalé, ale je to pravda a láska sama. S touto slobodou smieme hľadieť i do tohto nového roku i každého nového dňa. Boh sám si nás bude používať k presadzovaniu dobra na akejkoľvek rovine.
Naše modlitby nie sú pokusom zapôsobiť na Boha
Druhý význam toho gréckeho slova pre „moc“ je právo alebo právomoc. Môžu však vôbec ľudia hovoriť o nejakých právach, ktoré majú pred Bohom? Nie je to pyšné a trúfalé? Bolo by, keby sa tu nehovorilo o deťoch. Deti si totiž svoje práva väčšinou neuvedomujú. Nevybojovali si ich ani nevysúdili. Sú to práva, ktoré im boli priznané a darované. A také sú i naše práva – ako Božích detí. Predovšetkým je to právo alebo oprávnenie Pána Boha o niečo prosiť a žiadať. Väčšinou si toho práva ani nie sme vedomí. Berieme ho ako samozrejmosť a Pána Boha prosíme o všetko možné. Ale v skutočnosti je to úžasný dar. Veď prečo by nám mal Pán Boh naslúchať? Prečo by si mal robiť s našimi starosťami ťažkú hlavu? Čo Mu môžeme ponúknuť? Sme pred Ním ako malé deti, ktoré všetko dostávajú. A predsa deti môžu svojich rodičov prosiť a rodičia ich prosbám naslúchajú. Ak sú to prosby o dobré a prospešné veci, potom sa ich snažia svojim deťom splniť. I my sa takto smieme k Bohu modliť. Nie ako cudzí a neznámi žiadatelia, ale ako Jeho vlastné deti. Naše modlitby – to nie je pokus na Pána Boha zapôsobiť a niečo si od Neho vynútiť. To je dôverné volanie dieťaťa k Otcovi, o ktorom vieme, že sa na Neho môžeme vždy a absolútne spoľahnúť. Naše prosby nikdy nezostávajú bez odozvy, i keď často prichádza pomoc inak, než sme čakali.
Nikto nás nemôže zbaviť dedičstva
O ďalšom práve, ktoré sme vďaka Ježišovi Kristovi získali, Písmo hovorí, keď nás označuje za „dedičov Božích zasľúbení“. Práve obraz dedičstva dobre vystihuje tajomstvo Božej milosti a lásky. Dedičstvo je niečo, čo si človek nezaslúži. Nič preň neurobil. Je to niečo, čo ešte nemá, ale čo mu napriek tomu patrí, sotva sa narodil. Tak je to i s Božím kráľovstvom. Nezaslúžili sme si ho a pritom už dnes je naše meno zapísané v nebesiach. Už dnes s nami Boh počíta a má pre nás pripravené miesto. To pre každý ľudský život znamená veľkú nádej a motiváciu. Byť Božími deťmi znamená, že s nami Boh má veľké a slávne plány. I keby sa nám v živote možno nič nepodarilo, keby nám naše plány prekazila nemoc, ľudské nepriateľstvo a zloba, keby sme si život skazili svojou vlastnou hlúposťou, nikto nás nemôže zbaviť dedičstva, ktoré nám už bolo pripísané. Budúcnosť, ktorú nám Boh pripravil, je nezničiteľná hodnota. Dedičstvo je niečo, čo má človek ešte skôr, než to užíva. Na prevzatie dedičstva sa často dlhé roky pripravuje a často sa na ňom aspoň čiastočne podieľa ešte skôr, než mu fakticky patrí. Podobne je to s Božím kráľovstvom. Ešte v ňom nežijeme, ale už ho prežívame. Ešte nie je naše, ale už ho skusujeme a tešíme sa, že raz všetko poznáme tvárou v tvár. Božie deti prechádzajú v živote mnohými ťažkými situáciami, ale majú výhodu v tom, že vedia, čo ich čaká. To nás oslobodzuje a vyzbrojuje, aby sme si nezúfali, i keď sa zdá, že už nemáme žiadnu silu. Túto silu budeme tiež v tomto roku mnohokrát potrebovať. A ešte tretí význam gréckeho slova pre „moc“ znamená schopnosť a silu i určité poverenie a oprávnenie konať ako Božie deti. Ide o to, že deti väčšinou nesú spolu s rodičmi ich životný údel. Sú od nich závislé. Idú s nimi do chudoby i do bohatstva. Idú s nimi do nepohody i do šťastia. Ak sme Božími deťmi, znamená to, že budeme mať v tomto svete rovnaký údel ako náš ľudský brat Ježiš Kristus. Naša cesta nemôže byť v zásade iná než cesta Kristova. To stojí proti všetkým, ktorí sľubujú veriacim ľuďom trvalé úspechy a len samé víťazstvá. Veď Kristova cesta bola tŕnistá, plná nepochopenia a bolestí. Prinášala nepriateľstvá a pohŕdania. Tiež my ako Božie deti musíme počítať s prekážkami a ťažkosťami. Neznamená to, že budeme vyhľadávať utrpenie. Nesmieme sa ale čudovať, ak sa dostaneme do podobných situácií – ako Ježiš a Jeho učeníci. Deti však žijú spolu so svojimi rodičmi a súrodencami, a tak tvoria rodinu, ktorá navzájom drží pri sebe. I nás sa Boh snaží zhromažďovať, „ako keď kvočka zhromažďuje kuriatka“, povie Ježiš. Byť Božími deťmi znamená žiť v spoločenstve cirkvi, jednotlivého zboru – a práve tam hľadať a nachádzať ochranu a oporu, keď bude cesta príliš ťažká, nezreteľná a neistá. Toto všetko si v tomto roku prajme, bratia a sestry, aby sme v ňom žili ako Božie deti a nedali si túto slobodu, radosť a silu nikým vziať. „Hriech nad nami už nepanuje.“ Veď Kristus nad ním zvíťazil.
Jozef Vereščak
ilustračné foto: pixabay.com
