Volebné obdobie, ktoré pripadlo na tento rok v našej cirkvi, rozvírilo zdanlivo pokojné politické ovzdušie. Celé spoločenské dianie ešte navyše silne ovplyvnila udalosť zatiaľ neobjasnenej vraždy dvoch mladých ľudí, Jána Kuciaka a jeho priateľky Martinky Kušnírovej. Je to už tak, keď všade prší, nemôže nikto zostať suchý.

Z večera na ráno ľudia akoby sa zmenili na citlivejších, nervóznejších a podráždenejších. Udalosti a javy sa viac vnímali emocionálne ako racionálne a komunita podvedome podliehala davovým psychózam. Ich trend určovala ťažko definovateľná väčšina, ktorá vyjadrovala nespokojnosť s daným stavom a požadovala zmenu. No kde prevládajú emócie, hovorí Rolf Hochhuth, rozum nič nezmôže.

V takomto emocionálnom zamorení sa ocitli aj evanjelici, ktorým prišlo odovzdať vo voľbách svoj hlas na biskupov pre nové volebné obdobie. Poznamenávam, že tu ide o cirkev, ktorá v minulosti dala cirkvi i národu nejednu významnú osobnosť a ich pamätné tabule sú rozosiate po celom Slovensku. Dnes je však situácia totálne iná.

Celá komunita po štyridsaťročnej devastácii v komunistickej totalite zbiera, spočítava a inventarizuje svoje pozostatky, ktoré sú často podobné ošarpaným kultúrnym pamiatkam hradov a kaštieľov. Táto cirkev mala svoju jasnú, čitateľnú racionálnu identitu, no dnes v obľahnutí globálnej sekulárnej mediálnej sféry a dominujúcej rímskokatolíckej väčšinovej cirkvi jej hlas je sotva počuteľný. A tak evanjelici dnes žijú a vystavení sú atakom zo sekulárnej konzumnej sféry, v ktorej dominuje volanie po zdokonaľovaní a popri tomto akčnom programe v katolíckej cirkvi je to túžba stať sa svätým. Teda jedni i druhí chcú byť dokonalí, ale nikdy si nedefinovali, kto je dokonalý, že k dokonalému nič bez škody nemožno pridať ani odňať a že dokonalý je iba Ten nad nami, Boh.

V takomto myšlienkovom ovzduší pristupujú luteráni a vôbec občania k voľbám. Väčšina tých, ktorí chcú využiť toto svoje právo, má predstavu, že dávajú svoj hlas ľuďom múdrym, čestným, nepredajným a pravdomluvným. Zabúdajú však, že neomylných ľudí niet a že k výbave každého človeka patrí aj, že zabúdať je ľudské a že aj múdry schybí. Keď si nádejný volič toto uvedomí, stáva sa často apatický a rezignuje na svoju účasť na voľbách, keď sa často z bulvárnej tlače dozvie o korupčných aférach bielych košieľ, ako ani im nečestne získané peniaze nesmrdia. Pravdu má Martin Luther, keď hovorí, že človek je vždy spravodlivý aj hriešny. Len mŕtvy je nepremenný. Aj apoštol Peter raz vyznáva svojho Pána a druhý raz Ho zrádza. Toto všetko nás však nemá viesť k rezignácii a neprijatiu pozvania z Písma: – Jedni druhých bremená znášajte a tak naplníte zákon Kristov.

Daniel Šovc