Posledný kresťan na zemi

Posledný kresťan na zemi
(Os Guinness: The last Christian on Earth)

Keď sme sa pred viac ako 30 rokmi rozhodli v „nežnej revolúcii“ zobrať správu vecí verejných, na základe demokratických princípov, do vlastných rúk museli sme počítať s tým, že bude potrebný nejaký čas na realizáciu tejto zmeny. A tiež s tým, že ideme do iného prostredia, kde napr. veci cirkevné resp. kresťanské bude možné zvestovať otvorene a verejne, z čoho ale vyplývajú aj iné riziká, ktoré sme doteraz takýmto spôsobom nevnímali. Bolo by veľkou chybou a naivitou predpokladať, že teraz bude všetko bezproblémové a nádherné. Vlastne za tie roky to môžeme na stave cirkvi aj vidieť.

Keďže v Asociácii slobodných zborov nám zvlášť záleží na skutočnej a autentickej viere, a tiež na čistej vierouke, chceme Vám prinášať aj informácie, ako tento proces vnímajú iní kresťania v zahraničí. S akými problémami sa stretávajú, a ako na to reagujú. Veľmi zaujímavý a podnetným spôsobom túto tému spracoval v roku 2009 aj Os Guinness, ktorý sa vo svojej knihe „Posledný kresťan na zemi“ zaoberá spôsobmi, akými je postupne spochybňovaná a likvidovaná kresťanská viera. Celý príbeh sugestívne podáva cez odpadlíka od viery, ktorý plánuje Operáciu Gravedigger (kopáč hrobov resp. hrobár), ktorej cieľom je pripraviť a realizovať stratégiu na zničenie cirkvi. Kniha obsahuje viacero zaujímavých až prenikavých postrehov, ktoré charakterizujú skutočný stav a problémy cirkvi, ale tiež aj to, ako týmto problémom čeliť.

Predstavenie

V úvode knihy autor spomína stretnutie s dekanom čínskej univerzity na konferencii, na ktorú bol pozvaný a kde mal možnosť aj prednášať. Dekan sa mu po večeri prihovoril, “My v Číne sme fascinovaní kresťanskými koreňmi na ktorých bol Západ postavený, a tieto poznatky by sme chceli použiť aj pre našu, čínsku budúcnosť. Vy na západe sa ale odrezávate od vašich kresťanských koreňov. Niečo mi ušlo?“

Dekanova otázka poukázala na jednu z najdôležitejších otázok, ktorej čelia kresťania na Západe vo vyspelej modernej globálnej spoločnosti. Žijeme v globálnej ére. Globálna éra je produkt Západu, rovnako ako Západ je do veľkej miery produkt kresťanskej viery. A kresťanská viera je vo svete prvou skutočne globálnou vierou. Ale čo sa stalo s cirkvou na Západe, ak sa cirkev explozívne šíri na globálnom juhu, a po celom svete ale je čoraz viac neverná a upadajúca práve na západe?

„Narodil som sa v Číne, a oblasť v ktorej som vyrastal bola svedkom najrýchlejšieho rastu kresťanskej cirkvi za 2000 rokov. Som člen anglikánskej cirkvi, ktorá upadá a slabne na mnohých miestach na západe, hoci naopak masívne sa rozširuje v Ázii a Afrike. Ale nielen to, odvážni a verní bratia a sestry z Afriky a Ázie, ktorí boli vedení k viere misionármi zo Západu, sú ochotní nasmerovať svoje aktivity na záchranu cirkvi na Západe, ktorá sa stala vazalom najťažších bludných a odpadlíckych foriem viery počas svojej 2000 ročnej kresťanskej tradície.

Episkopálna cirkev v USA je nepochybne extrémnym prípadom, ale čo zlého sa stalo všade na Západe? Ako máme pochopiť zmysel duchovne neutešenej situácie v Západnej Európe, Kanade, Austrálii a Novom Zélande? Alebo skutočnosť, že v Spojených štátoch, kde evanjelici, ľudia dobrej zvesti, ktorí sú stále dostatočne početní, sa stali jednou z najpovrchnejších, najhlučnejších a najviac skazených častí kresťanskej cirkvi, ktorá je spojená so sklamaním a bezprecedentnou lavínou opovrhnutia, ktorá padá na ich hlavy – kde skoro nič z toho už nemá nič spoločné s Ježišom?

Skoro 5 dekád až doteraz som bol nasledovník Ježiša Krista a evanjelik, ktorý sa usiloval definovať samého seba, moju vieru a môj život cez nasledovanie dobrej správy, ktorú nám Ježiš oznámil a predviedol v praxi. Ani raz ma Boh nesklamal, a hlavnou a prevažujúcou odozvou v mojom živote bola a je radosť, vďačnosť a viera vo veľkosť a dobrotu Božiu. Ale zároveň neustálou podružnou témou na mojej ceste bola vždy starosť o slabosti a hlúposti, ktorými prechádzajú cirkvi na Západe, a to rovnako v Európe, kde som strávil veľa rokov, a tiež v Amerike, kde žijem teraz.“

Základná výzva pre Západnú cirkev môže byť vyjadrená v troch slovách: „integrita“, „dôveryhodnosť“ a „ľudskosť“, kde najdôležitejšia z nich je integrita. Vo vzťahu k Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi musíme znova získať integritu našej viery; vo vzťahu k vzdelaným ľuďom okolo nás musíme znova získať dôveryhodnosť našej viery; a vo vzťahu k ľuďom iných náboženstiev musíme znova získať ľudskosť našej viery. To je sumárna výzva so zámerom plnej vernosti nášmu Pánovi, pri súčasnom plnom ale súčasne vhodnom a správnom zapojení svojho života do tohto rozvíjajúceho sa, moderného sveta.

Kresťanské základy západnej civilizácie

Na začiatku autor knihy rozoberá známu tézu, o tom, že vlastne celá západná civilizácia bola postavená na kresťanských princípoch. Túto tézu sa snažia odpadlíci – agenti zmeny adekvátne zneužiť. „Kresťanská viera prispela k povzneseniu a rastu modernej západnej civilizácie, ale kresťanská viera bola (a je) ohrozovaná moderným svetom, ktorý pomáhala vytvoriť. Kresťanská viera si teda týmto spôsobom kope vlastný hrob“. Autor v nasledujúcej analýze rozlišuje dve dôležité priemyselné revolúcie. Prvá začala okolo roku 1760 a bola sprevádzaná, najmä v anglicky hovoriacich krajinách (neskôr aj na území USA), masívnym rozvojom kresťanstva, ktorý sa označoval ako veľké duchovné prebudenie resp. v USA ako „evangelikálne storočie“. Z tohto obdobia poznáme najmä mená ako John Wesley a George Whitefield, ktorí viedli vášnivé teologické diskusie, a boli zároveň lídrami evanjelizačného hnutia. Uvedené hnutie výrazným spôsobom prispelo k formovaniu spoločnosti, a to najmä cez podporu vzdelania, filantropiu a reformy.

Druhá industriálna revolúcia, ktorá sa udiala cca o 200 rokov neskôr už súvisela s nástupom informatiky, počítačov a internetu, a presunula dôraz z výroby na komunikáciu. Zmenilo sa aj centrum jej pôsobenia, ktoré sa presunulo z Anglicka do Spojených štátov. Aj v tomto prípade sa viacero kazateľov pokúšalo napodobniť vedúcu úlohu v spoločnosti, avšak výsledok aký sme videli pred 150 rokmi sa nedostavil. Skôr naopak, veľa z týchto kazateľov dokázalo proti sebe postaviť veľkú časť verejnosti, a vzbudiť nepriateľské nálady, ktoré kresťanskej viere skôr uškodili.

Plán na spochybnenie cirkvi

Agentom, ako autorom svetského plánu na spochybnenie kresťanskej viery bolo jasné, že otvorené ťaženie proti cirkvi nemôže uspieť. Ako to z minulosti poznáme, takéto snahy zvykli cirkev skôr ešte viac posilniť. Preto sa pri príprave svojho plánu rozkladu cirkvi spoliehajú skôr na silné (až vazalské) prepojenie cirkvi na kultúru spoločnosti, tú kultúru, ktorú sama cirkev pomáhala vytvoriť. „Naše zámery sú najlepšie podané vtedy, keď nepracujú proti cirkvi, ale pracujú s ňou. Čím viac má cirkev spoločné s moderným svetom, tým viac je náchylná ku kompromisom, a tým hlbší hrob si sama kope“.

Túto tézu sa následne snažia rozpracovať. „Lesk úspechu zvádzania cez modernizáciu je najefektnejší vtedy, keď modernizácia je na svojom vrchole, nie na ústupe. Postrehy a technológie modernej doby majú pre daný účel devastačný charakter, pretože sú tak silné, tak pozitívne a prínosné. Nik nebude predsa protestovať proti jeho vlastný nástrojom, ktoré nám prinášajú pohodlie a úspech. Nikdy ale nepoužijeme moderné postrehy a technológie na popretie alebo zapretie Najvyššieho priamo. To by bolo do očí bijúce – my ho jednoducho nahradíme. Tieto postrehy a technológie modernej doby pracujú tak dobre, že kresťania, ktorí sa na nich spoľahnú nebudú mať žiadnu „potrebu žiť s Bohom“. To vlastne môžeme aj vidieť, keď si ľudia sami spravujú svoje vlastné životy, svoje vzťahy, starajú sa o svoje zbory a dosahujú svoje sny prakticky bez akejkoľvek potreby obrátiť sa na Najvyššieho. Dostali sme sa tak veľmi blízko k myšlienke vytvorenia sveta, v ktorom si ľudia len tak „spokojne“ žijú (hoci) sú „len chlebom živí…“.

Fázy deštrukcie cirkvi

V tejto časti autor popisuje etapy a nástroje, ktoré svetáci resp. odpadlíci používajú na rozvrat cirkvi. Ak sa vám zdajú niektoré fázy a nástroje známe, možno ich už poznáte aj z vývoja v našej cirkvi, veď predsa len táto kniha bola napísaná už v roku 2009. A to skôr aktualizovaná ako napísaná, keďže prvá verzia tejto knihy vyšla už v roku 1983. Ako autor v úvode kapitoly uvádza, stratégia deštrukcie cirkvi cez svetskosť (milovanie sveta) obsahuje niekoľko prekrývajúcich sa fáz, z ktorých niektoré sú v realizácii práve počas súčasnej generácie. Autor pokračuje v texte znova z pohľadu odpadlíka – agenta, snažiaceho sa o rozvrat cirkvi.
Prvou fázou je penetrácia (prienik, alebo zavŕtanie sa). To je fáza, počas ktorej sa agenti infiltrujú medzi kresťanské skupiny a organizácie, aby ich z dlhodobého pohľadu ovplyvňovali a manipulovali.

Druhou fázou je demoralizácia (alebo “zjemnenie”). To je fáza, v ktorej agenti začínajú pracovať na rozklade štruktúry cirkevného duchovného a sociálneho života, s využitím metód ako je falošné až úchylné vyučovanie a verejné škandály. V takom prípade kresťanská morálka zvyčajne poklesne a kresťania pomaly prestanú byť schopní aj jednoduchého, hoci inštinktívneho odporu. Ako príklad uvádza výrok o Kresťanskej pravici v USA, kde sa „jej lídri často dostávajú do pozície, kde by bolo lepšie keby radšej mlčali, a tiež do trápnych situácií (so stiahnutými nohavicami) …“. Každý takýto škandál odhaľuje pokrytectvo, prehlbuje neistotu a sklamanie. Z pohľadu agentov je teda „vecou súčasnosti“ – ako Marx opísal svoju, skôr surovú, verziu taktiky – vtláčať a distribuovať jed všade, kde je to len možné.

Treťou fázou je rozrušenie štruktúry (a prevzatie iniciatívy). Zámerom je presvedčiť či získať srdcia a mysle najmä vysoko postavených cirkevných predstaviteľov, a cez ich „radikálne“ a „smelé“ (čítaj ako „revizionistické“ a „neverné“) nové nápady vydráždiť a vynervovať verných kresťanov, ktorí sa verne držia starých a overených spôsobov, ako na veci nazerať a konať. Za týmto zámerom je poznanie, že morálka cirkvi a vôľa odolávať je závislá na lojálnosti Najvyššiemu a niektorým symbolom, ako je Jeho slovo alebo sviatosti. Preto je zámerom „agentov“ toto všetko spochybniť a narušiť.

Agenti sú si vedomí, že sa im nepodarí spochybniť všetkých kresťanov, ale nepovažujú to ani za potrebné. Všetko čo potrebujú dosiahnuť je pasívne prijatie korupčného (skazeného) správania všeobecným zhromaždením kresťanov na strane jednej, a pozitívna, presvedčivá oddanosť takémuto správaniu zo strany starostlivo pripravovanej kontra-elity na strane druhej. Práve úloha kontra-elity sa chápe ako kľúčová pre úspech operácie, s následným zámerom vytvorenia a nastavenia vlastných pravidiel

Štvrtou fázou je “zbehnutie” alebo snaha o “získanie” konkrétnych, individuálnych kresťanov. Tento zámer je podporený vytrvalou propagandou, ktorá je špecificky zameraná na cieľovú skupinu kresťanov s cieľom dosiahnutia tzv. anti-konverzie. Takýto veľký počet prípadov „odlivu mozgov“ bol zaznamenaný napr. v Európe v závere 19. storočia (čo je jeden z faktorov súčasného nedostatku seriózneho evanjelického uvažovania v súčasnosti).

Posledná fáza, ktorá je podľa autora ešte stále pred nami (písané v roku 2009), je z pohľadu cudzích agentov chápaná ako oslobodenie (alebo „prevzatie“ celej cirkvi). Túto fázu považujú za svoje víťazstvo, ktoré im prináša absolútnu moc, pričom to čo bolo doteraz považované za tajnú operáciu sa stáva verejným – cez povstanie. V skratke povedané, cirkev sa stáva úplne nevernou Najvyššiemu pričom však ešte stále predstiera, že patrí do Jeho košiara.

Príčiny a následky

Operácia Gravedigger (hrobár) sa tak stáva klasickým príkladom rozkladu cirkvi cez kultúru spoločnosti. A je to o to jednoduchšie v prípade kultúry, ktorú kresťania považujú za dobrú, pretože sami prispeli k jej vytvoreniu. Využíva sa tu princíp preexponovania ináč dobrých vecí, ktoré keď sa preženú, majú presne opačný efekt. Ako príklad autor uvádza, že ak túžba kresťana svedčiť vedie ku kultúrnemu zapojeniu, tak takéto zapojenie môže viesť k nebezpečenstvu svetáckosti. Cenou takéhoto kontaktu môže byť teda kontaminácia.

Jednoduchým spôsobom sme si prešli všetky štandardné fázy rozvratu, pričom každá z týchto fáz posúva cirkev čoraz hlbšie do kultúrneho zotročenia. Cirkev sa postupne tak prepojila so svetskou kultúrou, že už ani nie je jasné kde jedno začína a druhé končí. To sa nazýva aj úrovňou kultúrnej slepoty, úrovňou na ktorej bola neutralizovaná integrita cirkvi. Po druhé, postupným vývojom sa identifikácia cirkvi a svetskej kultúry dostala na úroveň, kde cirkev už ani nemá silu jednať samostatne. Takéto previazanie na kultúru zároveň reprezentuje úroveň, na ktorej bola neutralizovaná efektivita cirkvi, rovnako ako jej schopnosť robiť niečo výrazne iné od kultúry, v ktorej pôsobí. Následkom takéhoto prístupu je okrem iného aj to, že okolie prestáva rozlišovať cirkev a kultúru ako vzájomne odlišné (mohli by sme aj povedať, že nevidí pridanú hodnotu cirkvi).

Prečo je všetko toto možné? Niektoré argumenty tu už odzneli, ale autor ich len v úvodných kapitolách knihy spomína oveľa viac. Veľa kresťanov je podľa neho príliš letargických na to, aby ich to zaujímalo. Okrem iného tu vidí aj psychologický aspekt. Ak by napr. detaily tejto operácie (cudzích agentov) boli prezradené, s najväčšou pravdepodobnosťou by tomu kresťania aj tak neuverili. Ako príklad uvádza podobnú situáciu z 2. svetovej vojny, kde Hitler ani nemusel brať v úvahu možnú reakciu spojencov na správy o koncentračnom tábore Auschwitz a resp. o tzv. Finálnom riešení: „Pretože oni tomu nikdy nebudú veriť“. Takéto (falošné) uspokojenie tak reprezentuje pravý opak dôverčivosti, ktorá zas verí v každú konšpiráciu.

Ďalším vplyvom, s ktorým môžu “cudzí agenti” počítať je, že väčšina kresťanov sa nikdy nebude trápiť nad tým, čo tento plán vlastne znamená. (Nielen) “kresťania”, ako to vystihol starý nevľúdny filozof Bertrand Russel vo svojom bonmote, “skôr zomrú ako by začali myslieť”. Ak by napr. list podobný Listu Rímskym bol poslaný niektorému zo zborov v Amerike, zrejme by ho odmietli ako „veľmi komplikovaný a intelektuálne zameraný“. Všetko v Amerike (a nielen tam) musí byť sumárne vyjadrené maximálne na jednej stránke, alebo vo forme videozáznamu spracovaného pre prezentáciu v Powerpointe. Ak je to niečo dlhšie, sme jednoducho stratení…

V závere podkapitoly „Ozveny predošlej slávy” sa autor snaží poukázať na vzťah kultúry a kresťanstva na rôznych miestach a v rôznom čase. Prvým je historické posúdenie následkov víťazstva Konštantína I. v bitke pri Mulvijskom moste, kedy boli kresťania zrovnoprávnení s inými náboženstvami, a stali sa dokonca preferovaným náboženstvom. To predstavovalo prvý stret náboženstva a vtedajšej rímskej kultúry, kde “Snaha o pokresťančenie Ríma viedla k romanizácii kresťanskej viery a preč od cesty Ježiša Krista“. Podobne to autor prenáša do súčasnosti, keď hovorí „Snaha o pokresťančenie moderného sveta vedie k modernizácii kresťanskej viery a preč od cesty Ježiša Krista. Podobne, ako môžeme vidieť, snaha o pokresťančenie Ameriky vedie k amerikanizácii kresťanskej viery a preč od cesty Ježiša Krista.“ A ako sme na tom my na Slovensku?! Vieme na čo je potrebné si dávať pozor?

Záver

Možno si poviete, že tento príspevok veľa pozitívneho či povzbudivého nepriniesol. Na veci je však potrebné sa pozerať tak, v akom stave naozaj sú. To je prvý predpoklad na ich zlepšenie. Je potrebné poznať aj taktiku tých, ktorí by cirkev radi zniesli z povrchu sveta, a to o to viac, keď sa nejedná o ľudí zvonku, ale o názory a hnutia, ktoré pôsobia v rámci cirkvi. Často sú to ľudia, ktorí časné veci uprednostnili na úkor večných, a ktorých správanie a činnosť je od kultúry spoločnosti okolo nás naozaj ťažké rozlíšiť. Či už hovoríme o témach, na ktoré títo ľudia reagujú, o spôsobe a obsahu ich vyjadrení resp. na tom, ako konajú. Keďže s autorom knihy plne súhlasím s tým, čo je pre cirkev najväčšou výzvou chcel by som aj pre členov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania zopakovať, že je to „integrita“ našej viery a skutkov, „dôveryhodnosť“ voči iným osobám (ktorá s tou integritou priamo súvisí), a „ľudskosť“ v spoločnosti, kde každý často pozerá len sám na seba…

Kresťania musia byť v prvom rade verní Bohu a jeho Slovu, musia si ho pravidelne čítať a opakovať. Musia byť však zároveň ostražití, keďže okolo nás je veľa falošných učiteľov, či tzv. pseudokresťanov, ktorým na viere v skutočnosti nezáleží. Aby sme všetci dookola neobjavovali „teplú vodu“ je potrebné sa aj navzájom od seba učiť, čo platí aj o skúsenostiach iných kresťanov, ako na Slovensku, tak aj v zahraničí, ktorých v tomto prípade reprezentuje autor knihy Os Guinness. Pretože som si istý, že pri čítaní minimálne niektorých častí budete presvedčení, že autor nepíše o cirkvi v Anglicku či USA, ale o tej našej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Verím teda, že vám aspoň niektoré pasáže z tejto knihy padnú na úžitok, a na prospech našej cirkvi.

Autor a preklad:
Jaroslav Mervart

ilustračné foto: pixabay.com