Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v Srbsku (SEAVC) patrí v Srbsku k menšinovým skupinám na dvoch úrovniach: ako členka slovenskej menšiny v Srbsku aj ako luteránska cirkev.
„Sloboda viery a náboženstva je pre nás jedným z najvyšších statkov,“ hovorí Dr. Jaroslav Javorník, biskup SEAVC.
V tomto rozhovore hovorí o sile viery, o dynamickej histórii jeho cirkvi a jej poslaní v dnešnej spoločnosti.
Vaša inštalácia za biskupa v deň reformácie v roku 2020 bola už ovplyvnená pandémiou COVID-19. Museli ste odložiť naplánované oslavy 100. výročia cirkvi na jún 2021. Ako sa vám a SEAVC teraz darí?
Moja inštalácia sa konala vo veľmi skromných podmienkach: prítomní boli iba pastorační pracovníci našej cirkvi a zástupcovia médií, čo napomohlo tomu, aby sa na tejto dôležitej udalosti mohla zúčastniť aj širšia verejnosť.
Byť biskupom v mojej cirkvi ma napĺňa úctou a rešpektom a snažím sa byť dobrým koordinátorom a lídrom. Byť prvým medzi rovnými – primus inter pares – prináša so sebou veľkú zodpovednosť. Znamená to byť na seba prísny a náročný, ale chápavý, milujúci a férový voči ostatným. Dúfam, že Boh využije všetky dary, ktoré do mňa investoval, aby zo mňa urobil požehnaného služobníka cirkvi. Chcel by som posilniť slabých, pretože každý reťazec je len taký silný ako jeho najslabší článok.
Sme vďační Bohu za to, že nás v týchto časoch až do tohto bodu chránil. Nikdy sme si nepredstavovali výzvy, ktorým budeme čeliť počas plánovaných osláv 100. výročia vzniku cirkvi. Pandémia zúri v takom rozsahu, aký svet nevidel niekoľko storočí. V krátkom čase to zmenilo naše vnímanie. A sme si vedomí toho, že ani po pandémii svet nebude rovnaký.
Napriek tomu môžeme ďakovať Bohu za to, že sa môžeme prispôsobiť tak, aby sme zachránili životy svojich susedov. Zmenili sme naše cirkevné aktivity: často sa konali elektronicky, telefonicky alebo prostredníctvom videohovorov. Uskutočnili sme dokonca dve mimoriadne online synody.
História luteránskej cirkvi v Srbsku je dosť turbulentná. Mohli by ste ju v skratke načrtnúť?
Bratia Cyril a Metod – nazývaní aj slovanskí apoštoli – priniesli kresťanskú vieru našim predkom v 9. storočí. Jednou z ich úloh bolo kázať evanjelium zrozumiteľným jazykom. Už vtedy bola túžba počuť dobré správy vo svojom vlastnom jazyku pevne zakorenená v našom sebapochopení. V tomto duchu sa môžeme stretnúť aj u českého teológa, kazateľa a reformátora Jana Husa (1370 – 1415) a neskôr u reformátora Martina Luthera. Aj dnes, v roku 100. výročia nezávislosti SEAVC, je slovenský jazyk pre nás – ako malú, ale aktívnu komunitu – zásadne dôležitý.
Slovenskí luteránski kresťania sa už pred 276 rokmi usadili na území dnešného Srbska. Slovenský jazyk a biblické posolstvo viery sa počas tejto dlhej doby odovzdávali z generácie na generáciu. Dnes si užívame ochranu štátu a rešpekt väčšinovej pravoslávnej cirkvi.
Nebolo to však vždy tak. Pokým nebol pred 240 rokmi vydaný Tolerančný patent, ktorý umožňoval slobodu vyznania viery prvýkrát od protireformácie, prebiehali tu a v celej Európe ničivé náboženské vojny. A krátko po Tolerančnom patente sa v rokoch 1790 – 1918 začala v Maďarskom kráľovstve maďarizácia zameraná na asimiláciu menšín. Uskutočnilo sa to okrem iného prostredníctvom cielených represálií proti nemaďarským skupinám obyvateľstva, zodpovedajúcej školskej politike a zákazu používania iných jazykov, ako bola maďarčina.
Toto bolo zásadné pre pochopenie osamostatnenia sa SEAVC v Srbsku od vtedajšej luteránskej cirkvi v Maďarsku v roku 1921. Viac ako osem rokov vnútornocirkevných sporov o organizáciu našej cirkvi pokračovali, až kým nebol 18. septembra 1929 inštalovaný prvý biskup Adam Vereš.
V roku 2000 mala naša cirkev 50 000 členov. Máme podozrenie, že sa počet výrazne znížil – s istotou to budeme vedieť po budúcoročnom sčítaní ľudí. Vidíme však, že veľa našich členov sa sťahuje na Slovensko alebo do iných krajín Európskej únie. Pôrodnosť je navyše nízka a tradičné chápanie rodiny a pripútanosť k cirkvi upadá.
V súčasnosti máme dvadsať farárov a štyri farárky, z ktorých tretina už odišla do dôchodku, ale stále pomáha v zbore. SEAVC má štyri senioráty (dekanáty), 29 cirkevných zborov, deväť filiálnych cirkevných zborov a dve oblasti diaspóry.
Kto vás najviac ovplyvnil?
Mal som sedem rokov, keď som videl, ako sa moja stará mama večer modlí a kľačí pri posteli. To bolo pre mňa ako malého chlapca silné svedectvo a hlboko ma to dojalo. Nedokázal som pochopiť, že ona, dospelá, potrebuje pomoc a pýtala si ju na kolenách. Ako dieťa si myslíte, že pomoc potrebujú iba deti, a nie dospelí.
Vyrastal som v Selenči v tradičnej luteránskej roľníckej rodine s úzkym prepojením na cirkev. V srdci nosím lásku svojej matky, ktorá ma vždy povzbudzovala. Môj otec, ktorý absolvoval iba základnú školu, ale vždy mal zdravý rozum, ma naučil, že čestnosť a usilovnosť sú hodnoty, ktoré budú mať vždy svoju cenu – bez ohľadu na oblasť, v ktorej by som pôsobil.
Rodina je pre mňa stále ústredným bodom, a to aj pri prekonávaní osobných a profesionálnych výziev. Rodina je miesto, kde si dobijem baterky a ktoré si strážim ako oko v hlave Za veľkú časť svojich životných úspechov vďačím svojej manželke. Je to láska môjho života a môj vzor, pretože je hlboko ukotvená v Ježišovi Kristovi a je pevným pilierom nášho rodinného života.
Čo dnes v Srbsku znamená hovoriť po slovensky a byť luteránom?
Pred dvestosedemdesiatimi šiestimi rokmi našli naši slovenskí predkovia – poháňaní chudobou a hladom po náboženskej slobode – nový domov severne od Dunaja vo Vojvodine. Napriek tomu aj dnes mnohé z našich rodín vedia, z ktorej časti Slovenska pochádzajú.
Rovnako sú blízke vzťahy s Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku. Biskupi zo Slovenska ordinujú (vysväcujú) všetkých našich biskupov. Naše bohoslužobné poriadky, agendy a liturgické knihy sú rovnaké. Naši farári študujú na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Keďže sme živou vetvou slovenského ľudu v Srbsku, všetky aktivity sa konajú v slovenčine. Na žiadosť jednotlivých rodín, zmiešaných manželstiev a v mestských cirkevných zboroch bývajú bohoslužby aj v srbčine.
Každý náš cirkevný zbor má partnerský cirkevný zbor na Slovensku. Po desaťročia sa tieto spojenia udržiavali a posilňovali. Vďaka týmto partnerstvám našli útočisko naši ľudia s rodinami počas bombových útokov Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) v roku 1999. Túto spoluprácu budeme naďalej udržiavať a posilňovať, pretože ako menšinová cirkev sme príliš malí na realizáciu veľkých projektov v oblasti vzdelávania, diakonie alebo starostlivosti o starších ľudí.
Srbská vláda sa o nás tiež vzorne stará; máme všetky práva, ktoré môže mať menšinová organizácia. Školy, univerzity a médiá sú nám otvorené. Môžeme hovoriť svojím materinským jazykom a slobodne sa vyjadrovať. Predovšetkým máme náboženskú slobodu. Ako jedna z tradičných cirkví sa tešíme rešpektu našej vlády a sme zapojení do všetkých legislatívnych postupov, ktoré majú vplyv na našu cirkev.
V 90. rokoch vo vašom regióne vypukla vojna. Aký vplyv mali tieto udalosti na SEAVC?
Slovenská menšina v Srbsku sa vždy snažila byť lojálna k príslušnej vláde. A boli časy, keď bolo ťažké zostať vernými tomuto postoju. Jeden z nich bol počas vojny v 90. rokoch minulého storočia. V nej sme stratili veľa mladých ľudí – vojakov a členov našich cirkevných spoločenstiev. Mnohí sa pýtali, prečo museli zomrieť a aký bol vlastne účel.
Napriek tomu takmer zázrakom vojvodinskú provinciu priamo nezasiahla vojnová hrôza. Koniec koncov, žijú tu dva milióny ľudí 26 národností. Kostoly boli plné ľudí, ktorí sa modlili. Ťažko povedať, či zo strachu, alebo zo zbožnosti. Dôležité bolo pred oltárom od Boha načerpať silu do života.
Pri príležitosti výročia sa vo vašej cirkvi uskutočnila výsadbová kampaň so starými odrodami jabloní. Aké nádeje a vízie vkladáte do SEAVC?
Projekt „100 rokov, 100 jabloní v každom zbore“ nesie v sebe hlbokú symboliku pre našu cirkev a náš svet, ktorý je ohrozený klimatickými zmenami a inými krízami. Súvisí to so známym výrokom Martina Luthera: „Aj keby som vedel, že svet sa zajtra skončí, aj dnes by som zasadil jabloň!“ Podarilo sa nám to dosiahnuť vďaka pomoci The Lutheran World Federation (LWF) a angažovanosti ľudí.
V každom Krste svätom dieťaťa vidím budúcnosť našej cirkvi. S radosťou sa zakaždým modlím: „Pane, ďakujem Ti, že toto dieťa bude ďalších 80 rokov naďalej počuť a žiť podľa Tvojho slova v rodnom slovenskom jazyku tu, vo Vojvodine.“
SEAVC sa neangažuje v misionárskych aktivitách. Žijeme v pravoslávnej spoločnosti a vidíme jediné povolanie a úlohu našej cirkvi – poskytovať duchovnú starostlivosť slovenským evanjelikom. K tomu nás zaväzuje naša ústava a názov Slovenská luteránska cirkev.
Naša misia je zameraná na naše deti. Narodené deti v rodinách našich členov by mali byť pokrstené a mali by sa stať ratolesťami na Kristovej vinici. Majú byť v tejto viere vzdelané, potvrdené a sprevádzané po celý život aj spolu s rodičmi. Aj keď sa niektoré zbory silne zameriavajú na mladšiu generáciu, zaujíma nás aj to, ako sa čo najlepšie starať o našich starších bratov a sestry. Mladí ľudia sa sťahujú do sveta hľadať si prácu a rodičia zostávajú doma a často sa cítia opustení. V súčasnosti to chápeme ako poslanie a mandát: starší ľudia tiež potrebujú našu lásku a pomocnú ruku.
Čo znamená pre vašu cirkev, že je súčasťou globálneho spoločenstva luteránskych cirkví v LWF?
Sme hrdí na naše luteránske dedičstvo a musíme ho odovzdať svojim deťom. Napriek tomu, že sme v Srbsku menšinou, a to ako Slováci, tak aj ako luteránska cirkev, sme silne povzbudení tým, že patríme do veľkej globálnej luteránskej rodiny. Za to sme Bohu neskutočne vďační. Osobitné poďakovanie patrí LWF a nemeckým združeniam diaspór „Martin-Luther-Bund“ a „Gustav-Adolf-Werk“; viac ako 70 rokov nás podporujú modlitbami, ako aj finančne.
Zdroj: rozhovor bol uverejnený na stránkach svetového Lutheránskeho zväzu – www.lutheranworld.org
foto: kulpin.net
