Na každú udalosť, a to platí aj pre SNP, sa vždy nájde viacero názorov. Záleží ale od doby, ale aj od kontextu v ktorom sa posudzuje. Ako kresťania vyznávajúci absolútne, Bohom dané hodnoty pre človeka, to však máme o čosi jednoduchšie, ako tí, ktorí všetko relativizujú, často nepoznajúc skutočnú pravdu ani správnu mieru – a potom ani zmysel takéhoto konania. Kresťanské hodnoty sú však dobrým merítkom, a zároveň aj zmyslom nielen nášho bytia, ku ktorým neoddeliteľne patrí aj odhodlanie konať, ak je to potrebné.
Pred viac ako 75 rokmi to bola práve nacistická ríša, ktorá začala fanatický a šialený boj za vyvolenú rasu, a “Lebensraum” – väčší životný priestor a zdroje pre týchto “vyvolených”. Tu je na mieste sa spýtať čo víťazné mocnosti z 1. svätovej vojny robili, keď Nemecku v krátkom čase dovolili vybudovať tak rozsiahlu a skázonosnú armádu, ale to je téma na samostný článok. Kým došlo k nasadeniu tejto dobre vyzbrojenej a organizovanej armády na vojnovom poli, začali sa prípravné práce na politickej scéne. Z knihy Karla Richtera “Kapitán Jaroš: rozkaz bol neustúpiť” bolo jasné, že situácia aj u nás, v bývalom Česko-slovensku bola viac než výbušná, a plná odhodlania sa agresorovi, aj napriek jeho výraznej prevahe, postaviť.
Dňa 10. septembra po snahe o akceptáciu ultimáta Spojeného kráľovstva a Francúzska o odstúpení Sudet bola vláda nútená podať demisiu. Bola vymenovaná nová vláda, ktorú viedol generál Jan Syrový, ktorá nariadila mobilizáciu a v dobre pripravenej obrannej infraštruktúre na západe krajiny bola pripravená na obranu vlasti. Stále v očakávaní pomoci od našich západných partnerov… Avšak už o necelých 20 dní výstup z konferencie, známy aj ako Mníchovský diktát, sklamal všetky naše nádeje. Rozhodnutie Spojeného kráľovstva, Francúzka, Talianska a Nemecka, dokonca bez našej priamej účasti, rozhodlo o odstúpení 30% územia, 34% obyvateľstva, obranného systému, a výraznej časti priemyslu nacistickému Nemecku.
Keď ale odhodlanie v Československu neutíchalo, naši “partneri” došli až k vyhrážkam, že ak sa nepodriadime Mníchovskému diktátu, tak bude vymáhaný silou! To znamenalo definitívny koniec všetkým nádejám, a zrejme aj z tohto dôvodu vtedajší Česko-slovenský prezident Edvard Beneš 5. októbra 1938 emigroval z krajiny. Začalo sa obsadzovanie území nemeckou armádou, a zopár tých, ktorí sa nemohli a nechceli s vývojom situácie zmieriť, vrátane spomenutého (neskôr kapitána) Jaroša, muselo hľadať spôsob ako z krajiny, ktorá sa dostala do jarma neslobody a prenasledovania, uniknúť a pripojiť sa k zahraničnému odboju proti nacistickému Nemecku.
Okupácia
Následkom okupácie, neskôr už celého Česko-slovenska bolo vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava, čo vo svojej podstate bola zamaskovaná forma nelegálnej anexie. Češi, aj napriek aktívnemu odporu, sa stali obyvateľstvom II. kategórie, pričom ich znevýhodňovanie, prenasledovanie a zastrašovanie bolo na dennom poriadku. Podobne ako hrubé porušovanie ústavy, najmä v oblasti ľudských práv.
Na území dnešného Slovenska vznikol Slovenský štát, ktorý hoci sa formálne pokladal za samostatný štát Slovákov, bol produktom zahraničnej politiky Nemecka a jej satelitom. To sa plne prejavilo po salzburských rokovaniach v júli 1940, kedy sa aj na Slovensku začala aktívne presadzovať myšlienka zvrhlej nemeckej idelógie tzv. národného socializmu. To okrem iného zahŕňalo aj úlohu nemeckých poradcov pri riadení štátu, a to pre políciu, židovskú otázku, propagandu, hospodárstvo a Hlinkovu gardu. Slovenská republika pristúpila aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce.
Za danej situácie asi nikoho neprekvapilo, že fašistami ovládaný Slovenský štát (podobne ako Maďarsko), sa ako v domácej tak aj zahraničnej politike správal ako lokajský a poddaný štát Nemecku. Deportácie židov a arizácia židovského majektu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, prenasledovanie a likvidácia Rómov, prenasledovanie ľudí za názor, či jednostranné orientovanie sa na Nemecko patrili k tej odvrátenej strane Slovenského štátu. V otázke zahraničnej politiky Slovenský štát po boku fašistického Nemecka vyhlásil vojnu Poľsku a Sovietskemu zväzu, a tiež vstúpil do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi.
Nová nádej
Na Slovensku však zároveň s útlakom a prenasledovaním už od počiatku existoval aj aktívny odpor. Výhodou bolo aj to, že veľká časť ľudí sa k novému režimu stavala indiferentne. Medzi opozíciou mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, do veľkej miery oddaný medzivojnovej demokratickej česko-slovenskej tradícii. Proti boli aj študenti, robotníci či komunisti. So situáciou bola nespokojná aj široká evanjelická verejnosť, ktorá v tom čase predstavovala cca 17% obyvateľstva. Väčšina evanjelikov ignorovala aj nedemokratické voľby do Snemu v roku 1938.
Aktívny vojenský odpor proti fašistickému režimu začal už v roku 1941, keď začali vznikať prvé partizánske tzv. jánošikovské družiny. Odozva verejnosti na tieto aktivity však bola veľmi malá. Aj keď tieto skupiny vznikali na rôznych častiach Slovenska, zvyčajne dokázali pôsobiť iba lokálne, a ich činnosť bola skoro potlačená. Do roku 1944 bol ich vojenský význam iba minimálny, a sústredili sa najmä na zhromažďovanie zbraní a výstroja v horách resp. vydávanie agitačných letákov. Väčšina partizánskych skupín bola podporovaná zo Sovietskeho zväzu, ale nebolo to tak pri všetkých. Partizánskeho boja, a neskôr aj vojenských operácií, sa zúčastnili občania z viacerých krajín, kde bola väčšina Slovákov, ale aj veľa Rusínov a Čechov (do 2000), sovietski vojaci (3000), Bulhari, Poliaci (cca 100), Juhoslovania (100), Francúzi (400), Maďari (800), Angličania a Američania (50), Nemci (80) a veľmi aktívne sa povstania zúčastnilo aj veľa židov, ktorým šlo doslova o život (1650). Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda, ktorú tvorilo 60 000 slovenských (resp. v menšej miere rusínskych) vojakov.
Politika, ktorá nehľadá pravdu, ale rozdeľuje
Komunistický režim nás za uplynulé obdobie v podstate presviedčal o tom, že jadro SNP tvorili najmä partizánske jednotky, a úmyselne potláčal úlohu Slovenskej armády pri povstaní. Dnes vidíme naopak snahu potláčať význam a dehonestovať význam partizánskeho boja, a spomínať najmä na vybrané udalosti a osoby vo vojenskej časti povstania. Mohli by sme povedať, že tieto ideologicky podfarbené postoje, by sa za normálnych okolností mohli navzájom sa dopĺňať, ale ak by sme ich aj spojili, tak nám ponúknu iba neúplné informácie o reálnom priebehu povstania. Pravdou je, že aktívny partizánsky boj, podporovaný viacerými krajinami, ale najmä ZSSR skutočne existoval, a vytrval až do príchodu Červenej armády, ktorá nás oslobodila. Ako je uvedené vyššie, hlavnou časťou povstania však boli pravidelné jednotky Slovenskej armády, kde sa často spomínajú mená pplk. Goliána a generála Viesta. Problémom povstania však bolo, že nie všetky vojenské jednotky sa do povstania zapojili, pričom niektoré boli odzbrojené resp. sa Nemcom vzdali.
Podobne ako vo vyššie uvedenom nezmyselnom zvýrazňovaní prínosu jednej strany na úrok druhej, aj tu zohrala negatívnu úlohu, tentokrát medzinárodná, politika. Na jednej strane stál totiž zámer a snaha generála Čatloša o vojenský prevrat a postavenie sa Nemcom, a na strane druhej aktivity slovenskej exilovej vlády v Londýne, reprezentované práve pplk. Golianom a neskôr Viestom. To čo mohlo koexistovať spoločne a v prospech Slovenska, sa rozdelilo na snahe pripísať si politické zásluhy za oslobodenie Slovenska.
Menej známa (znova z politických dôvodov) je práve aktivita generála Čatloša, ktorý vzhľadom k svojej pozícii ministra národnej obrany za Slovenského štátu bol považovaný za kontroverznú osobnosť. Tá súvisela s tým, že Slovensko malo vojenský konflikt s Poľskom, a tiež vyslalo cca 50,000 vojakov na východný front, pričom toto číslo sa kvôli sťahovaniu vojakov späť na Slovensko (príprava povstania) zámerne postupne znižovalo. Generál Čatloš už v roku 1941 veľvyslancovi ZSSR avizoval zámer vo vhodnej chvíli sa postaviť Nemcom, pričom v ďalšom období na tomto pláne, spolu generálom Augustínom Malárom a ďalšími osobami aktívne pracovali. Pripravovali nevyhnutné finančné zabezpečenie, nové zbrane, lietadlá, a tiež lieky a potraviny. Ich snahou bolo pri rokovaniach Nemcov presvedčiť, že Slovensko je schopné sa pred Červenou armádou ubrániť samé, čo malo zabrániť dislokácii nemeckých jednotiek na Slovensku. Vo vhodnom okamihu, a to pri obsadení Krakowa Červenou armádou sa mal na Slovensku uskutočniť vojenský prevrat, a malo nasledovať nastolenie vojenskej diktatúry, a vyhlásenie všeobecnej mobilizácie. Ďalší postup Slovenskej armády, najmä južným a západným smerom mal byť úzko koordinovaný s postupom Červenej armády, ktorá mala mať v štábe Slovenskej armády svojho zástupcu. Vo vhodnom čase mal veliteľ Východoslovenskej armády generál Augustín Malár uvoľniť Karpatský priesmyk pre Červenú armádu, čo malo vytvoriť predpoklady na rýchle oslobodenie Slovenska. Je potrebné dodať, že generál Ferdinand Čatloš bol ako evanjelik zástancom všeslovanskej vzájomnosti, avšak odmietal komunistickú idelológiu.
Príprava povstania mala teda dva scénare, kde jeden bol komplexne spracovaný v medzinárodnom kontexte a pripravený na Slovensku, druhý bol jednoduchší, zameraný len na oslobodenie Slovenska v spolupráci s česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne (pplk. Golian, ktorý bol však formálne podriadený generálovi Čatlošovi). Absencia vzájomnej komunikácie a nekoordinovaný postup pri príprave povstania vniesol do viecerých vojenských jednotiek pochybnosti, ktoré sa prejavovali aj v zahraničí, a to najmä v ZSSR, kde každá zo strán jednala samostatne. Prípravy na povstanie – finančné prostriedky, zbrane a lieky – boli nakoniec aj tak prospešné, avšak nekoordinovanosť a “politické” súperenie si nakoniec vybralo svoju daň v prezradení niektorých aktivít, tak aj osôb. Generál Čatloš bol tak pod nemeckým nátlakom prinútený tesne pred povstaním prečítať výzvu slovenským jednotkám aby nekládli odpor nemeckým jednotkám. Vzhľadom k tomu, že v nasledujúcich hodinách malo priamo na Hitlerov rozkaz nasledovať jeho zatknutie, generál Čatloš namiesto rozkazu odísť s uvedeným posolstvom do bratislavských kasární, odišiel rovno do štábu prípravy povstania do Banskej Bystrice. Ani tam nedošlo k dohode, hoci zámer osloviť všetkých vojakov priamo cez generála Čatloša tentokrát z Banskej Bystrice by určite pomohol mobilizácii, a odstráneniu vzniknutých pochybností. Generál Čatloš bol následne odovzdaný do ZSSR, odkiaľ bol vydaný späť na Slovensko v roku 1947.
Začiatok
Slovenské národné povstanie sa teda začalo 29.augusta 1944 na príkaz pplk. Jána Goliána. Z vojenského hľadiska bol najmä stred Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov, kde mnohé úzke priesmyky a doliny sú miestami, ktoré je proti silnejšiemu nepriateľovi schopná brániť aj menej početná obrana. K prvým bojom došlo v oblasti Žiliny pod vedením majora Dobrovodského, a následne pri Čadci, Rajeckej doline a v Strečianskej tiesňave. Nemecká ofenzíva, zjavne postupujúca podľa vopred pripraveného plánu, bola zastavená silným odporom povstalcov pri Martine. Menšie boje prebehli aj v blízkosti Popradského letiska, kde 140 členná skupina povstalcov zlikvidovala viacero nemeckých nákladných áut, mínometov a protileteckých kanónov, pričom bola nútená ustúpiť až po príchode tankov. Práve nasadenie ťažkej techniky, proti ktorej povstalci nemali dostatok zbraní resp. bojových skúseností, ich často nútilo ústupiť a stiahúť sa do hôr. Na tvrdý odpor narazila nemecká armáda aj pri Bielom potoku a letisku Mokraď, ktorú viedol podplupkovník Ján Černek.
5.septembra bol Ján Golian povýšený do hodnosti generála a stal sa veliteľom celej povstaleckej armády. Zároveň bola vyhlásená mobilizácia záložníkov do 35 rokov. 8 . septembra sa po predchádzajúcej konzultácií so sovietskou stranou začal útok Červenej armády a 1. československého armádného zboru v ZSSR na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Tieto útoky prinútili nemeckú Skupinu armád Severná Ukrajina stiahnuť sa zo Slovenska čo podstatne pomohlo povstalcom, a pomohlo stabilizovať situáciu na východnom a severnom úseku povstaleckého frontu. Je však všeobecne známe, že táto pomoc bola veľmi draho vykúpená, keďže pri dukelskej operácii zahynulo viac ako 19 000 sovietskych a 1800 vojakov 1. československého armádneho zboru.
10.septembra bola povstalecká armáda reorganizovaná tak, aby bola mobilnejšia a viac akcieschopná, čím vzniklo viacero relatívne nezávislých celkov. Nemci, ktorí mali výraznú početnú prevahu, však pomerne rýchlo obsadzovali ďalšie územia. Ťažkou stratou pre povstalcov bol ústup z Turca, čo bola jedna z kľúčových lokalít. Neúspešný bol tiež pokus znova získať od nemeckých okupantov späť Prievidzu. Samostatne sa veľkej presile dlho bránila tzv. Oravská vojenská skupina, a tiež vojenská jednotka, ktorá bránila výšinu Ostrô. V týchto dňoch povstaniu intenzívne pomáhali spojenci, a to ako zo Sovietskeho zväzu, tak aj z Anglicka a Spojených štátov. Povstalcov posilnili vojaci z 2. československej paradesantnej brigády, ktorí ale utrpeli veľké straty práve na bojoch pri Dukle. Doručené boli tiež zásoby, zbrane a munícia a spojenci úspešne pomáhali aj s bombardovaním letísk, ktoré využívali Nemci. Ďalšie dve nové divízie však získali však aj Nemci, ktorí okamžite s podporou obrnenej techniky prešli do protiútoku. 7. októbra prišiel na Slovensko generál Viest, ktorý prevzal vedenie 1. československej armády na Slovensku. Povstalecké vojská sa sústredili na obranu Hronskej Dúbravy, ako najkratšej cesty k letisku Tri Duby, a tiež podnikli protiútok na nemeckú divíziu Tatra, ktorú zatlačili o 6 km za západ k Jalnej, kde tento stav vydržal do 26. októbra.
Prechod na partizánsky boj
Bleskovú akciu so zámerom potlačiť povstanie, ktorú si Nemci naplánovali na jeden týždeň sa teda nepodarilo naplniť, ale to nemohlo zakryť skutočnosť, že situácia povstalcov na čoraz menšom území sa rýchlo zhoršovala. Ťažké boje na Dukle pokračovali bez výraznejšieho postupu, a lepšie sa vyvíjala len sovietska ofenzíva pri Debrecíne, čo však bolo veľmi ďaleko na to, aby to ovplyvnilo situáciu na Slovensku. Niekoľkodňová prestávka nemeckých vojsk v októbri bola len predzvesťou k masívnemu útoku. Zaútočili v podstate vo všetkých smeroch na Ružomberok-Martin, Poprad-Telgárt, Jelšava-Lučenec, Kráľová Lehota-Ružomberok, a tiež na Banskú Štiavnicu. Najnebezpečnejší bol najmä útok z juhu na Lučenec-Zvolen. Všetky jednotky povstalcov zaujali obranné postavenie, kde obranu zvyškov partizánskeho územia mali zabezpečovať najmä jednotky 1. československej armády spolu s partizánmi 1. československej partizánskej brigády J.V. Stalina. Ostatné partizánske oddiely mali prejsť do tyla nemeckej armády. Po tom ako fašisti dobyli Podkriváň, Detvu a Brezno, a tiež strategickú výšinu Ostrô povstalci začali masovo ustupovať do Nízkych Tatier. Začalo sa tiež s evakuáciou Banskej Bystrice. Posledné organizované jednotky sa sústredili na Donovaloch. Po dobytí Zvolena a Banskej Bystrice, bola rozklad 1. československej armády dovŕšený, a na príkaz generála Viesta 28. októbra viac ako polovica povstaleckých jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. V tomto režime napádania fašistických vojsk, likvidovania vojenských konvojov a infraštruktúry vydržali až do oslobodenia Slovenska, a to Červenou armádou, 1. československým armádnym zborom a tiež rumunskou armádou, a to od januára do apríla 1945.
30. októbra 1944 Nemci usporiadali v Banskej Bystrici vojenskú slávnosť, kde Dr. Jozef Tiso vyznamenal príslušníkov Waffen-SS a verejne poďakoval Hitlerovi. Nemci zajali vyše 10 000 povstalcov a ukoristili veľké množstvo techniky. Celkové straty na strane povstalcov sa odhadujú na 12 000 padlých a 3600 ranených, z ktorý viac ako 700 bolo evakuovaných do ZSSR. Nemecké vojská prišli o 4200 padlých, 5000 zranených a 300 zajatých. Zničených bolo 130 diel a mínometov, 20 tankov a samohybných diel, 28 lietadiel, 210 áut rôznej kategórie a pancierový vlak. 3. novembra Nemci zajali so slovenskými kolaborantami generála Rudolfa Viesta a Jána Goliána, a tiež niekoľko ďalších dôstojníkov pred pripravovaným prechodom cez Hron. Obaja generáli neskôr v nemeckom zajatí zahynuli. Zvlášť je potrebné spomenúť tisíce civilných obetí, ktorí boli často veľmi brutálne popravení nacistickými jednotkami, ako pomsta za neúspechy na bojovom poli.
Význam SNP
Význam Slovenského národného povstania môžeme hodnotiť z vojenského aj morálneho hľadiska. Najväčším prínosom z vojenského pohľadu bolo narušenie celistvosti nemeckého frontu, čo hoci len nakrátko, znemožnilo nemeckým vojskám zásobovanie svojich jednotiek na frontovej línii. Podobne znemožnilo využitie ľudského potenciálu Slovenskej armády podľa zámerov nacistického velenia na východnom fronte. Povstanie na Slovensku začalo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, a spolu s ozbrojeným bojom v Juhoslávii patrilo k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. SNP bolo o to významnejšie, že na Slovensku, v krajine bez vojnových tradícií išlo o jedno z mála povstaní proti nacistickým okupantom. Slováci sa tak naprieč politickým spektrom otvorene prihlásili k protihitlerovskej koalícii.
A práve tu začína časť morálna. Bez SNP by sme na obdobie Slovenského štátu pozerali len ako na obdobie kolaborácie s fašistami, a ako na obdobie temna, v ktorom sa nik neozval, o ktorom by sme radšej ani nehovorili. Je to však práve SNP, ktoré dalo tichému a osamotenému odporu obyvateľov Slovenska konkrétnu podobu a cieľ. Práve kvôli odvahe a odhodlaniu slovenských vojakov a partizánov, ktorí nebojovali len proti fašistom, ale aj proti vlastnej vláde, môžeme dnes hrdo zdvihnúť hlavu a povedať, že aj my sme sa fašistom dokázali postaviť. Že aj bez väčších bojových skúseností a pri nedostatku zbraní a vybavenia sme sa nezľakli, a spolu s medzinárodnou podporou sme sa dokázali postaviť na správnu stranu, a bojovať za správnu vec. A to by sme bez SNP povedať nemohli!
Všetkým účastníkom Slovenského národného povstania preto patrí veľká vďaka. Bez akýchkoľvek prikrášlení a pátosu ich môžeme nazvať hrdinami, pretože zostali verní svojím hodnotám a presvedčeniu, a aj napriek zložitým a nepriaznivým podmienkam na Slovensku sa rozhodli správne, keď s nasadením vlastných životov odolávali nacistickým okupantom. Bojovali dobrý boj z pohľadu vojenského, ale ešte dôležitejší z pohľadu morálneho. Aby sme sa za svoju históriu nemuseli hanbiť, naopak, aby sme na ňu mohli byť hrdí. Vďaka patrí aj sovietským (ruským, ukrajinským, bieloruským, …) vojakom, ktorých úloha je dnes tak primítívne a neprávom potláčaná. A tiež Američanom, Angličanom aj Francúzom, ktorí takto aspoň čiastočne napravili škodu, ktorú spôsobilo ich nesprávne rozhodnutie o Česko-slovensku pred vojnou. A tiež Židom, Bulharom, Rumunom, Poliakom, Maďarom a všetkým ďalším, ktorí nám v tomto našom úsilí pomohli. Ďakujeme!
Odkaz pre dnešok
Postaviť sa nacistickej mašinérii v štáte, ktorý sám bol jej súčasťou určite nebolo jednoduché rozhodnutie. Naši predkovia to dokázali, a nielen tá všeobecná história, ale my všetci sme im dnes za to vďační. V histórii Československa resp. Slovenska sme takýmto spôsobom museli viackrát ukázať schopnosť zastať sa kresťanských hodnôt, slobody a demokracie – princípov, na ktorých je aj dnes naša spoločnosť postavená. Posledným výrazným vystúpením bola “nežná revolúcia” v roku 1989, ale aj dnes vidíme, že demokracia nie je samozrejmosť.
Aj dnes na Slovensku, a evanjelická cirkev nie je výnimkou, vidíme prenasledovanie, postihy, snahu zastrašiť, zdiskreditovať či vyhodiť tých, ktorí majú iný názor. Preto aj v súčasnosti je potrebné sa týmto nebezpečným trendom otvorene postaviť a strážiť slobodu, demokraciu a kresťanské hodnoty. Pretože ak sa nám to nepodarí, tak to môže, podobne ako v rokoch 1939-45, skončiť aj oveľa horšie. A je len na nás, aby sme takýmto nečestným praktikám, nespravodlivosti a neslobode dokázali predísť. Aby sme dokázali poukázať na pochybenia, ktoré našu spoločnosť a cirkev trápia, s cieľom ich nápravy, aby sme zodpovedne strážili to, čo pre nás vlastnou krvou vybojovali naši predkovia. Je potrebné sa postaviť zlu, nebyť nevšímaví, pasívni, či “tolerantní” k hriechu,je potrebné pozerať na večné hodnoty, a nie na časný prospech.Ako vtedy, tak aj teraz ide o veľa, nezabúdajme na to!
ilustračné foto: wikipedia.org
