Žijeme v dobe, keď permanentná vojna medzi dobrom a zlom naberá na obrátkach.

Vstúpili sme do nového veku Vodnára, ktorý vystriedal dvetisíc rokov veku Ryby − a to je akoby míľnik pre cirkev, ktorá má rybu ako jeden zo symbolov, že je čas prehodnotiť svoje pôsobenie v tomto svete a vrátiť sa k jej základnému povolaniu: byť rybármi ľudí pre Krista − aj v tejto chaotickej dobe.

Nemierim tým na úprimne veriacich a pastierov, ktorí zostali verní Kristovmu odkazu, ale na riadiace štruktúry, ktoré ako celok stratili smer a často aj morálny kredit, a to bez rozdielu denominácií.

Keďže žijem v Spojených Štátoch už dvadsaťosem rokov, pokúsim sa, samozrejme, o veľmi subjektívny pohľad na situáciu tu, v presbyteriánskej cirkvi, a na jej premeny. Tak ako všetky protestanské cirkvi, aj presbyteriáni sa neprestajne snažili o rast, a tak sa spájali často aj s vieroučne odlišnými prúdmi, čo prinášalo aj napätie a rôzne rozkoly. V minulosti mali zbory väčšiu slobodu, a keď sa im nepáčilo momentálne smerovanie, tak jednoducho odišli a pripojili sa k inej cirkvi, ktorá viac vyhovovala ich predstavám. Keď som začal pracovať v zbore ako presbyter (elder), veľký dôraz sa kládol na “demokratický princíp” riadenia a rozhodovanie podľa vlastného svedomia. Na ilustráciu vložím časť článku, ktorý som písal pred jedenástimi rokmi:

Ako celá spoločnosť, tak aj cirkev zápasí s horúcimi problémami našej modernej doby, ako sú prerušenie tehotenstva, ordinácia homosexuálov, a podľa toho, ako sa schvaľujú či rušia články ústavy ohľadom týchto tém, sa či už liberálne, alebo konzervatívne prúdy odčleňujú alebo pripájajú. Až prílišná snaha byť modernou, dynamickou cirkvou prináša zmeny v smerovaní, ale aj v správe. Celé to z pohľadu obyčajného člena malého zboru pripomína skôr fungovanie veľkého biznisu, ktorého hlavným poslaním sa stáva ochrana práv utláčaných, charita a misijná práca. Rozhodovanie od najnižších po najvyššie orgány je uskutočňované na princípoch prísnej demokracie, aj keď presbyteri sú neustále upozorňovaní, že hlasujú podľa svojho svedomia pred Bohom a nie ako zástupcovia určitej skupiny ľudí. Na ilustráciu je treba spomenúť, že každá činnosť, povinnosti, práva, hierarchia, justícia, služobný a organizačný poriadok − všetko je dopodrobna popísané v Ústave, ktorá zahrňuje dve hlavné knihy: Knihu vyznaní (Book of Confessions − zbierka vyznaní viery z rôznych tradícií, ktoré presbyteriáni vyznávajú) a Knihu poriadku (Book of Order); to všetko dohromady má 808 strán. Na rozdiel od minulosti, keď zbory a senioráty mali viac voľnosti rozhodovať o sebe, dnes je zbor viazaný čoraz viac nariadeniami generálnej cirkvi, a to aj v otázkach cirkevného majetku, spôsobu výberu duchovného a pod. Kedysi odporučenia sa stávajú nariadeniami a povinnosťami, keď s každým Generálnym zhromaždením stále viac práv odovzdávajú zbory – samozrejme, demokratickým hlasovaním – vyšším orgánom. To môžem dokumentovať udalosťami spred piatich rokov, keď zbory boli prinútené predávať fary s tým, že farár si musí zabezpečiť bývanie sám a veriaci sa už nemusia o nič starať. Tým sa spretŕhal ten prirodzený vzťah medzi duchovným a zborom, keď tu bola zodpovednosť veriacich postarať sa materiálne o svojho farára, a zodpovednosť farára za duchovné blaho svojich veriacich. To je však model tradičný, ktorý vyžaduje osobný vzťah a srdce zainteresovaných. Nahradzovaný je chladnou kalkuláciou a zákonom v záujme bezkonfliktného a bezrizikového chodu cirkvi. Keď už som pri kritike, nedá mi nespomenúť ďalšiu, pre našinca nepochopiteľnú nehoráznosť, a to zákaz farárovi po odchode do dôchodku udržiavať aktívny kontakt so zborom, v ktorom slúžil hoci aj 40 rokov. Nesmie už navštevovať bohoslužby ani nijaké aktivity zboru a musí si nájsť nový kostol. V snahe predísť nepatrnému percentu možných konfliktov cirkev na seba uvalila túto kliatbu namiesto ich riešenia spôsobom, ktorý nás učí Ježiš. A tak zbory, ktoré nažívajú v bratskej láske a porozumení, sú týmto trestané za dačo, čo neurobili. Na druhej strane tie, ktoré majú ten problém, nie sú nútené ho riešiť, takže nie je šanca na pokánie ani na ponaučenie sa zo situácie. Je to vytváranie akéhosi preventívneho sterilného prostredia s vopred určenou procedúrou na každú možnú chorobu.

Tak toto bol slabý odvar toho, čo sa udialo odvtedy dodnes, a pridám len toľko, že cirkev stratila v dôsledku prílišnej liberalizácie a prijímania progresívnej agendy cez milion aktívnych členov, čo je viac ako polovica od r. 2010. Najväčší exodus bol zaznamenaný po schválení ordinácie inak orientovaných a po schválení požehnania manželstva párov rovnakého pohlavia. Momentálne sa blokuje odchod zborov zákonom o majetku a nehnuteľnostiach, ktoré pripadnú seniorátu v prípade rozpustenia zboru alebo odchodu zboru z cirkvi. Naša uctievaná demokracia v praxi. Logicky, ktorý zbor by hlasoval za svoje vlastné ožobračenie? Tieto zmeny vážne znepokojujú konzervatívnych členov a niekedy iba otázky typu “Kto ma pochová?” a “Kde dáme pokrstiť?” ich stále držia v zbore.

Čím si to vysvetľujem? Cirkev ako blok tvorí významnú časť voličov a špeciálne južní baptisti (Southern Baptists) sú často silou, ktorá pretlačí konzervatívnych republikánov do kongresu. V snahe opozície rozbiť túto jednotu je cirkev vyzývaná riešiť a zaujať postoj k otázkam rasizmu, privilégií bielych, BLM a, samozrejme, stačí malý plamienok nevraživosti a rozdúchavačov zo strany médií a mimovládok, a zrazu vidíme, že černošské zbory opúšťajú cirkev a černosi individuálne opúšťajú väčšinovo biele zbory. Doteraz si ani nevšimli, ako im bolo zle (sarkazmus), až prišiel had, ktorý od vekov robí to isté: spochybňuje, rozdeľuje a opanúva. Takýchto tém, s ktorými je dnes cirkev zámerne konfrontovaná, je mnoho.

Ilegálna migrácia, LGBTI gender otázky, Palestína vs. Izrael, kritická teória rasy (za všetko môže biely muž), záchrana planéty… Zaujímavé je, že z celej škály riešení, ktoré dokáže vesmír na každú z týchto tém ponúknuť, sú nám vnucované stále iba dve. Jedno zaručene správne, zvyčajne s obeťou, a druhé: tá populárna cesta do pekla. No a potom je nás už ľahko rozdeliť na pozitívnych a negatívnych, resp. perspektívnych s budúcnosťou a tých na odpis. Paradox. Diabol nás straší peklom. Dali sme sa vtiahnuť do tejto manipulatívnej hry a nevieme ako ďalej. Mnohí volia vyčkávanie – prečkávanie. Dajako bolo, dajako bude. Také sedenie v zákope a čakanie nevedno či na útok, bombardovanie, na obranu alebo dezerciu či kolaboráciu. Možností na výber, ale ani jedna nie dobrá. Sme v pasci a nevieme ako von.

Klameme sa, ak si myslíme, že všetko sa vráti do starých koľají. Plány sú už napísané, verejne dostupné. Na stránkach Svetového ekonomického fóra (WEF) aj OSN sú jasne popísané plány na redukciu obyvateľstva a totálnu kontrolu každej činnosti. Miesto pre vieru a náboženstvo v Agende 2030 už nie je. Starý systém už nevie ako ďalej a vieme, ako to dopadlo mnoho ráz predtým, keď ľudská civilizácia na tejto planéte bola vyhladená či už potopou, sebazničením, alebo zmenou klímy len preto, že sme nedokázali spolupracovať. Možno sa dočkáme. Ak nie my, tak naše deti. Určite sa nám poďakujú.

Cirkev má šancu prežiť, ale sa musí narodiť znova, priznať, kde pochybila, a jednoznačne sa vrátiť k svojmu poslaniu v týchto nových podmienkach. Sedieť v zákope a čakať na zázrak už nestačí.

Obroda môže prísť iba zdola, dôsledným tlakom na duchovnú očistu vedenia a spoluprácou.

Cirkev nesmie byť vládcom, ale ani sluhom. Musí byť slobodná.

Musí byť soľou zeme, svetlom sveta, svedomím národa − a aj tak konať.

Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čo jej dodá slanosť?
Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť von, aby ľudia po nej šliapali.
Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť.
Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome.
Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!
Mt 5, 13 – 16

 Obroda nielen cirkvi, ale aj celej spoločnosti je nutná a je možná. Našou úlohou je vyliezť zo zákopov strachu a začať s očistou, každý sám od seba, tam, kde môže a koľko môže. Už len postoj, informácia a názor jednotlivca môže byť tou kvapkou, ktorá pomôže uhasiť požiar.

Vodnár je ten, ktorý prináša vodu. Voda vychádza z prameňa vody živej a je nosičom života. Prebúdza k životu všetko suché, klíči semená, ktoré spali, občerstvuje smädných. Smädných a tých, ktorí spia, je neúrekom dosť.

Vráťme sa k pôvodnému prameňu Kristovej lásky a prinášajme ju po kvapkách smädným.

Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
J 4, 14

Peter Janovčík

ilustračné foto: unsplash.com