Vieme, že izraelské ozbrojené sily a tajné služby patria svojou profesionalitou, precíznou logistikou a schopnosťou utajenia operácií k svetovej špičke. K prežitiu štátu Izrael na čoraz fanatickejšom, prevažne moslimskom Blízkom východe je to nevyhnutné. Dokazujú to svojimi operáciami: od založenia štátu Izrael cez únos Adolfa Eichmanna a zásah proti teroristom v Entebbe až po presídlenie etiópskych Židov do Izraela. To všetko poznáme aj z mnohých znamenitých kníh a filmov… Uplynulo už viac než štyridsať rokov od chvíle, keď sa začala séria operácií, ktorých cieľom bolo spomenuté presídlenie. Architekti týchto operácií vedeli, že idú do niečoho, čo bude novodobý exodus vskutku biblických rozmerov. Presídlenci museli prekonať strastiplné presuny cez hornatú a nehostinnú krajinu takmer bez akejkoľvek infraštruktúry. Náročné aj bez občianskej vojny či k nezmyselným masakrám odhodlaného nepriateľa…

Etiópia
Niekoľkotisícročné dejiny Etiópie sú výnimočné v africkom, ale i v celosvetovom kontexte. Vznik etiópskej monarchie sa datuje do 2. tisícročia p. n. l. Posledný etiópsky cisár, Haile Selassie I, odvodzoval svoj rodokmeň od biblickej kráľovnej zo Sáby. Tam niekde možno aj hľadať počiatky Falašov, ako sú tamojšie židovské kmene nazývané (Falašovia sami seba nazývajú Beta Izrael). Stali izolovanou horskou komunitou po zákaze vlastnenia pôdy nekresťanmi v 15. storočí. Etiópia bola (spolu s Libériou) jedinou krajinou Afriky, ktorú Západ nikdy nekolonizoval. Výnimočná bola aj tým, že v tejto oblasti bola široko-ďaleko jediným kresťanským štátom. Za obidva tieto fakty (nezávislosť a pretrvanie kresťanstva) vďačila aj objektívnym faktorom: mimoriadnej nedostupnosti, neexistencii ložísk v čase kolonizácie využiteľných surovín a vražednému podnebiu. Tak, ako v prípade kresťanstva, možno týmito okolnosťami – so značným zjednodušením – vysvetliť aj prežitie judaizmu v krajine až do novodobých čias. Autoritársku monarchiu zvrhli v roku 1974 rebeli podporovaní Sovietskym zväzom. Podobne ako v Rusku po cárovi, aj v Etiópii nasledovala krutovláda komunistov, občianska vojna a vojenská diktatúra vedená plukovníkom Mengistu Haile Mariamom, jedným z najhorších diktátorov v dejinách Afriky. V decembri 1974 vyhlásil etiópsky socializmus, v januári 1975 znárodnil banky a poisťovne, a vo februári výrobné a obchodné firmy. V marci zrušil súkromné vlastníctvo pôdy a 50 000 študentov vyhnal na vidiek, aby sa stali „apoštolmi hlásajúcimi socializmus“. V apríli 1976 v kresťanskej Etiópii vyhlásil marxizmus – leninizmus za štátnu ideológiu. Vlastníci pôdy začali organizovať ozbrojený odpor. Následne vzniklo viacero bojových frontov v celej krajine, na ktoré sa vláda rozhodla reagovať hrubou silou. V hlavnom meste Addis Abeba sa postavili proti vláde odbory a študenti. Bol zorganizovaný pogrom na učiteľov a študentov. Na uliciach boli tisíce mŕtvol, vo väzniciach ďalšie tisíce mučených a bitých. V júli 1977 vtrhla Mengistova armáda aj do somálskeho Ogadenu, čo vyvolalo vojnu so Somálskom. Od zdrvujúcej porážky Etiópiu zachránila iba podpora Moskvy a 17 tisíc dobre vycvičených kubánskych zabijakov. Logickým dôsledkom tohto stavu bol nezvládnutý hladomor v roku 1984, ktorý – podobne ako v Stalinovom prípade na Ukrajine – sa stal Mengistovou zbraňou na likvidáciu nepriateľov aj za cenu vyhladovania celých dedín a oblastí. Cudzincom a donorom humanitárnej pomoci zakázal cestovať do postihnutých oblastí. Život na videku tu nikdy nebol ľahký, ale teraz sa stal neznesiteľný.

Zázraky sa dejú
Toto bol kontext, v ktorom museli svoje životy prežívať aj Falašovia. Až v roku 1973 sa židovské náboženské inštitúcie zhodli na tom, že Falašovia sú plnoprávnymi Židmi. Po páde cisára sa stala ich situácia neúnosnou. V roku 1977 izraelský premiér Menachem Begin vydal rozkaz na prípravu série tajných operácií na presun Falašov do Izraela. Začali sa tajné rokovania s Mengistom, ktorý požiadal aj Izrael o pomoc pri potlačení vzbúrencov v občianskej vojne. Izrael súhlasil s predajom zbraní pod podmienkou, že dovolí Židom emigrovať. Každé izraelské lietadlo, ktoré dovezie zbrane, sa vráti plné Halašov do Izraela. Pol roka to fungovalo, ale v roku 1978 sa vtedajší minister obrany Moše Dajan v jednom interview „preriekol“, že Izrael zásobuje Etiópiu zbraňami. Je možné, že to urobil zámerne, lebo nesúhlasil s vyzbrojovaním prosovietskeho režimu v Afrike. Rozzúrený Mengistu nemohol priznať, že má dohodu s Izraelom, a tak ju okamžite zrušil. Begin však svoj rozkaz neodvolal. Vtedy prišla správa od Fereda Akluma, etiópskeho Žida, ktorému sa podarilo dostať do Sudánu, pre Izrael nepriateľskej krajiny, ktorú sužoval chronický hladomor a kmeňové a náboženské vojny. Vizionár Aklum sa na vlastnú päsť vrátil do Etiópie a začal presviedčať Židov, aby utiekli. S viac než neistou vidinou presunu do Jeruzalema sa zbalili najskôr jednotlivci, neskôr celé rodiny, a dali sa vyčerpávajúcu cestu púšťou. Pochodovali v noci, a cez deň sa skrývali v jaskyniach a medzi skalami. Mnohí po ceste zahynuli. Matkám zomierali v náručí dehydrované bábätká. Iných poštípal škorpión alebo had. Ďalším pobrali všetok majetok lupiči. Každé ráno sa počítalo, koľkí zahynuli. Neexistovala rodina, ktorá by neprišla aspoň o jedno dieťa. Tí, čo prežili, sa v Sudáne nemohli hlásiť ku svojej viere ani jesť jedlo z humanitárnych balíčkov. Nebolo kóšer. Susedia v táboroch ich udávali ako neveriacich, a polícia ich následne zatýkala a mučila. Dievčatá boli znásilňované, unášané a predávané do otroctva v Saudskej Arábii. Počas tohto exodu zahynulo viac ako 4000 Falušov. Mosad ich najskôr začal odvážať na pravidelných leteckých linkách s falošnými pasmi. Neskôr ich prepravoval na starých nákladiakoch niekoľko sto kilometrov na sudánske pobrežie, skadiaľ ich naloďoval a cez Červené more prepravoval do izraelského Eilatu. Krytie tejto operácii poskytovala cestovná kancelária, ktorá si prenajala opustené letovisko Arús a ponúkala kurzy potápania skutočným dovolenkárom, ktorí nemali ani tušenia, že takmer každú noc v ich blízkosti boli pašovaní Židia do Izraela (operáciu približuje okrem iných vlani natočený film Red Sea Diving Resort). Starci, ženy, malé detičky. Pamätníci operácie spomínajú s dojatím na ich neuveriteľný pokoj a pozitívnu energiu, ktorá z nich sálala. Nebola medzi nimi žiadna panika. Trpezlivo plnili všetky pokyny, nepovedali ani slovo. Po troch rokoch v tomto režime a prestrelke so sudánskymi vojakmi bolo__ zrejmé, že operáciu sa už neporadí udržať v utajení. A tak sa jedného pekného dňa dovolenkári zobudili v hoteli bez inštruktorov, iba s miestnym personálom, ktorý im pripravil raňajky. Našli list, v ktorom bolo ospravedlnenie a písalo sa, že stredisko sa z finančných dôvodov zatvára a že ich peniaze im budú vrátené. Tak sa aj stalo… Bolo na čase vymyslieť nový spôsob presunu. Falušovia zachránení jednoducho byť museli. V roku 1982 našiel Mosad opustené vojenské letisko južne od Port Sudánu. Opravili pristávaciu dráhu a izraelské lietadlá začali Falušov odvážať domov. Lietanie nad nepriateľským územím a pristávanie na ňom bolo veľmi riskantné. Potom, ako sudánski vojaci zistili, že sa na letisku niečo deje, Mosad našiel iné, a exodus pokračoval. Od polovice roku 1982 do polovice roku 1984 bolo odvezených tisícpäťsto Falušov. Medzitým sa situácia v Sudáne zhoršovala do tej miery, že tamojšia diktatúra začala kolabovať a tak požiadala o pomoc USA. Izrael požiadal USA, aby pomoc podmienili povolením vysťahovania Falušov. Dialo sa tak bez priamej účasti Izraela a transportmi cez tretiu krajinu. Prvý z nich sa uskutočnil 18. novembra 1984 belgickým lietadlom cez Brusel. Za nasledujúcich 47 dní sa dostalo do Izraela 7800 Falušov. Po preniknutí informácií o týchto transportoch do americkej tlače Sudán ďalšie lety zakázal. Odhodlanosť Izraela však urobila silný dojem na amerického prezidenta Georgea Busha staršieho, ktorý zasiahol: americké vojenské stroje s agentmi CIA na palube dostali zo sudánskych utečeneckých táborov posledných päťsto vtedy tam sa nachádzajúcich Falušov. Epilógom tohto exodu bola operácia Šalamún v roku 1991, kedy Izrael uzatvoril dohodu s Mengistom počas posledných dní jeho vlády. Operácia trvala 36 hodín. Jej veliteľ dal rozkaz, aby armáda poslala do Addis Abeby „všetko, čo vie lietať“, a letecká spoločnost El Al samotná poslala 30 strojov. Na letisko prišlo 14 400 Falušov. Pri tejto operácii bol dosiahnutý aj jeden svetový rekord: Boeing 747 firmy El Al odviezol 1087 ľudí. Pristálo ich 1088, lebo behom letu sa na palube narodilo dieťa.

Zasľúbená zem
Aj dnes zostáva v Etiópii ešte dosť veľa Židov. Izrael sa snaží ich dostať domov. Integrácia Falušov však nie je jednoduchá. Prišli z pomerov nie nepodobných dobe kamennej a musia sa začleniť do jednej z technologicky najvyspelejších spoločností sveta. Niekedy čelia otvorenej diskriminácii. Problémom je aj jazyková bariéra (ich pôvodné jazyky sú tigriňa a amharčina). Nemali vzdelanie a zručnosti, ktoré by im pomohli sa plnohodnotne uplatniť na trhu práce – tak, ako to bolo v prípade iných židovských imigrantov, predovšetkým z bývalého Sovietskeho zväzu. Nuž, ale ak Izrael dokázal zvládnuť ich záchranu, nádej, že zvládne aj túto nemenej ťažkú výzvu je veľmi reálna. Odkaz tejto jedinečnej akcie je silný aj dnes: ak si chce Západ zachovať svoje hodnotové zakotvenie, nesmie mu byť ľahostajný osud tých najslabších a najviac ohrozených, zväčša mediálne zabudnutých komunít. Nikto, koho život môžeme zachrániť, nesmie ostať v ohrození. Kresťania v moslimskej Afrike. Tibeťania. Ujguri. Krymskí Tatári. Rohingovia… Nie, určite nie je možné v každom z týchto prípadov naplánovať ďalší exodus. Západ však môže viesť takú hospodársku a bezpečnostnú politiku, ktorá by osud ľudí ohrozených tyraniou na celom svete zmierňovala, a šírila hodnoty ako sloboda jednotlivca a vláda zákona. Tento mesiac budeme voliť. Kresťan by pri svojej voľbe mal zohľadniť aj to, či jeho kandidáti budú presadzovať takúto politiku alebo šírenie strachu a nenávisti. V tom druhom prípade naša skvelá civilizácia čoskoro zanikne – a obávam sa, že potom nebude mať kto niesť pochodeň slobody. Dnes je na svete podľa údajov OSN viac než 70 miliónov tých, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy v dôsledku konfliktov a prenasledovania. Musíme zvrátiť trend nárastu ich počtu, ak chceme, aby sa priestor slobody vo svete rozširoval. Máme to vo svojich rukách.

Svetozár Gavora
Autora inšpiroval film Red Sea Diving Resort.

Fakty autor čerpal z nasledujúcich kníh:
Bar Zohar, Michael a Mišal, Nisim: Mosad, Euromedia Group, Praha, 2013
Bar Zohar, Michael a Mišal, Nisim: Žádná mise není nemožná, Euromedia Group, Praha, 2016
Meredith, Martin: The State of Africa, Simon & Schuster, Londýn, 2011

 

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: