S pani Evou Bombovou, dcérou evanjelického a. v. farára – seniora Ctibora Jána Handza, novinárkou, sme sa rozprávali o tom, ako vníma našu cirkev v súčasnej dobe, ovplyvnenej obmedzeniami spojenými so zrušením bohoslužobných podujatí.
Aký je váš názor na to, že počas pandémie boli zatvorené chrámy Božie i zrušené všetky bohoslužobné podujatia?
Snaha vlády čeliť dopadom aj u nás bezprecedentnej pandémie je akceptovateľná, keďže aj v chrámoch sa zhromažďujú mnohí veriaci. Nie som však sama, kto si všimol, že kostoly patrili medzi prvé zneprístupnené objekty… Dúfajme vedno, že aj otvorenie kostolných brán bude medzi prvými a nebudeme čakať pridlho.
Ako vnímate rôzne možnosti a ponuky pre duchovný život, ktoré sprostredkúva cirkev počas koronavírusu? Ktorá forma vás najviac oslovuje?
Limitovaný počet veriacich sa, samozrejme, premieta aj do ponúk sféry duchovného života a jeho dostupnosti. Od viacerých sestier a bratov vo svojom okolí však viem, že mnohých nás príjemne prekvapilo a potešilo, ako naši duchovní veľmi pružne zareagovali na túto realitu.
Využili naši duchovní dostatočne mediálny priestor v čase, keď zostali chrámy Božie zatvorené? Aké svedectvo vydávame? Kde vidíte plusy a kde sú ešte nedostatky?
Moderné siete i médiá dnes a denne prinášajú množstvo konkrétnych príkladov, ako nezvyšovať traumu z dočasných obmedzení. Samozrejme, nič nenahradí jedinečnú atmosféru bohoslužobných podujatí v chrámoch. Vraví sa: Všetko zlé je na niečo dobré. Tým „dobrým“ je obdivuhodná pohotovosť, s akou naši duchovní a aktívne, príkladne spolupracujúce presbyterstvá reagovali na vzniknutú situáciu.
Nielen v cirkevných zboroch, kde už majú skúsenosti z rozhlasových a televíznych prenosov, a teda isté formy tréningu, ale aj odinakiaľ sa zrazu vynárali rôzne formy oslovení, príhovorov i obsahu služieb Božích. Tieto skutočnosti dokumentujú veľkú kreativitu nášho duchovenstva.
Myslíte si, že dočasné zavretie kostolov odučí ľudí od spoločenstva a zostanú verní len multimediálnym priestorom? Predpokladáte, že sa ľudia zmenia alebo že sa vrátia do zabehnutých koľají?
Predpokladám, že všetci s radosťou privítame, keď sa brány našich chrámov otvoria čo najskôr dokorán. Atmosféra chrámov je nenahraditeľná – a pohľad na prázdne lavice pri súčasných prenosoch skľučujúci. Bohoslužby sú vždy príležitosťou prejaviť sa ako jedinečné bratsko-sesterské spoločenstvo, čo je nadčasová forma kresťanskej spolupatričnosti. Mnohí sa síce občas z najrôznejších dôvodov musíme uspokojiť s rozhlasovými, resp. televíznymi prenosmi bohoslužieb, atmosféru chrámu však nič nenahradí.
Čo vás pandémia naučila vo vašom živote viery?
„Hrad prepevný je Pán Boh náš, zbroj výborná i sila…„ – už úvodné slová našej evanjelickej hymny celé stáročia nabádajú spoliehať sa na pomoc Všemohúceho. Prežívame dni, ktoré teraz aj našej generácii prinášajú veľa príležitostí presviedčať sa platnosti hymnického slovného spojenia, ktoré ubezpečuje, že od Hospodina máme „štít v každom bojovaní„. Je to úplne nová situácia, ktorá však nabáda reagovať na jej obsah i prejavmi sily našej viery.
Máte pocit, že ľudia sú si bližší ako predtým?
Karanténa prináša nemálo situácií, ktoré nám denne otvárajú možnosti, ako prejaviť svoju ľudskú i spoločenskú solidaritu. Jedným z jej symbolov sa stali rúška – v našej poštovej schránke už stihli vľúdne „pristáť„ rúška z CZ ECAV Košice-Terasa, z košickej mestskej časti Západ, ďalšie pridali moje šikovné vnučky, kamarátky, susedia…
V nepríjemných čakacích zástupoch nachádzame spoločnú reč, naša babská seniorská societa sa teší z milej pomoci gentlemanských pánov i priehrští dobrých vzájomných rád. Telefonáty, maily, SMS, FB statusy a iná korešpondencia tiež zmierňujú nepríjemné dopady – no všetkých nás podistým poteší, keď prekážky zmiznú.
Ako vy prežívate vo svojej rodine obdobie karantény? Ako trávite tieto dni? Máte nejaký tip, napríklad na dobrú knihu?
V našej rodine máme hneď dvoch členov, ktorí sú doslova v prvých radoch ľudí, bez ktorých by sme sa nezaobišli. Nevesta Zuzka je poštárka a jej rozprávanie o tom, čo denne zažíva ona a adresáti poštových zásielok, je často dramatické a neraz i veľmi smutné. Syn Jozef stráži košické letisko, je však aj hlavným pomocníkom a zásobovačom nielen mňa, ale neraz aj oboch mojich vnučiek, ktoré štyri moje malé pravnúčence chránia pred epidémiou.
Hoci sa sprostredkovane elektronicky vidíme, je to taký „medík oblizovaný cez sklo„… Už sa nevieme dočkať, kedy karanténa padne.
Čo sa čítania týka, mám veľkú knižnicu a tiež zásobu kázní môjho nebohého otecka, evanjelického a. v. farára – seniora Ctibora Jána Handza z jeho kňazských pôsobísk: Pondelka, Ľubietovej a Prešova, ktoré sú cenné obsahom i povzbudením. Popri najosvedčenejších knihách – Biblii a Evanjelickom spevníku s modlitbami – denne s veľkou vďakou myslím tiež na všetkých vzácnych autorov zamyslení na každý deň – tohtoročného zborníka Smieť žiť pre Krista i vlaňajšieho Hradu prepevného, ktoré majú veľmi hodnotný a povzbudzujúci obsah.
