1. Úvod
a. Nevyhnutnosť spracovania
Tridsať rokov po pokojnej revolúcii je a zostane spracovanie kontaktov medzi cirkvou a tajnou službou nanajvýš aktuálna téma, ktorú by sme v žiadnom prípade nemohli založiť do spisov alebo ponechať na vôli histórii, alebo len tak nechať na pokoji. Mladší medzi nami, teda generácie našich detí, to už síce nezažili a nepoznajú to, a tak to vnímajú ako menej relevantné. Ale ešte stále sú tu dôsledky.
To sú po prvé priame dôsledky rozkladnej činnosti štátnej bezpečnostnej služby, ktorá mnohým ublížila a trvalo ich poznačila. S výmenou štátneho systému však nemožno zmeniť životopisy so zlomeným alebo minimálne ohnutým životom.
Po druhé sú to otázky o vzoroch správania, ktoré túto prácu tajnej služby spôsobila. Ustavičné nebezpečenstvo sledovania, vniknutia do súkromnej sféry, využívanie vzťahov, cielené ničenie osobností a mnohé ďalšie nemohli ostať bez následkov na psychike a správaní. To sa jednoducho nedá vymazať. Musíme si ujasniť, že sme žili v štáte, ktorý žalovanie (donášanie) bral za spoločenské, rovnako ako aj zlé ohováranie a ešte ďalšie, čo dnes, samozrejme, považujeme za zakázané a trestné konanie. Čo sa vtedy hlboko vpálilo do psychiky, nemôže zostať pre výchovu minimálne nasledujúcej generácie bez následkov.
Po tretie sú to ľudia, ktorí žijú medzi nami, páchatelia a obete, aj tí medzitým alebo jednoducho mimo toho. Boli a sú známosti, priateľstvá a príbuzenské vzťahy, ktoré nás nútia vypracovať si k tomu nejaké stanovisko. A sú tu potomkovia, ktorí sa musia vysporiadať s tým, čo sa stalo, s tým vysloveným aj s tým nevysloveným rodičovskej generácie. S tým známym i s tým neznámym, pričom nevieme, aké účinky to ešte môže vyvolať na pozadí.
No myslieť si, že počas takéhoto systému a po ňom máme do činenia prevažne so zlomenými alebo psychicky narušenými ľuďmi, by bol absolútne chybný záver. Nesmie sa pritom totiž v žiadnom prípade prehliadať, ako práve tento vysoký nátlak vyprovokoval vysporiadanie sa s etickými otázkami a urobil ho nevyhnutným. Diktátorské systémy prinášajú aj úprimných ľudí. Práve pokojná revolúcia to dôrazne ukazuje.
Otázka zostáva, či tí ľudia, ktorí sa na tejto ceste stali eticky náročnejšími, si môžu alebo smú nájsť miesto v nasledujúcich systémoch so svojimi bolestne získanými poznatkami, alebo či sa to urobí jednoducho tak, ako keby tí posledne zmienení boli nerelevantní, pretože tie bývalé pomery sú už históriou.
Nemalo by sa podceňovať nebezpečenstvo, že ľudia s afinitou k získaniu moci sa pri málo význačných etických nárokoch pokúšajú využiť svoje šance úplne nezávisle od politického okolia, bezohľadne, a práve kvôli ich bezohľadnosti dôjdu do cieľa dokonca skôr.
b. Možnosti tejto prednášky
V tejto prednáške nemožno vykresliť komplexný obraz ani o dianí pred pokojnou revolúciou a počas nej, ani o spracovaní zapletenia sa štátnej bezpečnosti. Týmto by som sa bez výhrad preťažil. Čo je možné, obmedzuje sa na zdôraznenie snáh o spracovanie, rozdiely a spoločné znaky v cirkvách, v štáte. K tomu ešte patria aj poznatky z týchto snáh, pričom sú to sčasti moje vlastné poznatky, ktoré si v žiadnom prípade neuplatňujú nárok na úplnosť a správnosť.
2. Spracovanie v Durínsku
a. Chronológia cirkevného spracovania[1]
- Jeseň 1990: Ustanovenie Rady dôverníkov (emeritný biskup Ingo Braecklein, cirkevná radkyňa (na dôchodku) Ingeborg Köhler, vrchný farár (na dôchodku) Werner Ullrich).
- Jar 1991: Uznesenie synody: »Všetci farári a cirkevní úradníci, ako aj členovia synody majú byť preverení ohľadom možnej bývalej spolupráce s MfS; od krajinskej cirkevnej rady sa požaduje vykonať potrebné opatrenia.«
- Január 1992: Zriadenie preverovacieho výboru (krajinský biskup Roland Hoffmann, vrchný cirkevný radca (OKR) Walter Weispfenning, vrchný cirkevný radca (OKR) Ludwig Große, krajinský mládežnícky farár Christhard Wagner a 3. zastupujúci predseda Krajinskej synody Dr. Gottfried Senff, poradný: farár Walter Schilling a farár Michael Thurm) pod predsedníctvom krajinského biskupa s úlohou pripraviť informácie úradu »Gauck-Behörde« pre rozhodnutia krajinského cirkevného úradu a synodálneho predsedníctva.
- August 1995: Uznesenie krajinskej cirkevnej rady preveriť aj vrchných cirkevných radcov a superintendentov na dôchodku až do 75. roku života.
- November 1995: Správa krajinského biskupa Rolanda Hoffmanna k spracovaniu zapletenia Stasi (štátnej bezpečnosti).
- Apríl 2003: Poverenie vrchného krajinského radcu (na dôchodku) Waltera Weispfenninga krajinskou cirkevnou radou napísať správu o zaobchádzaní s MfS-previneniami (MfS – ministerstvo štátnej bezpečnosti).
b. Princípy posudzovania
Neboli to žiadne jednoduché rozhodnutia, lebo bolo potrebné objasniť, aká hodnota, resp. aká dôležitosť sa mala dodatočne dať podkladom Štátnej bezpečnostnej služby. Tie však nemohli byť jediným základom preverovania. K tomu museli byť zohľadnené výpovede svedkov a postihnutých.
Aj tu musel platiť bežný princíp: »In dubio pro reo« (»V pochybnostiach v prospech obvineného«). To znamenalo, že v jednotlivých prípadoch nemohlo dôjsť k poslednému posudku a tým ani k odsúdeniu.
Rozhodujúcim posudzovacím kritériom bolo, či bola zachovaná konšpirácia alebo či sa dotyčný pridržiaval dohodnutých vnútrocirkevných pravidiel, príslušných pokynov krajinského biskupa. Pravidlá sa v durínskej krajinskej cirkvi nepodávali len ústne, ale sa zaznamenávali aj v dvoch zberných obežníkoch z 26. októbra 1983 a 29. apríla 1988. Tie zneli:
- Žiaden rozhovor medzi štyrmi očami.
- Žiadne stretnutie na neutrálnom mieste, vždy zvoliť služobnú miestnosť.
- Nepristúpiť na povinnosť mlčanlivosti. Naopak, je nevyhnutné oznámiť, že biskup bude oboznámený a to spravidla za účasti ďalšieho cirkevného zástupcu.[2]
Rozhodujúcou otázkou pre krajinského cirkevného radcu bolo: Dodržal obvinený konšpiráciu (alebo nie) a boli prevzaté zákazky? Samozrejme, silne zavážilo aj to, keď boli prijaté peniaze alebo vyznamenania.“[3] Nevyhnutné bolo diferencované vnímanie, aby sa mohli presne analyzovať kontakty k MfS. Bola to vedomá spolupráca, bolo to odčerpávanie informácií bez vedomia a dovolenia, alebo sa meno nejakého človeka vynára v podkladoch, ktorý bol sledovaný a mal byť dokonca „rozvrátený“, teda bol obeť.
Nanajvýš dôležité je nezávislé spracovanie podľa korektných pravidiel, aby nebolo vedené záujmami a nestratilo tak svoju legitimitu.
c. Výsledky[4]
- Bolo18 prípadov, v ktorých Stasi nemohla postihnutých získať. Mnohí nevedeli vôbec nič o pokusoch, iní sa nedali získať alebo nespolupracovali.
Toto spracovanie dáva tiež najavo, že ľudia napriek útlaku a tlaku sa nedali skorumpovať. 18 z 77 registrácií dokumentujú neúspešné pokusy náboru.
- Bolo 20 prípadov, v ktorých osoby na druhej strane dokázateľne a zámerne s MfS spolupracovali, boli teda informátori MfS.
- V 8 z týchto 20 prípadov bolo začaté disciplinárne konanie. V jednom prípade príslušná osoba zomrela, v dvoch ďalších prípadoch bola podaná žiadosť na prepustenie, takže v konečnom dôsledku došlo k 5 odsúdeniam. (V jednom prípade príslušná osoba zomrela.)
Počet prípadov: Výška trestu:
62 Povinnosť výmeny farského miesta
63 Odňatie farského miesta
64 Zbavenie úradu (5 rokov), zákaz služby, krátenie dôchodku
65 Zbavenie úradu (5 rokov), zákaz služby, krátenie dôchodku
66 Prepustenie
4. Spracovanie v cirkevnej provincii Sasko[5]
a. Chronológia
- November 1990: Synoda vyzýva: „Kto v tejto obci a cirkvi prevzal úrad dôverníka a zaviazal sa zároveň k povinnosti spolupracovať so štátnou bezpečnosťou, je vyzvaný zložiť svoj úrad.“
Túto výzvu neposlúchol nikto. - August 1991: Bulvárne noviny odhalia zosnulého konzistoriálneho prezidenta Detlefa Hannera ako dôstojníka vo zvláštnom nasadení MfS.
- December 1991: Vyšla kniha od Gerharda Besiera a Stephana Wolfa »Farári, kresťania, katolíci«, čo s veľkým zoznamom prominentných mien dalo podnet k intenzívnym výčitkám a spätným otázkam.
- Máj 1992: Žiadosť cirkevného obvodu všetko záväzne nechať preveriť: Žiadosť je odmietnutá. Namiesto toho sa opäť odporúča požiadať o preverenie samostatne.
- Júl 1992: V hallskom vydaní novín Bildzeitung boli publikované úplné zoznamy osôb, ktoré boli registrované v okrese Halle ako IM (neoficiálny spolupracovník) s vlastnými i krycími menami. Týmto boli odhalení aj jednotliví cirkevní spolupracovníci. Pravdaže, to bol ilegálny postup. Táto odkrývacia a prenasledovateľská mentalita zaťažovala vážnosť cirkvi vo verejnosti a dala podnet k mnohej nedôvere v obciach až do vnútra cirkevných rád obcí.
- 31. október 1993: Synoda tesnou väčšinou rozhodne: „Synoda došla k rozhodnutiu vykonať pre všetkých členov, ktorí podliehajú disciplinárnemu právu (farári a cirkevní úradníci), preskúšanie pravidiel.“
b. Zásady
V KPS sa verilo, že previnené osoby sa prihlásia samy a vyvodia dôsledky. Keď sa tento „kresťanský nástroj“ ukázal ako nepoužiteľný a verejný tlak sa zväčšil, nastúpila sa cesta previerky pravidiel. Avšak, strata vážnosti v tomto čase už bola započatá.
c. Výsledky
Bolo 69 pokynov na prebiehajúce (IM) neoficiálne členstvo alebo registráciu (IM) neoficiálneho členstva.
Z toho zasa:
Sprostenie viny kvôli vlastnému ukončeniu: 18
Sprostenie viny kvôli nepatrnosti viny: 27
Sprostenie viny, avšak s výhradami: 6
Výška trestu
15 prípadov žiadne sprostenie viny
Z týchto 15 prípadoch disciplinárno-právnej previerky:
4 Pokarhanie
2 Zbavenie úradu (doba: 2 roky)
1 Bezodkladné prepustenie a odobratie ordinačných práv
1 Odstránenie zo služby (cirkevní úradníci)
1 prepustenie vyslovené, ale zrušené kvôli formálnym chybám
1998 − ešte neuzavreté: 5 procesov (jeden z toho s ťažkým previnením)
1 Krátenie penzijných dávok o 20 % na 5 rokov (1998)
1 Zbavenie úradu (2004)
5. Porovnanie cirkevného spracovania so spracovaním v Durínsku
V Nemecku sme mali teraz kvôli ukončenie rozdelenia zvláštnu situáciu. Po pokojnej revolúcii sa nevedela nájsť žiadna vlastná cesta, pretože väčšina obyvateľstva na to nemala trpezlivosť („Ak nepríde D-Mark − západná marka − k nám, pôjdeme my za ňou!) a považovala socializmus za nereformovateľný. Na druhej strane sa dalo siahnuť po osvedčenom nemeckom štátnom systéme a prevziať ho, rovnako ako personál. Následne tu bolo aj veľa kritických hlasov, iste i oprávnených. Aj tak bolo možné v oblasti štátnictva, súdov a v iných oblastiach vytvoriť poriadok, ktorý sa všeobecne tešil uznaniu. Hlavne hospodárska premena bola rýchlym zavedením D-marky rozporne prijatá, pretože na jednej strane predpovedala rýchle zbohatnutie, na druhej strane však zničila mnohé pracovné miesta. Východonemecké hospodárstvo sa mohlo sotva postaviť konkurenčnému tlaku a jeho metodike. To posledné zostalo v pamäti asi ako najbolestnejšia časť zjednotenia, ktorá zakalila celkový obraz vedľa ešte stále prevládajúcej nízkej reprezentácie nemeckých vládnych síl.
Porovnanie spracovania MfS-zapletení v krajine a cirkvi je téma, ktorej sa tu môžem dotknúť síce len krátko, ku ktorej však existuje podrobný článok od Hildigundy Neubertovej (krajinská poverenkyňa pre podklady štátnej bezpečnostnej služby v Durínsku), z ktorého budem ďalej obsahovo reprodukovať nápomocné fakty, ale aj presne citovať.
Hildigund Neubertová sa podrobne zameriava na previazanie všetkých oblastí života a úradov s politikou SED a na nevyhnutnosť výmeny elity v dôsledku revolúcie. Prehodnocuje to prostredníctvom štátoprávnych otázok.
Dôležité sú pre nás obzvlášť niektoré poznatky:
„Demokratický právny štát spočíva na dôvere vo svoje inštitúcie, ktorá je previazaná bezprostredne s hodnovernosťou a integritou konajúcich osôb. Ak sa táto dôvera naruší, vznikajú poruchy v komunikácii v spoločnosti, ktoré napokon znemožňuje spoločné konanie ľudí.“[6]
Bolo potrebné túto dôveru obnoviť. K tomu patrila potreba, „opäť vybudovať princíp osobnej zodpovednosti, ktorý sa v diktatúrach systematicky podkopáva. Diktatúry vytvárajú medzi páchateľmi a ich skutkom, medzi páchateľmi a obeťami cielene anonymizujúci odstup, ktorý konanie v systéme odosobní. Tento systém organizovanej nezodpovednosti pomohol prispieť k tomu, že justícia pri pokuse trestnoprávneho spracovania neprávneho štátu vo veľkom zlyhala.“ Je to načisto trpké poznanie pre štátnu oblasť, ktorá by sa mohla skúmať bližšie. Dnes je pre mňa však dôležitejšie, ako dnes hodnotí spracovanie v durínskej krajinskej cirkvi: „Cirkev mala v NDR zvláštne postavenie prostredníctvom ich vnútorného práva, ktoré Mielke charakterizoval vetou o »poslednom legálnom postavení nepriateľa«.Kde bolo uplatňované a rešpektované cirkevné právo, nebola nutná výmena elity a osobná kontinuita mohla dokonca potvrdiť dôveru, ktorá cirkvám bola preukázaná. Snaha o rýchle a dôkladné spracovanie v cirkvi sa upriamila na to, aby sa základná dôvera nenarušila jednotlivými prípadmi previnení.“
Rýchle objasnenie je nevyhnutné preto, aby sa previnenie jednotlivcov dôrazne identifikovalo a spojilo s konkrétnou osobou. Ak sa to neudeje, nebudú páchatelia braní na zodpovednosť a musí vzniknúť dojem, že sa páchatelia chcú chrániť alebo minimálne šetriť. Týmto sa celá organizácia vystavuje podozreniu, že je zamorená sympatizantmi páchateľov. To sa zasa vštepí ako črta pre organizáciu vo verejnej mienke.
Prostredníctvom rýchleho spracovania v Evanjelicko-luteránskej krajinskej cirkvi v Durínsku a iných cirkvách vznikol napriek podstatným previneniam jednotlivcov skutočne iný obraz (aj keď z pohľadu obete nie nezakalený – to sa k tomu musí povedať), ktorý tu Hildigunda Neubertová tiež načrtáva:
„Cirkvi mali prostredníctvom vnútrocirkevného práva porovnateľne priaznivú východiskovú situáciu. V cirkvách nebola nevyhnutná ani revolučná výmena elity, ale istým spôsobom len vytriedenie kolaborantov, nakoľko samy (cirkvi) neboli súčasťou diktatúry.“[7]
To čítame, samozrejme, radi. Ak by sme si po tomto chceli oddýchnuť, práve táto výhoda by sa rýchlo minula a premárnila. Toto „vytriedenie kolaborantov“ sa totiž musí uskutočniť naozaj a dôsledne.
Túto úlohu dokázali v Durínsku v rámci cirkvi považovať za celkom uzavretú už v roku 1995 − tak znie správa od Waltera Weispfenniga.
Hodnotenie prostredníctvom Krajinského úradu dopadne zodpovedajúco pozitívne:
„Skúsenosti v týchto evanjelických cirkvách môžu byť, pri zohľadnení štruktúrnych rozdielov, vzorom pre iné spoločenské oblasti. Predovšetkým je potrebné zaznamenať: Je možné, dôsledným použitím právnych predpisov takúto úlohu skutočne ukončiť a upokojiť z toho vzniknuté konflikty.“[8]
6. Novšia diskusia (2014 − 2017)
Odkrytím spolupráce s MfS sa zaostrilo prednostne na páchateľov. Avšak utrpenie obetí sa tak dostávalo do úzadia. Tento deficit sa vnímal silnejšie až keď krajinská biskupka Ilsa Junkermannová v roku 2009 vyzvala k zmiereniu aj s bývalými nositeľmi systému. To vyvolalo značný rozpor v neposlednom rade preto, že z ich strany nebolo znateľné ani priznanie viny, ani vôľa ísť cestou nevyhnutnou k zmiereniu.
Avšak teraz sa ešte raz do pozornosti dostali obete, ich utrpenie bolo pomenované a ocenené.
O tom sa síce ešte raz vášnivo diskutovalo, bolo však možné na základe spracovania v rokoch 1990 až 1995.
Poradný zbor, uvedený do života v roku 2014, na zmierenie a spracovanie sformuloval v roku 2017 slovo pokánia, uverejnené na Deň pokánia 2017. To sa ešte raz sústredilo na cirkevné konanie za okolností diktatúry.
So zreteľom na slovo pokánia sa nesmie prehliadnuť skutočnosť, že iniciatíva k zločinom vychádzala z jednej tajnej služby, ktorá urobila vinnými aj cirkevných pracovníkov. Pri vine musíme rozlišovať, či niekto so štátnou bezpečnosťou spolupracoval vedome a cielene, alebo či bol manipulovaný ku konaniu, ktoré ho doviedlo k vine. Lebo k repertoáru tajnej služby, samozrejme, patrilo úsilie primäť cirkevné miesta a predstaviteľov úradu k tomu, aby postupovali proti vlastnému personálu, v ktorom bol tento sčasti cielene kriminalizovaný. Až dodatočné odkrytie odhalilo rozmery prostriedkov, ku ktorým sa siahalo, čo bolo určite pre niektorých nepredstaviteľné.
Slovo pokánia má nesporne svoje opodstatnenie, ale vo verejnom vnímaní pri povrchnom vnímaní to môže navodiť dojem, ako keby sa v cirkvi neprevinili jednotlivci, ale aj cirkev ako taká mala na tom vinu, a síce v zmysle princípu pôvodcu. To sa však o cirkvi ako takej celkovo nedá povedať, ale len nanajvýš o jednotlivých konajúcich, ktorí sa potom dali aj konkrétne pomenovať.
Je potrebné zaznamenať: Boli to práve cirkvi, ktoré podstatne spoluúčinkovali na možnosti zmeny v roku 1989 a pripravili rámec alebo strechu, pod ktorou sa mohol vyvíjať odpor a mohla sa získať taká sila, že došlo k prelomu. Im je potrebné ďakovať, že to zostalo pri pokojnej revolúcii, lebo vsadili na modlitby, sviečky a nenásilnosť.
Na to nemala štátna bezpečnosť odpoveď. Samozrejme, v cirkvách sa zápasilo aj o rozhodnutia, ako by sa malo zaobchádzať s depresívnou a zároveň rozvášnenou atmosférou. Že sa pritom urobili chyby, je z môjho pohľadu to najnormálnejšie na svete. Avšak nikto nemôže toto dianie posúdiť tak dobre ako neskôr tí, ktorí sa naň pozerajú bez časového tlaku, bez strachu a s poznaním výsledku, a síce vtedy, keď sa to stratilo v minulosti.
Jednoducho povedané, po všetkom je človek múdrejší. Ale to nie je žiadne umenie, ale samozrejmosť, ktorú môžeme očakávať od tých, čo to skúmajú s pokojom, ktorí ponúkajú písací stôl alebo pohovku.
7. Potenciál nebezpečenstiev
Ak sa toto spracovanie nezačne dôsledne a podľa štátoprávnych princípov, existuje nebezpečenstvo ilegálneho pôsobenia, ktoré sa dá ťažko identifikovať, ale zapríčiní veľké škody, pretože zničí dôveru. Na to posledné však sa práve v cirkvách kladú enormné nároky.
Ďalšie nebezpečenstvo možno vidieť v neskoršom prepojení MfS-previnilcov. Aj keď v aktívnom období títo jednotlivci z dôvodov utajenia nesmeli o sebe nič vedieť, no neskôr sa známosti z tohto prostredia nanovo nadviažu za účelom vzájomnej ochrany alebo podpory. Dalo by sa to krátko zhrnúť pojmom „prepojenie starých štruktúr“.
Je potrebné vychádzať z toho, že sa siaha po starých prostriedkoch tajných služieb, aby sa mohli obsadiť isté mocenské pozície. Tajné služby diktatúr využívali nízke ľudské pohnútky a slabosti pre svoje účely. Aj keď tieto tajné služby ako také viac neexistujú, možnosť použitia týchto metód však naďalej zostáva.
Rád by som tu ako príklad krátko popísal štyri metódy:
- Voľby: V komunistických diktatúrach boli voľby zdanlivo demokratické. Každý sa mohol (a mal ako prejav akceptácie tohto konania, teda ako zachovanie zdania!) na týchto voľbách zúčastniť, avšak v skutočnosti tí, ktorí vládli, si vyhradili právo určiť, kto sa vôbec smie postaviť k voľbám. Opozícia alebo ten, kto prejavil len dostatok odstupu sa od mocipánov, bol od počiatku vylúčený z formovania verejného života.
- Prevrátenie úlohy páchateľ − obeť:
Na kritické vyjadrenia alebo odkrývanie nedostatkov sa nepozeralo ako na príspevok ku zdaru spoločenského života, ale ako na útok na existujúci poriadok. Kto kritizoval neprávosť, vystavoval sa takmer automaticky obvineniu, že sa správa agresívne a trestuhodne, a znamenalo to, že sa s ním musí tomu zodpovedajúco zaobchádzať. Skutoční páchatelia v mocenských pozíciách sa stavali do pozície obetí údajných útokov zo strany kritikov a pokúšali sa tak tento útlak ospravedlňovať.
- Poškodenie vážnosti kritikov: Kto sa existujúcim systémom nenechal skorumpovať, bol verejne alebo konšpiratívne prostredníctvom nepravdivých informácií alebo poloprávd uvrhnutý do zlého svetla. To sa dialo na jednej strane s cieľom zničenia osobnosti, ale predovšetkým s cieľom izolácie.
- Zničenie ekonomických základov života a možností rozvoja: Okrem psychického nátlaku boli cieľom útokov aj hospodárske pomery vrátane možností vzdelávania a štúdia, ako aj šance vzostupu otvorené len pri vhodnom správaní. K ich repertoáru patrilo aj zbavenie pracovných miest, spoločenského uznania, osobných vzťahov a primeraného životného štandardu.
Samozrejme, tieto metódy sa môžu navzájom kombinovať. Nemusia sa vykonať vždy až do trpkého konca, ale často sa nimi zjavne hrozí alebo začína a pri dostatočne úspešnom zastrašení sa zastavia. Príznačné bolo takmer vždy zahrnutie najbližších príbuzných do siete kontrolných mechanizmov a utláčateľských systémov. Po skončení diktatúr musíme mať opäť jasne na zreteli, že pri tom ide skutočne o trestné činy a že pohrozenie trestným činom predstavuje skutkovú podstatu trestu.
8. Zhrnutie a dôsledky
- Problémy, ktoré vznikli zo spolupráce s tajnými službami, sa nevyriešia samy od seba a ani plynutím času.
- Spracovanie sa musí uskutočniť rýchlo a dôsledne.
- Nesmie to byť žiadne záujmovo vedené spracovanie, aby sa výsledky nezneužívali.
- Je potrebné tým poveriť všeobecne uznávané a nezávislé grémiá.
- Spracovanie si vyžaduje celocirkevné rozhodnutie, ktoré musí byť požadované značnou väčšinou.
Videli sme, ako už malé časové oneskorenie spracovania o niekoľko mesiacov alebo rokov môže spôsobiť stratu dobrej povesti, ktorú neskôr už viac nemožno napraviť.
Táto úloha nie je ponechaná na našu ľubovôľu, pretože veľa záleží na dôveryhodnosti konajúcich osôb. Čo bolo povedané o štátnej oblasti, o nič menej neplatí pre oblasť cirkevnú.
Ešte raz by som rád pripomenul tieto slová:
„Demokratický právny štát spočíva na dôvere vo svoje inštitúcie, ktorá je bezprostredne spätá s hodnovernosťou a integritou konajúcich osôb. Ak sa táto dôvera naruší, vznikajú poruchy v komunikácii v spoločnosti, ktoré napokon znemožňujú spoločné konanie ľudí.“
Martin Michaelis
predseda farárskeho spolku v Durínsku
predseda farárskeho spolku Ev. cirkvi Stredného Nemecka (EKM)
predseda farárskeho zastúpenia Spojených evanjelicko-luteránskych cirkví v Nemecku
[1] Walter Weispfenning: Epd-Dokumentácia č. 16.
[2] Walter Weispfenning: Epd-Dokumentácia č. 16, s. 12.
[3] Ebd., s. 12.
[4] Citované podľa epd Dok. č. 16, s. 13.
[5] Citované podľa Prof. Dr. Harald Schulze epd-Dok. č. 16, s. 27 an.
[6] Hildigund Neubert epd-Dok. č. 16, s. 36.
[7] Ebd., s. 12.
[8] Ebd., s. 12.
ilustracne foto: bstu.de
