Nažívať v pokoji s nekajúcimi nie je možné
Nepokoj vo svete, ktorého sme svedkami, nepramení z prajného spolunažívania národa s národom, človeka s človekom, ale je dôsledkom – ako všetky nepokoje doposiaľ, odkedy je svet svetom – hriechu.
Hriech je príčinou nepokoja! Nepokoj vzniká, keď sa národ, spoločenstvo či jednotlivec začnú povyšovať nad iných. Ak sa rozhodnú v srdci pre krádež. Ak si osobuje právo dehonestovať, určovať a riadiť život iného človeka, národa, spoločenstva v rozpore s Božím zákonom i evanjeliom, ktoré nás vedú k láske k Bohu i k človeku, k úcte k Bohu i k človeku, k pokoju s Bohom i s človekom.
Aký je to hriech, ktorý dokáže rozpútať peklo duchovnej či telesnej smrti? Je to hriech chamtivosti, ktorý si nárokuje mať všetko za každú cenu. Hriech, ktorý sa stará len o to, aby ja, môj národ, moja komunita, moja rodina boli na výslní a požívali všetky benefity tohto sveta. Hriech chamtivosti sa veľakrát skrýva za mnohé cnostné myšlienky. No v pozadí je len jeden cieľ tohto hriechu, ktorý ovládol človeka, a to mať niečo, čo vlastní niekto iný.
Ak Biblia hovorí, že pobožnosť so spokojnosťou sú veľkým ziskom, tak potom tieto dve veci nenájdete u chamtivých ľudí. Môžu predstierať pobožnosť aj spokojnosť, ale ich skutky svedčia o inom. Oni netúžia po pokojnom spolunažívaní s inými. Netúžia s nimi žiť, ale chcú ich využiť vo svoj prospech. K tomu im dnes slúži pestrá paleta manipulačných techník aj náboženských fráz. Asi sme už každý mali skúsenosť, že nás niekto zneužil. Dôverovali sme mu – a on našu dôveru „hodil do koša“ a na dôvažok ešte aj uškodil nášmu životu.
Ako my kresťania pristupujeme k svojmu životu? Deklarujeme, že chceme žiť v pokoji, snažíme sa o to. Ale čo s chamtivými ľuďmi, ktorých záujmy sa rozchádzajú s konceptom dobrého spolunažívania všetkých? Im stačí ich skupinka.
Stret týchto dvoch skupín – spokojne nažívajúcich a túžiacich po ovládaní „sveta“ – nenájde prieniky. Sú to dva protipóly magnetu, ktoré sa nikdy nespoja. Svet pokojných je svetom, kde je možné nachádzať pravdu. No svet ľudí ovládaných túžbou po moci nad iným človekom a túžbou získať to, čo vlastní iný, je taký silný, že výsledkom je vždy klamstvo, nepokoj, utrpenie, vojna. Tieto nepokojné duše nájdeme všade – im niekedy stačí maličký svet okolo nich, v štáte, komunite, rodine, práci, kde to, čo oni volajú pokojom, je v skutočnosti nepokoj.
Je možné nažívať v pokoji? Asi najznámejší verš o pokojnom spolunažívaní, často citovaný pri rozličných stretnutiach, nachádzame v Písme svätom v Žalme 133, kde v prvom verši čítame: „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“
To „spoločné bývanie“ by sme mohli preložiť, ako: keď si rozumejú, keď si pomáhajú. Keď sú si oporou. Keď rovnako dobre zmýšľajú. Keď cítia spolupatričnosť k inému človeku, ktorého Pán Boh tiež stvoril na svoj obraz.
Veď je prirodzené, že spolu chceme byť len s tými, ktorí nám chcú dobre, pri ktorých sa nemusíme obávať o svoj život a svoju česť. Aké dobré je to, keď tí, ktorí sa menujú navzájom bratmi, dokážu spolu vychádzať! Tretí verš 133. žalmu dodáva, že v takomto spoločenstve „Hospodin udelil požehnanie a život naveky“.
Tragédiou je, keď hriešnik vytvára legendy v snahe vytvoriť pre seba prostredie, ktoré by ho akceptovalo i s jeho chamtivosťou. To, že sa to darí, niet pochýb. Na to však potrebuje niekoho, koho označí za „nepriateľa“. „Nepriateľ“ slúži na vykreslenia sveta zla a sveta dobra, kde dobro je, samozrejme, ten, čo si nepriateľa vytvoril legendami.
Stále sme sa ako spoločnosť ani ako cirkev nezbavili praktík, ktoré vytvárajú nereálnu realitu. Viac ako poslušnosť Pánu Bohu sa pretláča to, čo v konečnom dôsledku prinesie nepokoj, vojnu a rozvrat. Vždy sa pretláča koncept potláčania pravdy a odmeňovania „svojich hriešnikov“. Je potom úbohé hovoriť, kto je za čo vinný, keď sa dovolilo vytvárať nereálne prostredie cez vymyslené historky, ktoré mali posunúť predurčený scenár do „správnych“ koľají. Na pravde ani na živote človeka nezáleží.
Divíme sa, že život človeka má takú nízku cenu? Veď hriech stále kričí v dejinách: To, čo stojí ceste chamtivosti, treba zničiť! Ukrižovať! Odstrániť! Hrozné je, že vnímanie obetí, ktoré v duchovnej či telesnej oblasti zabila chamtivosť, sa berie tak naľahko. Najmä keď sa to nás priamo netýka!
No raz diabol zaklope aj na tvoje dvere, milý brat, milá sestra. Možno ani nezaklope, ale vtrhne dnu – a ty sa ako rozhodneš? Budeš mať odvahu povedať: Život je najvzácnejší? Lebo s kým chceš tvoriť spoločenstvo, bratstvo, keď čestní ľudia budú odstránení?
Divíte sa, že počet veriacich rapídne klesá? Kde niet pokoja, tam falošný pokoj, ktorým sa uspokojujú oklamaní, nebude lákať ľudí hľadajúcich pravdu a lásku. Začne cirkev pokutovať veriacich za to, že nechodia do kostola? Alebo sa niekto nazdáva, že mládežníci šantiaci na cirkevnom piesočku majú právo psychológiou a svetskou náukou radiť veriacim ľuďom?
Keď bratia spolu bývajú – to znamená, že neohovárajú, nevymýšľajú si legendy, neklamú svojich bratov, ktorí potom konajú podľa klamstva, ktorému uverili.
V eštebáckej terminológii sa týmto klamstvám a výmyslom hovorilo legendy. Na nejakú osobu alebo skupinu sa „vytvoril scenár“, ktorý sa rozšíril medzi verejnosť. Cieľom bolo zdiskreditovať človeka, ktorého určili za „nepriateľa štátu“. No vieme, že často išlo o ľudí, ktorí neboli nepriateľmi štátu, naopak. Aké ohavné je, keď v cirkvi sa deje to isté! Vytvorí sa legenda v snahe zdiskreditovať danú osobu či osoby. Spochybniť ich profesionalitu. Dosiahnuť, aby v spoločnosti neboli prijatí.
Nedá sa nažívať v pokoji s tým vedomím, že nie Kristus, ale metódy bývalej ŠtB sa praktizujú v cirkvi! Vytvára sa tak zdevastovaný priestor, kde chamtivosť vytláča Krista a „obíjanie hláv Bibliou“ pokračuje v snahe dosiahnuť ľahostajnosť spoločenstva a falošnú aktivitu pri budovaní tzv. „bratsko-sesterského spoločenstva“.
Kde bratia spolu bývajú, tam aj spoločne budujú. Nemožno si namýšľať ako Židia: Krista sme už zabili, poďme sa radovať a Bohu ďakovať. Aj po smrti Krista šli Židia sláviť veľkonočné sviatky, kde si pripomínali, ako ich predkov Boh vyslobodil z egyptského zajatia. Pritom sa dostali do horšieho vnútorného zajatia hriechov. Nie, nie je to tak, mohli by namietať zbožní tej doby. Veď Kristus bol burič, nectil si vrchnosti. Robil rozbroje. Narúšal jednotu Božieho ľudu. Bol neposlušný. Bolo potrebné ho zastaviť, aby medzi nami bol „pokoj“ a jednota.
Skutočne?! S Kristom sa teda nedalo žiť v pokoji? V pokoji a jednote sa dalo požehnane žiť so žiarlivou vrchnosťou?
„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ (J 14, 27)
Skutočne si niekto myslí, že stačia len slová: Pane Bože, tu a teraz buď s nami!?
Toho buriča Krista sme dali ukrižovať ani nie my – to Rimania zistili, že je zlý, nebezpečný pre spoločnosť, nieto ešte pre našu komunitu. Skutočne? Nepripomína vám to niečo, milí bratia, milé sestry?
Skutočne, verš „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“ sa nemá vysvetľovať tak, že je potrebné byť ticho a v pokoji si sadnúť a usmievať sa na chamtivcov, tváriť sa, že o ničom nevieme, a urážať Pána Boha tým, že povieme: Všetci sme hriešni, len nech spolu pekne nažívame.
Dá sa spolu pekne nažívať s násilníkom? Dá sa spokojne bývať so zlodejom? Dá sa tvoriť požehnané spoločenstvo s tými, ktorý vytvárajú legendy len preto, aby niekoho obvinili?
Neveríme v Ježiša Krista, ktorý zomrel za hriechy, za všetky hriechy? Vari máme niekoho poslúchať viac ako Pána Ježiša Krista?! Niekoho, kto si nárokuje určovať, kto patrí do spoločenstva s Kristom a kto nie? Kde sitom nie sú cnosti, viera, charakter, ale jedine uprednostňovanie osôb?!
Volanie po náprave a láske sa míňa cieľa, pretože všetko je naopak! Kto stavia veci na hlavu? Povieme, že diabol. Zaiste, ale ten koná cez tých, ktorí ho poslúchajú.
Preto sa pravda haní a lož oceňuje. Spravodlivosť sa otáča, a tak nespravodlivosť sa tvári, že je spravodlivá. Ten, kto všetko zdevastoval, kritizuje iných, že nebudujú a nežijú v bratskej láske.
Nevidíme dobre v cirkvi! Cirkev oslepla, lebo chce byť slepá. A tak Krista znova križujú „za bránami Jeruzalema“. A vo svojich bránach hovoria o spolupráci, jednote a pokoji, uberajúc sa pritom do chrámu, aby ďakovali Bohu a prosili o spoznanie Mesiáša…
Ale Mesiáš už prišiel!
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
