Nastavenie pravidiel podľa učenia bezbožných
Nelichotivá situácia v cirkvi dosiahla svoj vrchol. Alebo sa mýlime a čaká nás ďalšia bomba v podobe ďalšej dehonestácie duchovného stavu, straty majetku a svojprávnosti cirkevných zborov?
Vyhrážanie sa nového vedenia cirkvi spoluveriacim sa už neodmysliteľne vrýva do historickej pamäti našej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Neúcta k Bohu vyústila do neúcty k spoluveriacim. Ivan Eľko ako generálny biskup ECAV pre denník Postoj uvádza, že chce, aby cirkev mala vyznávačské jadro. Nie je potrebné to však spájať s históriou iných cirkvi.
Takéto slová o jadre v cirkvi v dnešnej dobe svedčia len o jednom, a to o sektárskom ponímaní cirkvi Kristovej. Pretože všetci veriaci v cirkvi by mali byť vyznávačmi viery v Pána Ježiša Krista. K tomu by ich duchovenstvo malo privádzať. A nie si vytvárať svoje obľúbené skupinky a len s nimi (a v rámci nich) sa hrať na kresťanov na úkor celej cirkvi.
Keďže žijeme v hriešnom svete poznačenom mnohými neresťami, žiadosťami a hriechmi, dokonalý kresťan tu neexistuje. Ani kresťan, ktorý by nehrešil či nezhrešil. Bojovanie, zápas o svätý život je našou každodennou realitou, ak chceme zostať verní Pánu Bohu.
Po skúsenostiach v cirkvi s ľuďmi, ktorí sa vyjadrujú o vyznávačskom jadre cirkvi, môžem len potvrdiť, že sme za posledné roky stretli ľudí falošných, charakterovo pokrivených, neštítiacich sa vymýšľať, šíriť a konať zlo. Šlo o ľudí vnútorne chamtivých, čo sa prejavovalo aj navonok v ich nekalom konaní. Slovami o vyznávačskom jadre tak biskup dáva priestor na vytváranie dojmu, že niekto je tu viac kresťanom. Po pozornom skúmaní sa dá veľmi rýchlo zistiť, že ide len o to, čo Biblia nazýva prijímanie osôb, teda vytváranie skupiniek vyvolených, ktorí však reálne nikdy nie sú vzormi hodnými nasledovania. Nikdy sa neobetovali, ničím neprispeli, len a len žili na úkor cirkvi. Ich heslom je heslo: Dajte nám peniaze a bude misia. Zároveň iných o peniaze až priveľmi radi a s výsmechom oberajú.
Ich pravidlá života viery sú pravidlami učenia bezbožných ľudí. Preto aj klamstvo, podvody, resp. snaha ničiť život iným je u nich neprehliadnuteľná. Misijný príkaz či prikázanie lásky sú pre nich prázdnymi slovami. Oni sami sa stále „misionujú“, na čo potrebujú financie cirkvi a teraz aj cirkevných zborov, ktoré sa nemôžu rozvíjať po duchovnej stránke vo väčšej miere, ako by si to priali, a kde predovšetkým prebieha duchovný život miestneho cirkevného zboru.
Nové nastavenie cirkvi prináša spúšť, nakoľko v skutočnosti nereflektuje potreby cirkevných zborov. Vedenie nereflektuje ani potreby svojich duchovných, ani skutočný život cirkevníkov. V ťažkých časoch spustilo devastačný program, ktorým likviduje fungovanie cirkevných zborov. Do fungovania cirkvi zavádza svetský režim, kde sa s Pánom Bohom neráta.
Hovorenie o Bohu ešte neznamená, že Pán Boh súhlasí s krokmi devastácie, ktoré niekto robí. Sektárske správanie a vnášanie prehnaných emocionálnych výlevov namiesto právd Kristovho slova pre bežného cirkevníka spôsobuje závislosť od cirkvi, ale nie pripútanie sa k zdroju spásy – ku Kristovi. To ľudské sa tu povyšuje nad to Božie.
Neokrôchané nárokovanie si na majetok cirkevníkov a cirkevných zborov sa nedá zakryť slovami o solidarite. Prenášanie finančnej ťarchy na cirkevné zbory nie je v poriadku. Nespočetne veľakrát počuť hlasy, ktoré apelujú na nevhodnosť takéhoto konania v cirkvi. Ono je totiž v príkrom rozpore s kresťanskou vieroukou, a takisto tu vidíme rozpor slov a činov zo strany vedenia cirkvi k bratom a sestrám vo viere.
Nielen dehonestácia spoluveriacich v cirkvi, vieroučné posuny, ktoré „nevidia“, ale aj volebný poriadok a najnovšie aj neskrývaná snaha dostať sa k majetkom cirkevných zborov presakujú z rokovaní na synodách a z prijatých uznesení.
Pod pekné slová o solidarite sa skrylo mnoho netransparentného konania voči veriacim v cirkevných zboroch, ktoré sa stali aj „zamestnávateľmi“ duchovných. Stalo sa tak preto, lebo z fondu finančného zabezpečenia sa nepripláca len duchovným k platu, ale platia sa z neho aj stravné lístky a podobne, čo je však úlohou zamestnávateľa. V našom prípade v cirkvi je to Generálny biskupský úrad v Bratislave, a nie povinnosť cirkevných zborov, ktoré majú platiť výpalnícke poplatky do fondu finančného zabezpečenia.
Na cirkevné zbory tak cirkevná vrchnosť preniesla svoje povinnosti, aby jej viac zostalo z príspevku od štátu. Štát dôveroval cirkvi, že bude konať spravodlivo. No, nestalo sa tak.
Svojím počínaním v našej cirkvi ukázali, že nie láska k blížnemu, ale peniaze hýbu svetom – aj tým cirkevným. V tejto skúške cirkev zlyhala a nestala sa tak svetlom pre štát. Práve naopak. Čím väčšia je podpora od štátu, tým väčšie sankcie cirkevné vrchnosti kladú na cirkevné zbory.
A tie sústavne sankčné programy na synode sa stávajú nechutnými. Asi to má byť to vyznávačské jadro v cirkvi, resp. sektárske kladivo na veriacich evanjelikov.
Cirkevná vrchnosť sa, jednoducho povedané, zbavila svojich povinnosti ako zamestnávateľ a zaťažila cirkevné zbory povinnosťou, ktorá im nevyplýva z povahy pracovnoprávneho vzťahu k duchovnému. Cirkevný zbor si svoje povinnosti, ale aj záväzky s duchovným ošetruje vo vokátore. Myšlienka sprostredkovaná vedením ECAV, aby si „málo vyťažený“ duchovný hľadal inú prácu popri farárstve je už úplne mimo normálnosti fungovania evanjelickej cirkvi.
Ak sú nastavené zlé pravidlá, aj tak si duchovný bude hľadať inú prácu, aby s rodinou vyžil. Ale keď mu niekto úmyselne zníži pracovný úväzok, potom sa duchovný dostáva do finančnej biedy a hovoriť tu o solidarite a finančnom vankúši cez Fond finančného zabezpečenia je bájkou.
Samozrejme, netýka sa to duchovných, ktorí si „uchmatli“ lepšie miesta v zboroch, ktoré majú dostatočné finančné krytie z prenájmov. Odliv duchovných zo služby je aj výsledkom experimentovania zamestnávateľa s ľudským potenciálom. Napríklad Marián Damankoš chce riadiť život duchovných ako prácu v školstve pri učiteľoch. No unikla mu spolu s jeho podporovateľmi jedna dôležitá vec, a to, že nemožno porovnávať prácu učiteľa s prácou duchovného. Farár nemôže odrobiť osem hodín a zatvoriť farský úrad. Snívanie o nastavení pracovnej doby je mimo reality. Každý zbor je iný a potrebuje niečo iné. Ide však len o jedno, a to, aby mali spôsob, ako trestať tých, ktorých chcú trestať. Pretože ak doposiaľ oni sami nedodržiavali pravidlá, tak nebudú dodržiavať ani tie, ktoré si chcú prijať cez ďalšie synody. A budú konať ako prijímači osôb, nie tak, ako to káže Pán Boh.
Neposlušnosť neposlušných Bohu pokračuje, aj keď si v pýche namýšľajú, že oni si môžu dovoliť narúšať životy iných ľudí aj život cirkevných zborov. Rušenie cirkevných zborov, degradácia zborových farárov na námestných (ide o porušenie práv cirkevných zborov na voľbu duchovného), vyhrážanie sa, duchovný teror spočívajúci v klamstvách a zavádzaní veriacich nie sú cestou do raja.
Nepokradneš, nepožiadaš znamená aj nepodvedieš svojho blížneho! Ale tu sa podvádza, tu sa klame evanjelický ľud! Tu sa vytvára dojem, že poslúchať hriešneho a zlého človeka je dôležitejšie ako poslúchať Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Tu niekto túži po tom, aby na neho skladali ruky aj z iných cirkví, ale netúži povzniesť dedičstvo viery otcov. Ľudská priazeň, ak sa cení viac ako Kristus, potom už niet múdrych v cirkvi. Potom sa cirkev opustila a ľahko sa predáva svetskému mysleniu.
Je potrebné nielen slovami hovoriť, ale aj po kresťansky žiť. Potom by sa evanjelická verejnosť nemusela toľko roztrpčovať nad nezmyselnými výmyslami, ktoré ničia cirkev.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto:Bryan Craddock z Pixabay
