Nádej budúcnosti

Dnešný sviatok vstúpenia Krista Pána na nebo je sviatkom radostným. Aj keď Kristus Pán odchádza od svojich učeníkov, predsa im zasľubuje, že bude s nimi po všetky dni až do konca sveta.

Skončil sa príbeh Pánovho utrpenia, smrti a vzkriesenia v Jeruzaleme. Pánovo posledné stretnutie s učeníkmi sa uskutoční v Galilei, teda tam, kde Pán začal svoju pozemskú úradnú a verejnú životnú dráhu, tam, kde zhromaždil svojich učeníkov, kde ich vyučoval, kde ich prvýkrát poslal do sveta, kde robil zázraky, kde predpovedal všetko, čo sa medzitým stalo. Tam, kde Pán začal svoje veľké a večné dielo spásy, kde žil, pôsobil a svojich až do konca miloval, tam sa mal uskutočniť aj koniec Jeho pozemskej životnej dráhy, Jeho príchodu v poníženosti. Pri poslednej večeri svojim učeníkom povedal, že ich po vzkriesení predíde do Galiley (Mt 26, 32). Teraz sa uskutočnilo všetko, čo predpovedal. Učeníci po ukrižovaní Pána boli veľmi smutní, nešťastní, mali pochybnosti o tom všetkom, čo s Pánom prežili. Pochybovali, keď im ženy svedčili, že Ježiš vstal z mŕtvych. Báli sa, že aj po nich prídu Jeho odporcovia a aj ich usmrtia. Iste si spomínali na tie slová, ktoré im Pán hovoril a ktoré boli pre nich vzácne. Je to ľudsky pochopiteľné. Veď aj nám sú vzácne slová, napomenutia a posledná vôľa našich najbližších, keď je nám povedaná pred ich odchodom z tohto sveta, pred smrťou. Aj my si často na tieto slová spomíname, premýšľame o nich, a tak si sprítomňujeme tých, ktorí nás mali radi a chceli pre nás len to najlepšie.

Takáto chvíľa nadišla aj v štyridsiaty deň po Ježišovom vzkriesení. Prišiel čas, aby Ježiš od nich z tohto pozemského sveta odišiel k nebeskému Otcovi. Ľudským rozumom je to nebo pre dnešného človeka dosť problematické, ak si myslí, že je to vymedzený priestor dosť vzdialený od našej zeme. Nebo však je tam, kde je prítomný Pán Boh, je to Boží neviditeľný svet. Preto Pán Ježiš je s nami stále prítomný. Ježiš ako absolútny víťaz hovorí slová: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi.“ To sú slová určené pre veriaceho človeka. Nie je to moc, akú pozná svet. Božia všemohúcnosť koná neprestajne v protiklade s naším myslením. Na Kristovom príklade aj náš reformátor Dr. Martin Luther pochopil, že Božia všemohúcnosť oživuje, keď privádza na kríž, že uzdravuje, keď svojich zraňuje, že ťa rozbije na tisíc kúskov, keď ťa chce použiť.

Vzkriesený Kristus Pán potom dáva príkaz svojim učeníkom, a tým aj nám, dnešným učeníkom: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“

Koľko je na svete ľudí, pre ktorých prišiel Ježiš ako Spasiteľ! Koľko práce nám zostáva! To je naša úloha. Nielen pre slova Božieho kazateľov, ale pre každého veriaceho človeka: poukazovať svojím životom na to, čo pre nás znamená viera v Pána Boha. Všetci, ktorí sme boli pokrstení, máme sa stať Ježišovými učeníkmi a stále nimi byť. Máme sa stávať Ježišovými učeníkmi vždy v plnšom zmysle a vhodným spôsobom viesť aj druhých ľudí k tomu, aby sa stávali Jeho učeníkmi. Nie je to vôbec jednoduché a ľahké. Veď keby sa viera dala zdediť, tak by sme mali pomerne veľa takých ľudí. Lenže viera je darom Božím a každý z nás sa musí rozhodnúť, ako bude na tomto svete žiť, čomu dá prednosť, ako sa bude rozhodovať. Na Slovensku sa pomerne veľa ľudí hlási ku kresťanským cirkvám, no nie všetci sú praktizujúci kresťania. Niektorí vieru a cirkev berú len ako čosi doplnkové, ako tradíciu, ktorá tu bola po stáročia. Možno práve preto sú kostoly cez vianočné sviatky preplnené, no v dnešný sviatok Vstúpenia možno prišli na služby Božie len niektorí. Áno, je to pracovný deň a služby Božie sú obyčajne až v podvečer. Lenže či to nie je rovnako aj v bežnú nedeľu?

Ako sa človek stáva Ježišovým učeníkom? Na začiatku je povolanie samým Ježišom. Aj pri nás, ak sme učeníkmi Ježiša Krista, to nemohlo byť inak. Boli sme povolaní prostredníctvom iných učeníkov. Možno to bol náš slova Božieho kazateľ alebo naši rodičia, starí rodičia, ktorí na nás vplývali a ukazovali nám to najdôležitejšie pre náš život. Čomu všetkému však dáva človek prednosť!? Často vidíme, že nie vždy je to to isté, o čom svedčíme na službách Božích. Pán Ježiš nás učí pokore, skromnosti, láske, službe našim blížnym. Lenže mnohí akoby nechceli počuť, že nové prikázanie, ktoré nám Kristus Pán dal, je prikázanie lásky. Napriek všetkému nás to nesmie odrádzať od príkazu nášho Pána, aby sme išli a aby sme zvestovali. Kde tak máme robiť? Všade tam, kde je to možné. Najlepšie v rodine, pri výchove detí. Keď deti vidia, že to, čo im hovoríme, aj my sami dodržujeme, tak to bude pre ne hodnoverné. Ak bude rozpor medzi našimi rečami a skutkami, tak to rýchlo odhalia. Veľmi potrebný je Krst svätý. Byť pokrstený znamená teraz zomrieť s Kristom, aby sme s Ním vstali k novému životu (R 6, 1). Zvestovať evanjelium Pána Ježiša Krista je možné najmä preto, lebo On sám nám v tom pomáha.

O tom nám hovorí aj dnešný sviatok Vstúpenia: Kristus vstúpil na nebesá, aby dokončil svoje poslanie. Kristus vstúpil na nebesá, aby bol prítomný všade. Je s nami každý jeden deň nášho časného života a išiel nám pripraviť miesto, aby sme raz aj my boli tam, kde je On. To je naša radostná perspektíva − nielen do budúcnosti, ale už aj teraz, v súčasnosti: žiť tak, aby sme boli pripravení na Jeho návrat. Preto je dnešný sviatok pre nás radostný. Amen.

Milan Krivka
dištriktuálny biskup v. v.
zborový farár, CZ Hrachovo

ilustračné foto: pixabay.com