3. nedeľa po Veľkej noci
„Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“
(1J 4, 7 − 8)
Bratia a sestry!
Myslím, že nás, dnešných ľudí, veľmi dobre charakterizujú slová, ktoré čítame v Skutkoch apoštolov a vystihujú povahu aténskych obyvateľov v 1. storočí: „Všetci Aténčania totiž, aj cudzinci, ktorí tam prebývali, na nič iné neboli takí ochotní, ako rozprávať alebo počúvať niečo nové.“ (Sk 17, 21) Prečo sa rozžiaria oči tých, ktorý dali hlavy dohromady so známymi na ulici či na pavlači? Pretože sa dopočuli niečo nové o tom alebo inom. Prečo majú diváci najväčší záujem o premiéry v divadle, filme i televízii? Pretože sú dychtiví vidieť a počuť to nové. A prečo je v kníhkupectvách i knižniciach najväčší dopyt po knihách, ktoré práve vyšli? Pretože to sú tie najnovšie.
A aj na kázeň slova Božieho prichádzame preto, že tu chceme počuť, dozvedieť sa, poznať niečo nové. Avšak v tom má kázeň veľkú nevýhodu oproti iným slovným prejavom, lebo sa má stále a stále zakladať na tej jedinej, jedinej knihe − Biblii, starej tisícky rokov, a tak v nej počujeme stále o tom istom ako pred rokmi či storočiami. Niektorých poslucháčov to potom nudí do takej miery, že prestanú počúvať: To poznám, to nie je nič nové, povedia si a vypnú pozornosť uší i sŕdc. Že taký je aj ten dnešný verš: „Milovaní, milujme sa“ − priznáva i sám pisateľ epištoly, keď píše: „Milovaní, nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré máte od počiatku. Týmto starým prikázaním je slovo, ktoré ste počuli od počiatku.“ (1J 2, 7)
Ale tu nemáme strácať pozornosť, zatvárať si oči, uši či srdcia, lebo tie slová pokračujú ďalej: „A predsa, (ako) nové prikázanie píšem vám, čo je pravdivé v Ňom aj vo vás, pretože tma prechodí a svieti už pravé svetlo.“ (1J 2, 8) Chce tým povedať, že v Pánovi Ježišovi Kristovi nastáva nový svet, nový vek svetla a jasu. V takejto dobe žijeme od príchodu Krista, že sa tma pominie a pravé svetlo už svieti. Teraz je na nás, aby sme „chodili v svetle“: „Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí brata, je doteraz v tme. Kto miluje brata, zostáva vo svetle a nieto v ňom nič pohoršujúceho.“ (1J 2, 9 − 10) Ak miluješ – a len vtedy, ak miluješ –, máš podiel na tom novom veku, ktorý sa teraz vlomil do sveta, na kráľovstve Božom. Láska je nová skutočnosť, lebo uprostred rôznej prítomnosti je závdavkom lepšej budúcnosti. Áno, láska jediná má budúcnosť, lebo všetko pominie, láska však zostáva naveky. Môže byť niečo novšie, aktuálnejšie, naliehavejšie?
Prvý list apoštola Jána hovorí do situácie svojej doby a hovorí aj polemicky, lebo nemôže ináč: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete…“ (1J 2, 15) Svetlo je dôležitejšie ako tiene, ktoré vrhá. Varovanie pre tým, čo nemáme milovať, stojí skutočne na okraji, nie v centre biblickej zvesti, aj keď je nutné rovnako dnes ako v dobe apoštolskej.
Doba okolo roku 100 nášho letopočtu a predná časť Malej Ázie vymedzujú miesto a čas vzniku Prvého listu apoštola Jána. Apoštolská doba sa schyľuje ku koncu, víťazné výsledky Pavlovho zápasu proti židovskému obradníctvu sú už pevne zakotvené v celej cirkvi Avšak vynára sa nové nebezpečenstvo – bludné učenie o gnóze. Dnes si už ani nevieme predstaviť, aké závažné by bolo ohrozenie mladej cirkvi, ak by mu bola podľahla. Kresťanstvo by stratilo svoj osobitý ráz a splynulo by s nábožensko-filozofickým svetom antiky. Myšlienkový zápas proti gnóze bol zápasom s bytím a nebytím cirkvi. V čom bolo bludné učenie o gnóze? Jeho hlavným heslom bolo „poznanie“, po grécky gnósis; chválila sa so spojením s vyššími svetmi a odpútaním sa od tohto sveta. Preto popierala aj skutočné vtelenie Kristovo či to, že Kristus skutočne prežíval veľké utrpenie na kríži, že bol podobný nám vo všetkom okrem hriechu. Život v tele strácal dôležitosť, hriech už nebol považovaný za hriech a prílišná duchovnosť − spiritualizmus odtrhnutý od sveta − skĺzavala až do hriešnej telesnosti. V domnelej slobode bol zrušený zákon, ktorého všetka plnosť je v prikázaní lásky. Platnosť mravných Božích prikázaní bola popretá a najmä chýbala bratská láska.
Ján v evanjeliu a rovnako aj v epištole podtrhuje lásku. Ona je plnosťou zákona, je prvou z ovocia Ducha Svätého,
v nej sú zhrnuté všetky prikázania. Sám Pán Ježiš Kristus v odpovedi na otázku farizejov, ktoré je najväčšie prikázanie, povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. … Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ (Mt 22, 37. 39)
Jednostranné zdôrazňovanie poznania vedie vždy k vážnym nedostatkom. Preto apoštol Pavel oproti všetkým duchovným darom vyzdvihol lásku ako najvyššiu hodnotu. Píše, že „poznanie vedie k namyslenosti, láska však buduje“ (1K 8, 1). Tak to skutočne je: poznanie dáva človeku uspokojenie, istotu, sebavedomie, vedie neraz k povýšenosti a pýche. Je aj poznanie, ktoré nie je konštruktívne. Záleží na tom, čomu slúži; iba láska vzdeláva t. j. stavia a dáva nášmu životu zmysel. Na prvom mieste potrebou sveta i každého z nás nie je viacej poznať, ale viac milovať. Nepotrebuješ až tak vedieť, čo je nadhviezdnom priestore, ako to, čo je v človeku, s ktorým dýchaš jeden vzduch, s ktorým usadáš za jeden stôl a spíš v jednej izbe. Čo je platné človeku, že sa vie priblížiť ku vzdialeným hviezdam, planétam vo vesmíre, ak sa nevie priblížiť k najbližším ľuďom, k svojej manželke, manželovi, dieťaťu, sestre, bratovi, matke?
Áno, človek sa chce dostať vysoko, vysoko svojím myslením aj mocou; preto dostal v gréčtine pomenovanie antrópos – ten, ktorý pozerá hore. Chceme vedieť, chceme vládnuť. Poznanie je moc. Poznávaj svet! Poznávaj svoju vlasť! Poznaj sám seba! Kto viac vie, viac môže. V práci a poznaní je naše spasenie. Takéto a podobné myšlienky hýbali svetom v dobe antiky. Obohacovanie vedomosťami a šírenie znalostí bolo vždy vytúženým cieľom. Nuž, schopnosť poznávať určite patrí k dobrým darom Stvoriteľa. Avšak nemá byť využívaná samoúčelne, sebecky. Lebo sa môže stať, že aj ľudí budeme vnímať čisto predmetne a stanú sa iba nástrojmi na uskutočnenie našich cieľov. Aj tak je totiž možné milovať ľudí; takejto láske sa hovorí eros – je to láska, ktorá si niečo žiada, ktorá chce niečo získať pre seba.
Nám však ide – či má ísť – o iné. O lásku, ktoré nie je zo sveta a neplynie z prirodzených schopností – dispozícií človeka. Volá sa agapé a človeku je vlastne neznáma. Musela sa zjaviť – prejaviť, ako počujeme z nasledujúceho verša za naším textom: „V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.“ (1J 4, 9) Láska je z Boha; preto je na svete, lebo Boh s ňou začal. Tak často to počujeme, bratia a sestry, že už ani nedoceňujeme úžasnú novosť tejto zvesti. Aj pohania mali bohov, nie však milujúcich. Aj oni prinášali bohom obete, či už zo strachu, alebo z povinnosti. No Boh Otec priniesol Pána Ježiša Krista ako obeť sám, z lásky. To je niečo neslýchané pre všetko náboženské i filozofické myslenie. To je niečo celkom nové. Eros je cesta hore, od človeka k Bohu, agapé je cesta dole od Boha k človeku. V erose je Boh milovaný, hoci nemiluje – a v agapé Boh miluje, aj keď nie je milovaný. Agapé je láska nemotivovaná, nezaslúžená. Takáto je láska i láska Božia k hriešnikom, ako aj láska kresťana k nepriateľom. Poradie hodnôt sa obrátilo. V predstave erosu má láska k sebe samému najvyššiu hodnotu, láska k Bohu menšiu, láska k blížnemu najmenšiu a láska k živému Bohu sa vôbec neuznáva (A. Nygren).
Láskou sa však neviditeľný Boh stáva zjavným, lebo Boh je láska. Áno, až tohto najväčšieho stotožnenia sa odvažuje pisateľ našej epištoly Ján. Nemôže lepšie vystihnúť samotnú podstatu Božej bytosti ako takto. Márne by sme v Biblii hľadali definíciu, kto a aký je Boh. Nájdeme iba toto: „Boh je láska“ v Jánovej epištole a „Boh je Duch“ v Evanjeliu podľa Jána. Tak sa nám On, neviditeľný, dal poznať − iba Jeho darovaná láska nám dáva pochopiť, ako Boh myslí a cíti, žije a koná. Ona nám potom robí pochopiteľnými Jeho svedectvo a skutky, ktoré vyplývajú z rovnakej lásky.
Božia láska sa prejavila poslaním Božieho Syna na svet. Švédsky kazateľ Andreas Nygren píše: „Ak sa pýtame na lásku, sme odkázaní na Kristov kríž.“ Táto láske Božia potom vyvoláva našu lásku ako odpoveď: „Každý, kto miluje, z Boha sa narodil.“ Takúto zmenu v nás vyvoláva pravé milovanie, že sa stávame novými ľuďmi, dietkami Božími. Lebo kto sa z Boha narodil, ten je synom Božím a dcérou Božou. Túžiš naplniť zmysel svojho života? Potom potrebuješ poznať pravdu. Chceš poznať pravdu? Potom musíš chcieť vôľu Božiu (J 7, 17). Chceš činiť vôľu Božiu? Potom sa musíš narodiť znovu (J 3, 3 − 7), totiž z Boha (J 1, 13), musíš veriť v Toho, ktorého On poslal, v Ježiša Krista (J 6, 50), a musíš milovať. Takáto je Jánova zvesť.
V dobe pozemského života Pána Ježiša žil v Jeruzaleme učený a zbožný zákonník, ktorý sa volal Nikodém. Vážil si Ježiša a jeho učenie a bol dychtivý niečo nové sa od Neho naučiť. Čakal od Neho učenie, ako s určitosťou dosiahnuť kráľovstvo Božie. Avšak namiesto nových náuk počul: „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie.“ (J 3, 3) Jadro veci nie je v ďalších poznatkoch, v rozšírení vedomostí, ale v novom narodení a novom živote. To potrebujeme! A ako sa to na človeku pozná? Každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha.
Láska nie je ojedinelý dar, skôr je to celý život z Boha. Jej skutky sú poznávacím znamením pravého kresťanstva a Božieho synovstva v živote jednotlivca, ako aj poznávacím znamením pravej Kristovej cirkvi. Láska k bratom a sestrám je potom aj skúšobným kameňom lásky k Bohu. „Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?“ (1J 4, 20) Je toto iba niečo duchovné, pomyselné? Nie! Bratsko-sesterská láska sa má prejaviť aj sociálne: „Ale ak má niekto pozemský majetok a vidí brata trpieť núdzu, a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska? Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.“ (1J 3, 17 − 18) V prvotnej cirkvi slovo agapé – láska označovalo i tzv. hody lásky, pri ktorých sa zámožnejší delili s chudobnými tak, aby všetci boli nasýtení. Bratská láska bola poznávacím znamením prvých kresťanov, takže pohania v Ríme hovorievali: „Hľa, pozrite, ako sa milujú! Milujú sa skôr, ako by sa boli poznali.“
Ak povieme: „Toto je skutočná láska“, počujeme v tom slovo „skutok“. Viera bez skutkov je mŕtva, láska slovom alebo jazykom je mŕtva. Viera má byť „činná skrze lásku“. Iste je potrebné mať správne poznanie, čisté učenie, rýdzu vierouku, je potrebné prejavovať horlivosť a obetavú činnosť. Ono je možné aj veľa dobrého v cirkvi pohovoriť – bez lásky je to však pred Bohom nič: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal − nič nie som. (1K 13, 1n)
Preto tak potrebujeme dnes aj každý jeden deň byť napomínaní: „Milovaní, milujme sa!“ Filozofia, theosofia, a teológia nevedú ešte skutočne k Bohu. Aj správne učenie zostáva len teóriou, ak sa neuskutočňuje v živote. Gnóza vedie do prázdna, iba láska vedie k Bohu. Láska predstavuje pravý stred medzi zákonníckou židovskou zbožnosťou a mystickou gréckou zbožnosťou a ich samoúčelnou túžbou po poznaní. Kto nemiluje, nepoznal Boha.
Bratia a sestry, ako je na nás viditeľná láska, ktorá nie je zo sveta, ale z Boha? Milujeme Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého? Boha a človeka poznávame v Pánovi Ježišovi Kristovi. Milujeme Pána Ježiša? Je to veľmi dôležitá otázka. „Milosť Božia,“ píše Pavel, „zo všetkými milujúcimi Pána nášho Ježiša Krista…“
Máme milovať jedni druhých tak, ako Boh miloval nás: nie aby sme získali, ale aby sme dávali, nie aby sa nám dostalo pomoci, ale aby sme pomáhali bez vyhliadky na odplatu. A konečne: Boh nás miloval a miluje bez zásluh, bez všetkých predpokladov z našej strany. Tak aj my máme milovať druhých bez vyberania, či je ten alebo onen toho hodný, či nám zodpovedá svojou úrovňou − vekovou, spoločenskou, intelektuálnou… Milovať aj tých nesympatických, protivných a zmýšľajúcich inak ako my. Milovať tou láskou, ktorá nie je všetečná a neraduje sa z neprávostí, ktorá sa nezanáša zbieraním a šírením dezinformácií o bratovi či sestre a nemá záľubu v jeho nedostatkoch, ale ktorá sa snaží niečo urobiť pre neho a pomôcť mu, aby sa svojich chýb zbavil. Pravá láska je solidárna s bratom či sestrou a stavia sa na ich miesto. Tomu sa učme, čo do nás požaduje Písmo: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi!“ (R 12, 15). Amen.
Modlitba
Dobrotivý Otče nás nebeský, ďakujeme za Tvoje sväté Slovo, v ktorom poznávame Tvoju lásku k nám. Ďakujeme, že z lásky k nám nehodným a hriešnym si poslal do tohto sveta svojho Syna – Pána Ježiša Krista, aby každý, kto verí v Neho, mal nielen tento časný život, ale aj život večný. Ty si Láska a k tejto láske pozývaš aj nás. V Duchu Svätom odstraňuješ ploty a priehrady, ktoré medzi seba staviame, ktorými sa jeden od druhého oddeľujeme. Ukáž nám, kde sa môžeme v láske zapojiť do Tvojho diela, na ktorom mieste chceš, aby sme stáli. Prosíme za náš cirkevný zbor, presbyterov a všetkých jeho členov. Prosíme za našu ECAV na Slovensku. Zvlášť prosíme za chorých, trpiacich opustených a strápených. Prosíme za mier a pokoj vo svete. Ty sám urovnávaj spory a napätia tak, aby ľudia i národy jeden k druhému znovu nachádzali cestu v láske. Pane, aj my nech sme činiteľmi pokoja a zmierenia. Amen.
Mgr. Peter Soták
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: unsplash.com
