„Povedal aj učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára, toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť. Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo. Zavolal si každého pánovho dlžníka a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. Potom sa opýtal druhého: A ty  koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat. I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla. Aj vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby, keď sa pominie, prijali vás do večných stanov.“
Evanjelium podľa Lukáša 16, 1-9

Dnešné evanjelium je kázaním o dobrých skutkoch. Namierené je zvlášť proti lakomstvu, aby sme peniaze a bohatstvo zle a márnivo neužívali, ale radšej pomáhali úbohým a núdznym. Hovorí to Kristus Pán jasnými slovami na konci: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony“, to značí: pomáhajte úbohým vašimi peniazmi a majetkom.

Aby sme si to mohli lepšie zapamätať, používa Pán podobenstvo, ktoré hovorí: Robte tak, ako ten nespravodlivý šafár. Zaiste to nechápe Pán tak, že máme jeden druhému robiť krivdu, vzájomne sa okrádať o majetok a z cudzieho dávať almužnu, ale učí nás predvídavosti a opatrnosti akú vidíme u tohto šafára. K tomu máme použiť naše bohatstvo a peniaze, aby sme z nich, v inom, lepšom živote mali úžitok.

Uvažujme najprv, prečo Pán bohatstvo nazýva mamonou nespravodlivosti. Bohatstvo nespravodlivé máme vrátiť tomu, komu patrí, nesmieme ním iným činiť dobre, ani z neho dávať almužnu. Ako hovorí Pán u Izaiáša v 61. Kapitole „Pretože ja, Hospodin, milujem právo, nenávidím zločinnú lúpež pri obeti.“ Kto chceš dávať ofery a almužny a peniazmi Bohu slúžiť, hovorí Pán, nech je to z tvojho, čo si získal pobožne, s dobrým svedomím, alebo radšej daj tomu pokoj. Cudzie bohatstvo máme vrátiť tomu, od koho sme ho neprávom zobrali – nič iné s ním robiť nesmieme. Ako sa to zhoduje s tým, čo hovorí Pán: „Čiňte si priateľov z nespravodlivej mamony,“ čiže dávajte almužny a pomáhajte úbohým? Počúvaj! Pán nenazýva mamonu či bohatstvo nespravodlivou preto, že bola nadobudnutá nečestným spôsobom /lebo povedali sme, že nespravodlivo získaný majetok máme vrátiť/, ale že ich /mamonu a bohatstvo poznámka prekladateľa/,nikto neužíva ako náleží na pravých a pobožných kresťanov, žijúcich v Božej bázni a podľa Pánových prikázaní. Všetci iní užívajú mamonu podľa príslovia: „Bohatstvo spôsobuje zúfalstvo,“ zabúdajúc na úbohých, ktorým by mohli pomôcť, pýšia sa, užívajú hojne a žijú v rozkošiach. Pre túto príčinu majetok a bohatstvo nesú hanebné meno, mamona nespravodlivosti. Aký má pohľad Pán Boh na zlé užívanie jeho darov vidíme u proroka Ezechiela v kapitole 16,49-50: „Hľa, to bola vina tvojej sestry Sodomy: mala pýchu, presýtenosť chlebom a hojnosť pokoja: to ona majúc aj dcéry jej, ruky však chudobnému a núdznemu nepodala. Spyšneli a páchali ohavnosť predo mnou, preto som ich odstránil, keď som to videl.“

Pokoj, hojnosť všetkého, až ľudia nevedia, akú rozpustilosť majú činiť, a pritom ruka pre biednych zavretá. To sú tie tri veci, ktoré sú hanbou a predsa vo svete tak  bežnými a zvyčajnými.

Kvôli tomu, nesie bohatstvo hanebné meno mamona nespravodlivosti. Nie sú vinné peniaze, ale človek, ktorý ich neužíva ako náleží.

K tomu predovšetkým smeruje náuka dnešného evanjelia, aby sme sa varovali lakomstva a majetok svoj dobre používali a tým čím nás Boh obdaril, si robili priateľov, aby sme keď umrieme a vstaneme, keď všetko po sebe tu zanechať budeme musieť, tam aby sme našli priateľov, ktorí nás príjmu do večných príbytkov.

Mohol by sa niekto spýtať, akože sa dnešné evanjelium zhoduje s náukou o viere? Najmä Rimania sa na neho odvolávajú, vykladajúc ho tak, že skutkami je možné zaslúžiť si nebo, a viera sama to nečiní, lebo hovorí Pán: “Priatelia vás príjmu do večných stanov .“

A tak najprv musia priznať sami Rimania, že priatelia, o ktorých hovorí Pán, sú ľudia, ktorí bývajú s nami a okolo nás. Lebo ako ináč by sme im niečo mohli dať?

Teda nie sú v nebi. Ako by nás teda do neba mohli prijať? A napriek tomu, pravdou byť musí, že nás príjmu do neba, lebo máme Kristovo slovo, ktoré zrušiť, ani pochybovať o ňom nesmieme: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby, keď sa pominie, prijali vás do večných stanov.“

Ako sa to deje, učí nás sám Kristus Pán, hovoriac u Matúša v 25.kapitole, že v súdny deň sám vyzná, že Jemu sme učinili, čo dobré sme učinili našim blížnym na zemi, a dá nám spásu, nie pre naše skutky, ale že nám je pripravená od založenia sveta. Tým pravdivým priateľom, ktorý nám chce dať nebo, je bez pochýb Kristus Pán. Úbohí žobráci, ktorým sme dali halier nám nebo nedajú, aj keď ich príhovorná modlitba môže poslúžiť a pomôcť. Po druhé odpovedať musíme na otázku, či almužnou je možné kúpiť si nebo a život večný? Odpoveď je jednoduchá. Apoštol Pavel hovorí v liste Rímanom v 14. Kapitole: „Čokoľvek nie je z viery je hriech.“ Vyplýva z toho, že Boh nemá záľubu v almužne neverných, a tým menej im za ňu dá nebo a večný život. Ale skutky veriacich v Krista, ktorí skutkami ukazujú svoju vieru, páčia sa Bohu, lebo plynú z viery a odmenu za ne dá Pán vo večnom živote.

Dr.Martin Luther
Z kázania na 9.nedeľu po svätej Trojici 1533 

Pripravil:
Ján Meňky
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com