Začal sa nový rok, nejako sa tomuto zisteniu nemožno vyhnúť. Pri tejto príležitosti mnohí vyslovili prianie, aby bol nudný – avšak tým správnym spôsobom. Aby sme nežili vo vzrušujúcich časoch. S pribúdajúcim vekom sa stáva jednoduchšie sa s tým stotožniť. Vzrušujúce časy totiž môžu byť na rôzny spôsob hrozné (doba pred tridsiatimi rokmi je v tomto ohľade výnimkou). Niet nad poriadne nudnú dobu, chcelo by sa povedať. Nejeden si ju môže predstavovať ako keď všetko beží plus mínus predvídateľným a patričným spôsobom, história si vzala pauzu, nič pozoruhodného sa nedeje a je možné sa preto nerušene venovať tomu, čo človeka skutočne zaujíma, vychutnávať drobné radosti života a tak ďalej. Hoci pominuli osmičkové aj deviatkové roky, ktoré priniesli v minulosti aj dnes krušné chvíle, zdá sa, že v evanjelickej cirkvi a. v. pokoj nebude ani v roku s nulou na konci. Nedoriešené majetkové kauzy, nelegitímne voľby už dvoch biskupov a dozorcov, šliapanie po ľudských právach, prenasledovanie a šikana nepohodlných farárov a cirkevných novinárov. Ruinovanie vydavateľstva Tranoscius súčasným vedením, žaloby cirkvi a Tranoscia proti Spolku Lutherus či Asociácii slobodných zborov ev. cirkvi a. v. s cieľom zamedziť slobode slova a pokračovať v obohacovaní sa na cirkevnom majetku. Egocentrizmus a túžba po peniazoch. To všetko spôsobuje rozkol a nepokoj cirkvi pre hriešnych, pomstivých a zatrpknutých, po moci bažiacich funkcionárov aj biskupov a duchovných, ktorí by nikdy nešli cestou Anežky Českej (dcéry kráľa Přemysla Otakara I.), hoci tá mohla žiť v prepychu na tróne, ale všetkého sa vzdala a zvolila službu tým najúbohejším. Mnohí veriaci si preto zúfajú a sú smutní, že viac ako 500-ročná ev. cirkev a. v. sa uberá smerom k zániku. Že Lutherove myšlienky sú už na míle vzdialené, že duchovným dáva silu manažérsky firemný tréning, ktorý z nich urobí skutočných lídrov, ako nejaký úbohý starý Spasiteľ Ježiš Kristus, bájna postava. Ten im síce dáva živobytie cez vieru v ľudí, ale ich samotných nenapĺňa a mnohí v Neho už neveria. Netreba si však zúfať. Nebolo temnejšieho okamihu v našich dejinách než po Mníchove, keď prišiel Hitler. Nebola tu vôbec nádej a vyzeralo to, že zlo jednoznačne zvíťazilo. Sú chvíle v živote, keď je človek úplne na dne a hovorí si, že to už nejde. Napriek tomu sa vždy v takej chvíli nájdu tí, ktorí do toho idú. Vedia, že musia niečo obetovať, či už čas, prácu, pohodlie, alebo v krajných prípadoch aj život. Väčšinou sa obetujú, aby tí ostatní mali trochu viac šance. Nedáme si preto vziať ideály. Bojujeme za ne ďalej. Pridajte sa k nám. Svetlo je v človeku vždy. Dokonca aj v tej najtemnejšej temnote môžeme mať v sebe niečo, čo nám posvieti. Keď nikde nie je nádej, tak je proste v nás, v našej viere v Ježiša Krista. Odpradávna je tu predsa Biblia, Desatoro, Nová zmluva. Ukazujú nám cestu a hovoria, že najskôr je mravnosť a potom sa môže začať stavať. Všetci máme svedomie, aj tí, čo ho uspali. Ten, kto sa stará o peniaze a moc, o ne aj tak vždy príde. Stále som presvedčená, že sa ľudia narovnajú a pochopia, koľko vecí máme vo vlastných rukách a čo všetko môžeme zmeniť. Raj na zemi nikdy nebude, ten je v nebi. Mohli by sme tu ale mať celkom dôstojný život. Musíme si však budovať oči i srdce a ten zápas o čistú cirkev spolu vyhráme. Nebuďme preto depresívni, znechutení s pocitom zmaru, veď život je pravý opak. Je o hľadaní zmyslu, krásy a nadčasovosti. Napriek všetkému je tu svetielko, síce malé, ale horí. Nedovoľme ho nikomu a ničomu uhasiť.
Martina Kováčiková
ilustračné foto: pixabay.com
