Leonard Stöckel
Profil osobnosti
1510 – jún 1560
V tomto roku si Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku pripomína významné výročia, ktoré považujeme za kľúčové v dejinách našej cirkvi. V marci 2020 uplynulo 410 rokov od konania prvej zákonodarnej synody, ktorá zriadila evanjelickú cirkev na území dnešného Slovenska. Pri oslavách synody sme často zdôrazňovali, že prvé zákony cirkevného ústavného života kodifikovali všetky snahy evanjelikov do roku 1610 vykonané v cirkevno-organizačnej a vieroučnej oblasti, ktoré boli v zhode s reformačným učením Martina Luthera. Významným nositeľom takýchto snáh na území dnešného Slovenska v prvej polovici 16. storočia bol Leonard Stöckel. Tento rok si pripomíname 510. výročie narodenia a 460. výročie úmrtia L. Stöckela.
Vymedzenie témy
V svetskej odbornej literatúre sa Leonard Stöckel hodnotí ako náboženský spisovateľ, pedagóg, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kultúrneho diania v 16. storočí v Uhorsku.[1] Bardejovský rodák Leonard Stöckel žil v dobe humanizmu. Jeho zásluhou nadobudol humanizmus na území dnešného Slovenska podobu, ktorá dostala prívlastok „reformačný humanizmus“.[2] Leonard Stöckel bol výnimočnou osobnosťou. Dokázal prirodzene spojiť vzťah medzi kresťanstvom a svetskou kultúrou (antikou), a práve tým sa stal zakladateľom reformačného humanizmu na území dnešného Slovenska. Svojimi názormi a prácou šíril a upevňoval reformačné učenie M. Luthera u nás a súčasne svojimi myšlienkami ovplyvňoval na dlhé obdobia podobu našej kultúry a vzdelanosti.[3] Stöckelove diela a písomné prejavy sú zdrojom pre štúdium určitej problematiky danej charakterom práce (napr. školstvo, cirkevno-organizačné a vieroučné záležitosti, humanizmus v 16. storočí v Uhorsku a pod.), súčasne nás aj informujú o profile osobnosti autora. Z nich dostávame obraz vzdelaného, všestranného človeka, pevne zakotveného v reformačnom učení.
Pôvod a vzdelanie
Leonard Stöckel sa narodil v roku 1510 v meštianskej nemeckej rodine. Meno Leonard malo v rodine Stöckelovcov svoju tradíciu. Jeho otec tiež Leonard bol mestský kováč, člen mestskej rady, kurátor mestského chrámu v Bardejove. V rokoch 1512 – 1513 a 1520 – 1521 bol mestským richtárom.[4]
Základné vzdelanie získal Stöckel v rodnom meste u humanistu Valentína Ecciusa. V rokoch 1522 – 1526 navštevoval školu v Košiciach, kde učil anglický humanistický pedagóg a básnik Leonard Cox. Od roku 1526 študoval Stöckel vo Vroclave. Po otcovej smrti pre nedostatok financií opustil štúdia. Ostal vo Vroclave, kde prijal miesto domáceho učiteľa a pomocníka u obchodníka Rüdigera. V rokoch 1530 – 1534 pokračoval v štúdiu vo Wittenbergu, kde sa dostal do blízkeho vzťahu s reformátormi Martinom Lutherom a Filipom Melanchtonom. V rokoch 1534 – 1535 pôsobil v Lutherovom rodisku Eislebene ako rektor školy. Odtiaľ sa vrátil späť do Wittenbergu. Tu pôsobil ako vychovávateľ. Do Bardejova sa vrátil v roku 1539. S krátkou výnimkou v roku 1555 – 1556, keď pôsobil v Kežmarku, žil v Bardejove až do konca svojho života.[5]
Profil osobnosti Leonarda Stöckela
Pod pojmom osobnosť zjednodušene rozumieme integrovaný súhrn povahových čŕt a schopností človeka v interakcii s prostredím. Osobnosť (povahové črty) Leonarda Stöckela nám čiastočne približuje jeho korešpondencia, najmä listy adresované Filipovi Melanchtonovi. Získavame z nich obraz citlivého, láskavého, vnímavého a pracovitého človeka hlboko oddaného cirkvi. Jeho pracovitosť, pevné zásady v spoločenských a náboženských otázkach mu často prinášali osamotenosť: „ Lebo okrem toho, že všetok čas trávim čítaním, vyučovaním, písaním, mám veľmi málo dobrých priateľov, výborných mužov, ktorých počet na svete klesá zo dňa na deň.“[6] Stöckela znepokojoval stav v spoločnosti (hrozba tureckého nebezpečenstva, nesvornosť): „Všetky kniežatá, nevynímajúc ani jedného, opreteky uchvacujú všetko a sú takí bezstarostní, akoby nepriateľ bol v Indii alebo u protinožcov, takmer pred zrakmi nepriateľa vedú vojny medzi sebou, divosi, nik v ničom nikoho neposlúcha.“ Celý svoj dospelý život bojoval o to, aby napriek veľkým zmätkom v spoločnosti a ľahostajnosti mocných ostalo meno Ježiša Krista nedotknuté. Stav v cirkvi ho veľmi trápil. V liste zo dňa 12. júna 1545 písal Filipovi Melanchtonovi o svojej bezradnosti pri rozhodnutí prijať miesto farára v Mansfelde. Ponuku neprijal: „Na jednej strane ma pohýna Tvoja a Lutherova autorita, ktorú ja od Božej neoddeľujem, na druhej strane naliehavá potreba našich cirkevných zborov. Tieto sú také opustené bez vzdelanosti a slova Božieho kazateľov, že žiaden zbožný nemôže zadržať slzy.“ V ťažkých situáciách Stöckel nezlyhal. Utrpenie vnímal ako ponaučenia, ktoré vedú človeka k trpezlivosti. [7]
Vplyvy na formovanie osobnosti
Výnimočnosť Leonarda Stöckela spočívala v schopnosti prijímať z prostredia tie kladné vplyvy, ktoré ho sformovali do podoby reformátora (wittenberského reformačného smeru) a humanistu. Vplyv na formovanie jeho osobnosti malo už prostredie v rodnom meste. V tom čase patril Bardejov k vyspelým hospodárskym strediskám. Výhodná poloha mesta na sútoku riek Topľa a Lukavica, kde sa križovali dôležité obchodné cesty do Haliče, Poľska a Kyjevskej Rusi predurčili Bardejov už v ranom stredoveku k hospodárskemu rozvoju. Na prelome 13. a 14. storočia sa tu usídlili nemeckí kolonisti. V 14. – 15. storočí v Bardejove prekvitali remeslá a obchod.[8] Obchodovanie spájalo mesto s krajinami Európy po hospodárskej stránke, ale zároveň bol prínosom pre obyvateľov v oblasti vzdelania. Silná societa remeselníkov a obchodníkov kráľovského mesta vytvárala vhodnú klímu pre šírenie reformácie. Lutherove články priviezli do Bardejova nemeckí kupci ešte v roku 1517.[9] Reformační kazatelia začali pôsobiť v Bardejove v polovici dvadsiatych rokov 16. storočia. Tu sa konali v roku 1525 aj prvé evanjelické služby Božie podľa prvého Lutherovho poriadku služieb Božích „Formula missae“ z roku 1523.
S myšlienkami reformácie a humanizmu sa Leonard Stöckel stretol už počas štúdií na školách v Bardejove a Košiciach, kde učili humanistickí učenci. V rokoch 1518 – 1520 pôsobil v bardejovskej mestskej škole humanista Valentín Ecchius (1494 – 1550), rodák z bavorského mesta Lindavy.[10] Bol stúpencom humanistu Erazma Rotterdamského (1466 – 1536). Ecchius písal latinské básne. Pre žiakov zostavil študijné pomôcky na čítanie antických autorov. Blízky mu bol antický básnik Horácius.
Na evanjelickom gymnáziu v Košiciach v rokoch 1521 – 1525 bol rektorom anglický humanistický pedagóg a básnik Leonard Cox, ktorý študoval na univerzite Sorbona v Paríži a v rokoch 1514 – 1517 bol žiakom Filipa Melanchtona v Tübingene. Po ukončení štúdií pôsobil ako profesor v Krakove. Na pozvanie Jána Henckela, spovedníka kráľovnej Márie, prišiel učiť do Levoče (1520 – 1521). Od decembra v roku 1521 bol rektorom na evanjelickom gymnáziu v Košiciach.[11]
V čase svojho pobytu v Nemecku spoznal Leonard Stöckel reformátorov Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Ich činnosť mladého Stöckela oslovila. V tomto období došlo k udalostiam (napríklad r. 1530 Augsburské vyznanie viery, založenie Šmalkaldského spolku), ktoré priaznivo vplývali na šírenie reformácie a zabezpečovali pokojnú atmosféru. Stöckel však v Nemecku poznal aj iné podoby reformácie. V Eislebene sa stal svedkom vystúpenia antinomistov, ktorí zavrhovali Starú zmluvu, hlásali len evanjelium. Proti antinomistom napísal Luther 26 téz a viedol s nimi dišputy.[12] Pre Stöckela to bola skúsenosť, ktorá mu neskôr pomohla pri presnom odlíšení a sformulovaní vieroučného základu evanjelikov augsburského vyznania od iných reformovaných prúdov. Stöckelove diela niesli viditeľné stopy toho, že bol v blízkosti Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Dlhoročné priateľstvo s Filipom Melanchtonom sa podpísalo na náboženskom a kultúrnom rozvoji jeho osobnosti.
a) Stöckel – pedagóg
Po návrate z Nemecka v roku 1539 sa stal Stöckel rektorom mestskej školy v Bardejove.[13] V tomto povolaní prejavil nielen pedagogické schopnosti, ale dokázal spojiť podstatu povolania pedagóga s reformačnými zásadami a myšlienkami humanizmu.
Uplatňovanie reformačných zásad v školstve
Jednou z reformačných zásad bol dôraz na výučbu a výchovu mladej generácie. Reformácia znamenala celkový prínos pre školstvo, pedagogiku a vzdelanie. Stöckelov priateľ Filip Melanchton bol priekopníkom humanisticko-reformačnej pedagogiky v Nemecku.[14] V Uhorsku sa stal takýmto prvým priekopníkom Leonard Stöckel. Hneď po svojom nástupe do bardejovskej školy ju zreorganizoval. Do školskej praxe presadzoval najmä pedagogické princípy Filipa Melanchtona. V roku 1540 zostavil zákony bardejovskej školy „Leges scholae Bartphensis“, ktoré vychádzali zo saských (Melanchtonových) školských zákonov.[15] Presne vymedzovali náboženský základ výchovy školskej mládeže. Žiaci boli vedení k bázni pred Pánom Bohom, k čítaniu Písma svätého a k modlitbám. Tento školský organizačný poriadok bardejovskej školy zakotvil u nás viaceré pedagogické princípy vtedajších významných humanistických a protestantských pedagógov.[16] Napríklad od Johannesa Sturma (1507 – 1589), rektora gymnázia v Štrasburgu, ktorého cieľom výchovy bola „sapiens atque eloquens pietas“ (múdra a výrečná zbožnosť), prevzal Stöckel zásadu neustáleho opakovania učebnej látky.[17] Stöckelov školský organizačný poriadok prevzali aj evanjelické školy v Kežmarku, Prešove a v Košiciach.[18] Pre žiakov zostavil Leonard Stöckel katechizmus, z ktorého získavali základy kresťanského učenia. Učili sa z neho aj žiaci v ostatných mestách Pentapolitany.[19]
Uplatňovanie humanistických myšlienok vo výučbe
Bardejovská škola bola trojtriedna. V prvej triede sa vyučovali základy čítania, písania a katechizmu. V druhej triede sa učila latinská gramatika a žiaci sa začali zoznamovať s antickou literatúrou. V tretej triede okrem rímskych autorov sa preberala rétorika, filozofia, fyzika, astronómia, poetika, gréčtina, aritmetika, hudba a spev. V zaradení antických diel do školských osnov sa prezentoval Stöckel ako mimoriadne schopný pedagóg. Uvedomoval si, že osobnosť človeka sa nemôže plnohodnotne rozvíjať bez poznania a štúdia svetskej kultúry. V predhovore k „Všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchthona“, ktorá vyšla tlačou rok po jeho smrti (Bazilej 1561), sa vyjadril aj k tomuto problému: „Preto nielen bludná, ale vyslovene bezbožná je mienka ľudí, ktorí si vymýšľajú, že cirkev Božia sa zaobíde bez štúdia tých umení, ktoré okrem prorockých kníh vyučujú aj správne zriadené školy. Bez nich nevyhnutne v pokolení ľudskom zavládne barbarstvo a neznalosť všetkých dobrých vecí. Avšak nič nie je menej kresťanské ako tá obrovská neznalosť umení, na ktorých sa zakladá ozajstná kultúra. “[20] Stöckel sa svojimi postojmi v otázkach humanizmu a reformácie stal prvým predstaviteľom reformačného humanizmu wittenberského typu na našom území. Na jednej strane Stöckel odcudzoval fatalizmus a popieranie jestvovania božstva starovekých filozofických smerov (stoicizmus a epikureizmus), na druhej strane zdôrazňoval, že pohanskí spisovatelia sú plní ľudských myšlienok (Cicero, Platón, Aristoteles). Vylúčil možnosť vzniku kultúrnej spoločnosti bez poznania týchto mysliteľov. Pod vplyvom Melanchtona Stöckel vnímal humanizmus ako syntézu antickej kultúry s reformáciou.[21] V tejto syntéze podriadil filozofiu autorite teológie, vnímal však i jej nezastupiteľnú úlohu. Písomným dokladom tejto syntézy sú aj Stöckelove pedagogické diela „Výber z Ciceronovho spisu O povinnostiach“ („Compendium Officiorum Ciceronis“) a „Výroky slávnych mužov“ („Apophthegmata illustrium vivorum“). V prvom diele prispôsobil stoickú etiku kresťanskému učeniu, v druhom sledoval morálne ciele.[22]
Školské hry
Prejavom syntézy reformácie a humanizmu v Stöckelovej pedagogickej činnosti bolo zavedenie školských divadelných predstavení do školského systému. So školskými divadelnými hrami sa Stöckel oboznámil za svojho pobytu v Nemecku. Martin Luther a Filip Melanchton ich podporovali ako zdroj zbožnosti a výrečnosti. Divadelné hry boli koncipované na biblické námety. Rozvíjali u žiakov schopnosť vystupovať na verejnosti, rozširovali vedomosti latinského a materinského jazyka a upevňovali znalosť Písma svätého.[23] Pre potreby školy napísal Stöckel školskú hru na biblickú tému „Príbeh o Zuzane“. Táto prvá školská hra v Uhorsku mala premiéru v Bardejove v roku 1556. Hrala sa aj v iných mestách (Košice, Prešov, Kremnica).[24]
Zhodnotenie pedagogickej práce
Kvalita práce pedagóga je preukázateľná v úspešnosti jeho žiakov. Stöckel bol zástanca deduktívnej metódy. Zostavoval učebnice, ktoré si žiaci sami odpisovali. Zachovali sa jeho učebnice aritmetiky a hudby (De musica). Teoretické otázky hudby, ktoré vysvetľoval v učebnici formou otázok a odpovedí, preberali žiaci v rámci aritmetiky.[25] Stöckel učil v Bardejove filozofiu, právo a teológiu. Škola pod jeho vedením získala dobrú povesť aj za hranicami Uhorska, preto Stöckela jeho ctitelia nazývali „praeceptor Hungariae“ – učiteľ Uhorska.[26]
Jeho zásluhou sa stala bardejovská škola prínosom v oblasti kultúrno-literárnej. Stöckel dokázal v miestnych pomeroch kráľovského mesta Bardejov vyvrátiť mylný názor Erazma Rotterdamského, že tam, kde prišla reformácia, nastal zánik vzdelanosti.[27] Stöckelovi žiaci reprezentovali rozmach vzdelanosti v Uhorsku. Na bardejovskej škole študovali synovia významných mešťanov a šľachticov nielen z územia Slovenska, ale aj zo zahraničia. U Stöckela získali vzdelanie napríklad bratia Martin, Matej a Mikuláš Rakovskí, Juraj Purkicher, František, Ján a Michal Révaiovci a i. Viacerí z jeho žiakov úspešne pokračovali v štúdiách na zahraničných univerzitách, najmä vo Wittenbergu.[28] Uplatnili sa v rôznych oblastiach vtedajšieho spoločenského života (najmä v cirkevnej a školskej sfére). Niektorí sa stali významnými humanistickými učencami. K nim patril Juraj Purkicher, humanistický učenec (lekár, botanik a básnik). Juraj Purkicher prebásnil 79. žalm a venoval ho Mikulášovi Zrínskemu, veliteľovi obrancov Sigetu, ktorí zabránili Turkom v postupe na Viedeň (8. 9. 1566).[29] Za Stöckelovho žiaka sa považuje aj pedagóg Lukáš Fabinus-Popradský, rektor mestskej latinskej školy v Kežmarku a Prešove. Svoje názory na spoločnosť a na poslanie školy vyjadril Lukáš Fabinus-Popradský v duchu reformačného humanizmu v úvode svojej učebnice latinského jazyka.[30] Za vrcholný zjav reformačného humanizmu u nás je považovaný Stöckelov žiak Martin Rakovský (1535 – 1579).[31] Pochádzal z uhorského šľachtického rodu, ktorý dostal meno podľa svojho sídelného majetku Rakovo v Turci. Po skončení svojho štúdia v Bardejove študoval u Melanchtona vo Wittenbergu[32]. Jeho básnická a náuková tvorba je symbiózou antických a kresťanských prvkov. V nej Martin Rakovský riešil v intenciách protestantizmu základné eticko-sociálne a politické otázky. [33]
b) Stöckelove teologické diela
Zo Stöckelovej pedagogickej činnosti a diel poznávame Stöckela ako reformátora a humanistu. Zaslúžil sa o rozvoj cirkevného školstva na území dnešného Slovenska. Pre Evanjelickú a. v. cirkev na Slovensku má však neoceniteľný význam Stöckelova práca v cirkevno-organizačnej a vieroučnej oblasti. Svojimi dielami určil Stöckel smer pre evanjelikov augsburského vyznania na Slovensku. Položil základné kamene, na ktorých mohli stavať naši predkovia na Žilinskej a Ružomberskej synode.
Pokiaľ v pedagogickej oblasti sa Stöckel prejavil ako stúpenec reformácie, ktorý uplatňoval v školskom systéme pre rozvoj osobnosti žiaka aj myšlienky humanizmu, svoju teologickú spisbu zameral na šírenie a obranu reformácie. V prácach v oblasti vieroučnej a cirkevno-organizačnej jednoznačne uplatňoval zásady reformácie wittenberského smeru. Je autorom prvých cirkevných pravidiel a vierovyznania evanjelikov v Uhorsku.
Šarišské články
Stöckela znepokojovali zlé pomery v cirkvi. Čoskoro po svojom návrate do Bardejova v roku 1539 zistil, že cirkevné zbory potrebujú pravidlá na spoločné a jednotné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku. V tomto období Evanjelická cirkev na našom území nemala pevnú organizáciu. Náboženský život sa sústreďoval najmä v cirkevných zboroch. V roku 1540 zostavil Stöckel prvé cirkevné pravidlá, ktoré prešli do histórie pod názvom Šarišské články (Articuli congesti ad instaurationem ecclessiarum in comitatu Saarosiensi). Určil ich pre tri cirkevné zbory v Šarišskej stolici: Bardejov, Prešov a Sabinov.[34] Tieto pravidlá ešte nerozlišovali dvojstupňovú cirkevnú správu (zbor a seniorát). Obsahovali 20 princípov cirkevného života.
V prvom článku Stöckel kládol dôraz na čisté učenie podľa Písma svätého a na Melanchtonovo dielo „Loci communes“. Druhý článok obsahoval nariadenie o zvestovaní slova Božieho a prisluhovaní sviatostí: „Slovo Božie nech sa čisto vyučuje a sviatosti sa vykonávajú podľa Kristovho ustanovenia. Všetko nech sa deje v Božej bázni dôstojne, obrady nech sa vykonávajú v reči, ktorej všetci rozumejú.“
Tretí článok sa týkal bezúhonnosti duchovného stavu, aby samotný kňaz neznevažoval kňazský úrad. V ňom Stöckel vykreslil morálny profil kňaza. Kňaz sa mal vyhýbať krčmám, hazardným hrám, prílišnej voľnosti v obliekaní a iným veciam, ktoré sú nedôstojné Božieho služobníka. Na cirkevných zhromaždeniach kňazi nemali viesť neužitočné a urážlivé škriepky o článkoch viery, sviatostiach a cirkevných obradoch.
Štvrtý článok odsudzoval povery, piaty bol proti vstupu servetovcov do miest. Šiesty článok predpisoval na službách Božích čítať evanjeliá a epištoly. Podľa siedmeho článku sa mali zrušiť sviatky, ktoré boli plné povier. Tento článok obsahuje zoznam sviatkov, ktoré sa mali záväzne zachovať kvôli slovu Božiemu, užívaniu sviatostí a spoločným modlitbám. Ôsmy článok nariaďoval vyučovať Lutherov katechizmus. Deviaty a desiaty článok sa týkal krstu. Deti sa mali krstiť slávnostným spôsobom v prítomnosti zhromaždenia. Krstiteľnice sa mali v kostoloch zachovať. Stöckel neschvaľoval ich vyhadzovanie z kostolov. Odcudzoval názory novokrstencov a servetovcov, ktorí odmietali používanie krstiteľníc. Krst detí odporúčal vykonávať v nedeľu, aby celý cirkevný zbor mohol dosvedčiť, že dieťa bolo prijaté do počtu veriacich. Tak sa všetci členovia v cirkvi pripočítali k tomu, čo jednotlivci pri krste sľúbili.
V článkoch 11 – 21 riešil Stöckel otázky manželstva (ohlášky sa mali čítať 14 dní pred uzavretím manželstva, snúbenci mali pristúpiť pred sobášom k Večeri Pánovej a zopakovať si katechizmus, mali dodržiavať stupeň príbuzenstva, k manželstvu bol potrebný súhlas rodičov, rozvod sa zakazoval). V ďalších článkoch riešil tieto záležitosti: účinkovanie kňazov v cirkevnom zbore (kňaz mal pôsobiť len vo svojom zbore), úvod mladúch a rodičiek, právomoc mestského farára (mestský farár mal ochraňovať farárov v svojom okolí). Posledné dva články (25. a 26.) sa zmieňujú o školstve; rektor mal byť podriadený kňazovi.[35]
Z obsahu Šarišských článkov jednoznačne vyplýva, že ich zostavovateľ rešpektoval reformačné zásady a poznal vonkajšie a vnútorné nebezpečenstvá, ktoré hrozili cirkevným zborom. V tom čase z poľského územia prúdili k nám Servetovi prívrženci. Na ich adresu v piatom článku bolo uvedené: „Bratov však zaprisahávame, aby sa vyhýbali jednak styku so Servetovými prívržencami a so všetkými fanatikmi, jednak aby neprijímali ich spisy a spevy. Ak sa vkradnú niektoré Servetove spisy, nech sú prinesené najbližšiemu farárovi a sa spália.“[36]
Prešovské články
Stöckelovi sa pripisuje autorstvo Prešovských článkov. Tieto artikuly boli prijaté na synode v Prešove (2. 11. 1546) pod názvom „Cannones Synodi Eperiensis de Doctrina et Ritibus“. Obsahovali 16 článkov, ktoré sa týkali organizačných a vieroučných záležitostí. Články položili dôraz na Augsburské vyznanie a Melanchtonove „Loci communes“. Zbory mali zachovávať reformačné učenie. V prípade, ak by niekto učil ináč, mali kňazi túto skutočnosť oznámiť arcidiakonovi (seniorovi). Prešovské články položili základy dvojstupňovej správe Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania: seniorát a cirkevný zbor. Na synode v Prešove si zástupcovia viacerých miest Spiša a Šariša zvolili prvého seniora. Stal sa ním Michal Radašín. Morálny profil seniora určil 16. článok: „Archidiakon (senior) sa má správať podľa normy predpísanej apoštolom Pavlom v Liste Timoteovi a Títovi, aby svojou náukou bol užitočný a túto náuku dosvedčil svojím mravným životom.“ Právomoc seniora spočívala v dohľade nad čistým učením, vo vysviacke farárov, vizitácii cirkevných zborov a v náprave nedostatkov. V článkoch sa venovala pozornosť zriaďovaniu škôl a službám Božím. Zbory sa mali starať o žobrákov a bedárov. Tretí článok určil cirkevné sviatky a ich dodržiavanie.[37]
Confessio Pentapolitana
Stöckel bol autorom aj prvého vyznania evanjelickej viery v Uhorsku „Confessio Pentapolitana“. Vyznanie viery piatich východoslovenských kráľovských miest – Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova – sa prezentuje v svetskej a cirkevnej literatúre ako najstaršia pamiatka uhorského luteranizmu.[38] Priamym podnetom na zostavenie vyznania bol zákon uhorského snemu z roku 1548, ktorým panovník Ferdinand I. nariadil vyhnanie heretikov, anabaptistov a sakramentárov z krajiny.[39] Vyznaním viery chceli tieto východoslovenské mestá predísť obvineniu z herézy. Stöckel zostavil vyznanie viery z 20 článkov. Nimi evanjelici na východnom Slovensku zdôraznili svoj rozdiel vo vieroučnej oblasti od iných reformovaných prúdov. Nadväzovali na Augsburské vyznanie.[40]
Články formuloval Stöckel tak, ako si to vtedajšia situácia vyžadovala. To znamená, že v nich jasne zdôrazňoval, čo mali evanjelici spoločné s rímskou cirkvou, ale aj v čom sa rozchádzali. Dôraz bol položený na reformačné učenie o ospravedlnení z viery. Nové bolo hodnotenie významu dobrých skutkov a ich záslužnosti, ako aj života svätých a ich vzývania. „Pentapolitana“ zdôrazňovala význam Krstu svätého pre deti a dospelých, uznanie svetskej vrchnosti, súdov a poriadkov. Čo sa týka sviatosti Večere Pánovej, je zdôraznené prijímanie pravého tela a krvi Kristovej. Týmito článkami sa vyznanie dištancovalo od učenia Zwingliho a novokrstencov, ktorí telo Kristovo a Jeho krv chápali len sakramentálne (sviatostne).[41]
Prvé vyznanie viery piatich kráľovských miest vyvrátilo podozrenie, že sú prívržencami Zwingliho a anabaptistov, vieroučne ich spojilo a umožnilo im ďalej vieroučne existovať. Zároveň je Pentapolitana autentickou výpoveďou o jej autorovi. Stöckel sa prejavil pri formulovaní vieroučných článkov ako znalec problémov, ktorý diplomaticky vyriešil ťažkú situáciu. Každý článok vyznania viery piatich miest Stöckel pevne zakotvil v reformačnom učení. Sú dokladom o jeho hlbokých znalostiach Písma svätého a Augsburského vyznania. Jemná formulácia článkov neubrala nič z evanjelického učenia, ale, naopak, zdôraznila vernosť k nemu. Kráľovskí komisári Pentapolitanu preskúmali 22. a 23. augusta v roku 1549. Potvrdil ju kráľ Ferdinand I. a jágerský biskup Anton Varenič. Z nej vychádzali aj ďalšie vierovyznania evanjelikov: Confessio Montana, Vierovyznanie banských miest z roku 1559, a Confessio Scepusiana z roku 1569.[42]
Homiletická tvorba
Homiletická tvorba dotvára obraz o Stöckelovi ako šíriteľovi a obrancovi Lutherovej reformácie, ktorá založila obnovu cirkvi na slove Božom. Kázeň sa stala v obnovenej cirkvi stredobodom služieb Božích. Stöckel napriek tomu, že bol rektorom a nevykonával kňazský úrad, mal skúsenosti s obranou reformačných myšlienok. V svojom živote pokladal za kľúčové starať sa o šírenie Písma svätého podľa reformačných zásad, preto napísal viacero homiletických prác.
V roku svojej smrti zostavil pravidlá na vypracovanie kázní „Formulae tractandum sacrarum concionum“. Obrazom Stöckelovej učenosti je jeho celoživotné, rozsiahle dielo „Postilla“ (vyšla v roku 1596 v Bardejove). Stöckel v prvej časti vypracoval kázne na texty epištol a evanjelií, v druhej na pamätné dni apoštolov. V kázniach sa zaoberal osobou Ježiša Krista (reálnou prítomnosťou vo Večeri Pánovej, predestináciou, cirkvou). Postila obsahuje veľa citátov z antickej literatúry, apologetické výhrady voči anabaptistom a sakramentárom. Najväčším Stöckelovým dogmatickým dielom je „Anotationes in Locos communes“ (Poznámky k Všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona). Stöckelovo dielo vyšlo v Bazileji v roku 1561 spolu s Melanchtonovým „Loci communes“. Je to výklad evanjelického reformačného učenia. V ňom tiež polemizoval s odporcami reformácie, útočil na stoikov a epikurejcov. V úvode tohto diela však zdôraznil už spomínané dôvody na vzdelávanie sa v dielach antických mysliteľov z dôvodov humanity ich názorov. [43]
Záver
Stöckelove diela sú svedectvom o tom, že ich autor bol hlboko veriaci človek, ktorého sa dotýkali spoločenské a náboženské problémy doby a pri ich riešení vychádzal vždy z reformačných zásad. Na osobe Leonarda Stöckela je fascinujúce to, že dokázal v meste takom vzdialenom od kolísky reformácie vytvoriť dielo, ktorým položil základy obnovenej cirkvi wittenberského smeru – Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na území dnešného Slovenska.
Doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.
[1] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[2] Hamada, M.: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava 1995, s. 40.
[3] Hamada, M.: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava 1995, s. 16 – 17.
[4] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[5] Slovenský biografický slovník V, s. 351.
[6] Hajduk, A: Leonard Stöckel. Život a dielo, 2.vydanie. Bardejov 2010, 2. s. 16.
[7] Hajduk, A: c. d. 2.vydanie, s. 16.
[8] Encyklopédia Slovenska I. Bratislava 1977, s. 143.
[9] Petrík, J.: Kapitoly z domácich a cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave, 1969, s. 278.
[10] Hajduk, A.: Leonard Stöckel. Život a dielo. 1. vydanie, Evanjelická bohoslovecká fakulta UK v Bratislave, 1999, s. 6.
[11] Encyklopédia Slovenska I. SAV, Bratislava 1977, s. 333.
[12] Hajduk, A.: c. d., 1. vydanie, s. 8.
[13] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[14] Petrík, J.: c. d., s. 238.
[15] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[16] Hajduk, A.: c. d., 1.vydanie, s. 37.
[17] Pedagogická encyklopédia Slovenska. SAV Bratislava 1985, s. 332.
[18] Mészaros, O.: Školská filozofia v bývalom Hornom Uhorsku. SAV Bratislava 2008, s. 231.
[19] Hajduk, A.: c. d., 1. vydanie, s. 37.
[20] Hamada, M.: c. d., s. 93.
[21] Hamada, M.: c. d., s. 286, 287.
[22] Hajduk, A.: c. d., 1. vydanie, s. 36.
[23] Hajduk, A.: c. d., 1. vydanie, s. 37.
[24] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[25] Tamže, s. 351.
[26] Mészaros, O.: c. d., s. 231.
[27] Petrík, J.: c. d., s. 241, 242.
[28] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[29] Petrík, B.: c. d., s. 290; Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. Slovart, Bratislava 2007, s. 156.
[30] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1987, s. 38.
[31] Hamada, M.: c. d., s. 287.
[32] Encyklopédia Slovenska V. Bratislava 1981, s. 30.
[33] Hamada, M.: c. d., s. 16.
[34] Petrík, B.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001, s. 360.
[35] Petrík, B.: c. d., s. 360; Hajduk, A.: c. d., 1. vydanie, s. 42 – 43.
[36] Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2001, s. 22.
[37] Petrík, B.: c. d., s. 283; Hajduk, A.: c. d., s. 70 –73.
[38] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
[39] Dejiny Slovenska. Dátumy, Udalosti, osobnosti. Slovart Bratislava 2007, s. 151.
[40] Evanjelici v dejinách Slovenskej kultúry. Tranoscius Liptovský Mikuláš 2002, s. 18, 19.
[41] Petrík, B.: c. d., s. 68.
[42] Hajduk, A: c. d. 2.vydanie, s. 50.
[43] Slovenský biografický slovník V. Matica slovenská, Martin 1992, s. 351.
Článok zverejnený so súhlasom autora
ilustračné foto: google.com
