Pred niekoľkými dňami som bol hospitalizovaný v nemocnici a manželka mi priniesla posledné číslo Evanjelického posla spod Tatier z 30. 1. tohto roka. Tu bol okrem iného zverejnený aj Pastiersky list Zboru biskupov, v ktorom bol prezentovaný ich postoj k vzniku Asociácie slobodných zborov ECAV. Pravdupovediac, neviem, či som pociťoval väčšiu bolesť po operácii, alebo po tom, čo som si prečítal jeho obsah.
Chcem si vážiť našich biskupov, ale takto násilím jednotu v našej ECAV nikdy nezjednajú. Práve naopak. Snažiť sa zastrašovaním ľudí dosiahnuť jednotu cirkvi, ktorú v skutočnosti naozaj nikto nerozdeľuje, je – prepáčte za výraz – absolútny nezmysel. Skôr by bolo namieste sa opýtať, prečo vlastne Asociácia slobodných zborov ECAV vzniká a aký je jej cieľ. Je to ako v medicíne, aj tam, ak chceme byť úspešní v liečení, musíme nájsť najskôr príčinu choroby.
Budú z kritikov nežiadúce osoby, s ktorými sa treba vysporiadať?
Máme tomu rozumieť tak, že každý, kto vznesie určité výhrady voči súčasnému stavu a riešeniu problémov v našej cirkvi, bude podľa našich biskupov tým, ktorý rozdeľuje našu cirkev a bude z neho „persona non grata“, s ktorou sa treba exemplárne vysporiadať? Treba si uvedomiť, že čím viac sa budú biskupi a aj niektorí kňazi na nižšej úrovni usilovať o diskreditáciu, znevažovanie či dokonca zlikvidovanie Asociácie slobodných zborov ECAV a budú strašiť veriacich, že Asociácii ide o rozdelenie cirkvi, tým viac budú v očiach veriacich stále menej a menej uveriteľní vo svojich funkciách. To chcú naši biskupi presvedčiť členov ECAV, že napr. všetci doterajší generálni dozorcovia z posledného obdobia ECAV, či už J. Holčík, P. Delinga alebo I. Lukáč, chcú našu cirkev rozdeliť? Všetkých týchto generálnych dozorcov poznám a s P. Delingom a I. Lukáčom som aj spolupracoval ako člen a podpredseda Právneho výboru ECAV. Poznám aj J. Mervarta, ale poznám aj O. Mrliana ako bývalého seniorálneho dozorcu LOS, keď som tam robil právneho zástupcu. Poznám ho ako úžasného obhajcu našej cirkvi, pre ktorého sa Božie slovo a naša evanjelická cirkev stali významnou súčasťou zmyslu jeho života. Toto sú teda ľudia, ktorí chcú našu cirkev rozdeliť? Nikto reálne uvažujúci si nemôže ani len pripúšťať túto myšlienku. Cieľom Asociácie slobodných zborov ECAV je však poukazovať na neriešené problémy a zložitosti ECAV našej doby. Je to určitý postoj ľudí a cirkevných zborov, ktorí sa nemôžu domôcť dialógu s predstaviteľmi súčasného vedenia cirkvi, ktorí nechcú iba poukazovať na protiprávnosti v našej ECAV, ale ich aj naprávať. To nie sú žiadni „heretici“, nerobia to pre svoje osobné záujmy, ale robia to preto, aby život v našej ECAV bol spravodlivý a napĺňal odkaz Dr. Martina Luhtera. My v našej cirkvi nepoznáme inštitút „ius resistendi“ – právo odporu, tak ako je upravený v našej štátnej Ústave v čl. 32 a ani to naša cirkev nepotrebuje. Ale nemôžeme sa hnevať a vyčítať niekomu, že pokiaľ mnohí veriaci majú dojem, že naša cirkev stráca svoju demokratickosť a právny základ, že sa takíto veriaci združujú do ASloZ, ktorá má v danej veci ambíciu naprávať súčasný stav. Čo som bol však šokovaný, tak to boli niektoré vety z Pastierskeho listu, kde je napr. citovaný biskup Koštial: „Evanjelická cirkev raz vymrie na ohľaduplnosť.“ Áno, pripúšťam, že máme v sebe zakódovanú väčšiu demokratickosť, ako je to v iných cirkvách, máme empatiu voči druhým, máme v sebe hľadať pokojné riešenia tam, kde iní už zdvíhajú meče. To však nech nás ctí, lebo to nie je naša slabosť, lebo ja dodávam, že sa môže stať, že evanjelická cirkev raz vymrie, ale na „neohľaduplnosť sama voči sebe“.
Nastane vylučovanie z cirkvi?
Z čoho som bol ďalej šokovaný z Pastierskeho listu, tak to bola veta: „My, súčasní biskupi, chceme zápasiť za jednotu cirkvi s láskou, ale bez akejkoľvek ohľaduplnosti voči tým, ktorým je jednota ľahostajná.“ Pýtam sa, čo je to za veta, páni biskupi, a čo je to za postoj našich duchovných pastierov. To máte dojem, že žijeme v stredoveku, kde teraz nastúpi evanjelická inkvizícia voči členom Asociácie slobodných zborov alebo voči 7 000 členom, ktorí sa podpísali pod stanovisko, že posledné voľby našich cirkevných predstaviteľov dištriktu aj celej cirkvi boli nedemokratické a boli tam viaceré porušovania práva? Ideme snáď týchto ľudí disciplinárne stíhať alebo vylučovať z cirkvi a príde nebodaj ozdravný a normalizačný proces v cirkvi, ako to bolo v našej spoločnosti po roku 1969? Porušil snáď niekto z členov Asociácie slobodných zborov vieroučné zásady ECAV? Čo rozumejú naši biskupi pod pojmom „bez akejkoľvek ohľaduplnosti“? To idú snáď čistiť „Augiášov chliev“ alebo idú bojovať proti odpadlíkom evanjelickej cirkvi alebo voči heretikom? Ak biskupi nedokážu spájať členov cirkvi, ak ich nedokážu počúvať, ak nedokážu s ľuďmi, ktorí majú na veci aj iné názory, komunikovať, viesť s nimi dialóg, ak nemajú záujem o pochopenie takpovediac druhej strany a skúmanie dôvodu, prečo sa ľudia sťažujú, tak to naši biskupi nevyriešia tým, že začnú strašiť inkvizičnými krížmi v záujme jednoty našej cirkvi. To by bolo potom s nami ešte horšie, ako si myslíme.
Takto evanjelickú cirkev nezjednotíme
Chcem sa spýtať: Čo bránilo biskupom a členom kandidačnej porady zúčastniť sa na spoločnom stretnutí s Asociáciou slobodných zborov pred niekoľkými týždňami? Mali snáď dojem, že veriaci, ktorí sú v Asociácii slobodných zborov a cirkevné zbory nie sú pre nich nijaký partner? Alebo že by prítomnosťou na stretnutí prejavili svoju slabosť? Alebo by to vnímali ako určité priznanie, že vo voľbách sa stali viaceré nekorektné veci? Alebo že s tými, čo podľa nich „rozbíjajú cirkev“ sa nejedná? Neviem, čo malo toto gesto znamenať. Snáď si možno biskupi myslia, že každá kauza na Slovensku trvá len tri dni a potom sa to už nejako utrasie. Možno si snáď myslia, že keď majú cirkevnú moc, že keď majú väčšinu v cirkevných orgánoch, tak nebudú s „odpadlíkmi“ jednať. Takto však evanjelickú cirkev nezjednotíme, ak sa nebudeme počúvať, ak si nedokážeme priznať aj chyby, aj porušovanie právnych predpisov. Ak bude s nami lomcovať iba vendeta a emócia odplaty za minulosť, tak sa bude iba potvrdzovať opodstatnenie vzniku Asociácie slobodných zborov ECAV. To biblické z nášho Desatora – „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ktoré tak často z úst našich kňazov každú nedeľu počúvame, bolo nahradené tým, ako chcú biskupi zápasiť bez akejkoľvek ohľaduplnosti s tými, ktorým je jednota cirkvi ľahostajná. A tu nie je ani náznak po odpúšťajúcej Božej láske. Ako keby sme počuli katolíckych pápežov v dobe M. Luthera a v dobe neskoršej, ktorí v záujme jednoty katolíckej cirkvi boli ochotní exkomunikovať reformátorov bez mihnutia oka. Lenže Luther sa nepostavil proti katolíckej cirkvi ako takej, nemal na mysli rozbíjanie jej jednoty, ale poukazoval na nešváry, ktorých sa katolícka cirkev dopúšťala. Aj vtedy sa začalo s procesom protireformácie v záujme jednoty katolíckej cirkvi. Ale keby sa Luther nepostavil proti odpustkom a iným nešvárom katolíckej cirkvi a nepovedal: „Tu stojím a inak nemôžem“, ani my by sme tu dnes neboli a nebola by ani naša ECAV. Takže s vyhlásením krížovej výpravy voči vlastným členom cirkvi to, vážení biskupi, nebolo ani šťastné, ani biblické, a ani to v súčasnej dobe našu cirkev zjednocovať nebude.
Odplata za zlé nepatrí nám ľuďom
V Pastierskom liste ma zaujala ešte jedna časť, kde biskupi vyčítajú Evanjelickému poslu jeho neangažovanosť na predchádzajúce voľby, ktoré, tak ako to vyznieva z kontextu pastierskeho listu, mali tiež svoje problémy a volebné „tajomstvá“. Otázky typu kde boli predtým, teda pri minulých voľbách údajne tisíce žiadateľov nových volieb, sú prinajmenšom nepatričné. Zoberiem to na seba a poviem, že som nevedel, či v minulosti boli alebo neboli problémy s registráciou kandidátov na kandidačnej porade a verím, že to nevedela prevažná väčšina cirkevnej verejnosti. Mne ale tento postoj biskupov znie tak, „že keď sa to stalo v minulosti a bolo ticho, tak prečo sú také výhrady v súčasnosti“. Ak si to vysvetľujem nesprávne, tak sa pánom biskupom ospravedlňujem. Lebo to by nebolo nič iné len ako používanie inštitútu „talionu“ alebo ak chcete odplaty. Tento inštitút zaviedol do právnych obyčají mezopotámsky kráľ Chammurapi vo svojom zákonníku v 18. storočí pred Kristom, kde v článku 196 sa uvádza známe: „Ak plnoprávny občan vyrazil oko plnoprávnemu občanovi, vyrazia mu oko.“ Len nezabúdajme, že my sme evanjelická cirkev, máme iný hodnotový systém a všetci vieme, že odplata za zlé nepatrí nám ľuďom, nepatrí ani cirkevným predstaviteľom, ale iba nášmu nebeskému Otcovi. Chcem tým povedať, že aj keby sa stala v minulosti pri voľbách cirkevných predstaviteľov akákoľvek chyba, tak ju nemôžeme konvalidovať tým, že ju zopakujeme ako nástroj odplaty. Je skôr namieste otázka: Čo to máme za cirkevné zákony o voľbách, ktoré pripúšťajú akékoľvek spochybňovanie priebehu volieb? Volebné predpisy staré takmer 30 rokov, ktoré tieto nekalé praktiky umožňujú, už mali byť dávno novelizované. Majme stále na pamäti, že riešime problémy v našej evanjelickej cirkvi a nie v občianskom združení.
Ak sa na kandidačných radách „vybavujú účty“, je to veľmi zlé
Súčasná zložitá situácia v našej evanjelickej cirkvi nevznikla zo dňa na deň, trvá už dlhšiu dobu a skončené minulé funkčné obdobie tieto problémy iba viac vyzdvihlo na povrch a viac sa o nich diskutovalo. Podľa môjho názoru tými najvážnejšími problémami, ktorých neriešenie vyústilo koniec koncov aj do založenia Asociácie slobodných zborov sú nasledovné: Výhrady nemalej časti členov evanjelickej cirkvi voči posledným voľbám dištriktuálneho dozorcu Východného dištriktu, voči voľbám generálneho biskupa a najmä voči voľbám generálneho dozorcu ECAV. Zastarané volebné predpisy, ktoré pripúšťajú spochybňovanie korektnosti a legitímnosti volieb, a to najmä zneužívanie inštitútu dôvodnej námietky pri registrácii kandidátov. Konflikty a boj o cirkevnú moc medzi samotnými duchovnými predstaviteľmi. Arogancia a nadradenosť niektorých duchovných predstaviteľov voči laickým členom cirkvi. Dlhodobé nedostatočné riešenie závažných finančných, majetkových a hospodárskych káuz. Nerealizovanie novelizácie niektorých zastaraných zákonov, vrátane našej Ústavy ECAV, ktoré sú právne i cirkevno-spoločensky prežité. Prispôsobovanie sa sekulárnemu svetu a spochybňovanie vieroučných právd a hodnôt ECAV. Nerešpektovanie súčasných cirkevnoprávnych zákonov a právnych predpisov v súdnej aplikačnej praxi niektorými predstaviteľmi cirkevných súdov a ich evidentná arogancia pri porušovaní právnych predpisov. Neriešenie reálnych problémov ECAV, ktoré stoja pred našou cirkvou v 21. storočí. Neschopnosť vysporiadať sa s našou vlastnou náboženskou slobodou, ktorá je pre niektorých vrcholným cieľom cirkevného snaženia, a nie nasledovanie nášho Pána. Dovoľte zaujať aspoň krátke stanovisko k niektorým bodom. Treba si uvedomiť, že vo voľbách, či už tých štátnych alebo cirkevných, je vždy najdôležitejší iba jeden subjekt volieb – a to je volič. Upozorňujem, že tým najdôležitejším orgánom volieb nie je teda kandidačná porada, ale ešte raz opakujem – iba volič. Ak má však volič pocit, že výkon jeho volebného práva, teda právo rozhodovať sa autonómne za určitého kandidáta bolo niekým obmedzené, tak vzniká problém a nespokojnosť, ktorým sa nemôžeme čudovať. A tu je aj odpoveď, prečo 7000 členov našej cirkvi nie je spokojných s priebehom volieb. Nie je spokojných predovšetkým preto, že volič nadobudol dojem, že nie on je tým najvýznamnejším subjektom volieb, ale kandidačná porada. Volič má pocit, že kandidačná porada necháva pri voľbách voličovi odkaz: „My ti povieme, čo je pre teba dobré, ty iba vypíš hlasovací lístok.“ Toto však potom nie sú demokratické voľby. Ak si chceme nahovárať, že volebný zákon, ktorý platí 28 rokov, svojou dlhovekosťou odobril svoje poslanie, mýlime sa. Voľby sú najmä o tom, že volič má právo výberu z viacerých kandidátov, ktorí splnili zákonné požiadavky byť volení. Nemal som vedomosť o priebehu kandidačných porád v minulosti, ale ak vieme, že kandidačné porady na úrovni cirkevných predstaviteľov dištriktov aj celej cirkvi sú skôr priestorom na vybavovanie si „účtov“ proti určitým kandidátom, tak je to zlé, veľmi zlé. Preto je potrebné volebný zákon zmeniť alebo novelizovať, aby to nebol tzv. gumový zákon, ktorý sa dá pragmaticky nielen použiť, ale aj zneužiť.
Kandidačná porada nemôže ísť nad rámec zákona
Najväčším problémom vo voľbách sa ukazuje posúdenie, či kandidát spĺňa, alebo nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Osobitný senát Generálneho súdu ECAV vydal v minulom roku stanovisko, že kandidačná porada môže skúmať iba zákonné podmienky registrácie kandidátov, čo znamená, že kandidačná porada nemôže ísť nad rámec zákona, teda nemá skúmať nič okrem zákonných podmienok, čo nebolo zo strany kandidačnej porady dodržané. Naše kandidačné porady, najmä na funkciu dištriktuálnych a celocirkevných predstaviteľov, idú podľa mňa nad rámec inštitútu dôvodnej námietky podľa čl. 30 ods. 5 zákona 11/1994 o cirkevných predstaviteľoch, ich voľbách a charakteristike niektorých funkcií. Je to podľa mňa najviac zneužiteľný a zneužívaný inštitút pri našich voľbách. Vo volebnom zákone nie je presne zadefinované, čo môže byť predmetom dôvodnej námietky, či sú to iba taxatívne zadefinované požiadavky skúmania veku, dĺžky členstva ECAV, skúmanie trestného stíhania, resp. či kandidát požíva všeobecnú vážnosť v dištrikte alebo cirkvi. A tu sú zárodky nespokojnosti s priebehom a výsledkami volieb cirkevných predstaviteľov dištriktu a cirkvi. Ak má kandidačná porada rozhodnúť hlasovaním, prečo niektorý kandidát nespĺňa stanovenú požiadavku byť volený, musí tento dôvod subsumovať pod príslušnú zákonnú podmienku. A zároveň s tým musí oficiálne oboznámiť kandidáta. Nezaregistrovaný kandidát musí mať právo domáhať sa preskúmania legálnosti svojho nezaregistrovania na príslušnom súde a do doby rozhodnutia súdu musí byť priebeh volieb prerušený. Dôvodná námietka nemôže byť o tom, či kandidát odpovedal alebo neodpovedal na nejaký list, ako sa to stalo J. Mervartovi, ani o tom nie, že kňazi združení v ZED mali výhrady voči biskupovi Krivdovi, že nevymenoval kňazov a už vôbec nie, že generálny dozorca Lukáč rozdeľuje cirkev svojimi vystúpeniami na verejnosti, keď poukazuje na rôzne nedostatky v cirkvi. Ide o to, že týmto spôsobom nemáme 5 zákonných podmienok na zaregistrovanie kandidátov, ktoré sú verifikovateľné, ale môže ich byť oveľa viac, ktoré majú výlučne subjektívnu povahu. A subjektívne rozhodovanie je pri rozhodovaní kandidačnej porady neprípustné, lebo tu sa majú skúmať iba objektívne verifikovateľné skutočnosti v rámci zákonných podmienok kandidovania.
Prezumpcia neviny tu neplatí
Niekto sa snáď domnieva, že určité výhrady morálneho správania sa možno subsumovať pod pojem, že „kandidát nepožíva všeobecnú vážnosť v dištrikte alebo v cirkvi“. Ale to nejde, lebo naša cirkevná Ústava používa pojem „všeobecnú“ vážnosť a úctu. Či nejaký kandidát požíva všeobecnú vážnosť a úctu, to je možné vyhodnotiť iba voľbami. Kandidačná porada, aj keď je zložená z členov predsedníctiev seniorátov a dištriktov, nie je orgán, ktorý môže rozhodovať o tom, či niektorý kandidát má alebo nemá všeobecnú vážnosť a úctu. Takto by predstavitelia seniorátov mohli prezentovať výhrady voči vážnosti a úcte kandidátovi iba vtedy, keby mali takýto mandát od seniorátov. Z uvedeného vyplýva, že kandidačná porada je dnes orgánom, ktorý vznesie obvinenie v podobe námietky voči kandidátovi, takže pôsobí v pozícii prokurátora a zároveň je aj súdnym orgánom bez možnosti kandidáta sa obhajovať. Dôkazné bremeno, či sú tieto obvinenia naozaj pravdivé, musí predložiť a objektívne preukázať ten, kto vznáša obvinenie, resp. námietku. Ale ako, keď ten, voči ktorému sa vznáša námietka alebo obvinenie, sa na kandidačnej porade nezúčastňuje? Tým pádom prezumpcia neviny, ktorá je základom akéhokoľvek právneho procesu, kde sa voči určitej osobe vznáša určitá výhrada, absolútne neplatí. A aby som to dotiahol do konca, takýto kandidát nemá umožnené v našich volebných predpisoch ani možnosť uplatnenia sťažnosti alebo žaloby o vylúčení z kandidátky, o ktorej by mal rozhodnúť súd vo veľmi krátkej lehote, pričom do doby vyriešenia zákonnej alebo nezákonnej registrácie by bol proces priebehu volieb prerušený. Ak teda dôvodná námietka ide nad rámec zisťovania zákonných podmienok kandidovania a prostredníctvom nej je možné nepohodlných kandidátov vylúčiť, tak v takejto podobe nemá význam, a ak ju nespresníme, tak ju treba zrušiť. Rovnosť práv medzi kandidátmi pri registrácii je jedným z predpokladov zákonnosti a legislatívy volieb. Ale člen kandidačnej porady, ktorý kandiduje do cirkevnej funkcie a ktorý môže hlasovať za seba a môže hlasovať proti svojmu protikandidátovi, má aj tú výhodu, že môže na prípadnú dôvodnú námietku vznesenú voči nemu bezodkladne reagovať a vyvrátiť ju, ale protikandidát, ktorý nie je členom kandidačnej porady, takéto právo nemá. Preto musí byť prijatá novela zákona, že člen kandidačnej porady, ktorý aj kandiduje do cirkevnej funkcie, sa kandidačnej porady buď nezúčastní, alebo sa jej zúčastnia aj ostatní kandidáti, pričom člen kandidačnej porady sa nesmie zúčastniť hlasovania.
Predpisy cirkvi za štátom zaostávajú o kilometre
V štátnych voľbách je situácia jednoznačná, príslušné orgány skúmajú iba naplnenie zákonných podmienok na registráciu či neregistráciu kandidáta. Ja osobne mám napr. svoje výhrady proti p. Matovičovi, ale ak raz spĺňa zákonné podmienky pre registráciu kandidáta na voľby, tak nie je možné, aby mu nebolo umožnené kandidovať len preto, že nepožíva všeobecnú vážnosť a úctu v celej spoločnosti. V súčasnosti sme pred voľbami na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Dvaja kandidáti zaregistrovaní neboli, ale potom, ako boli vyrozumení o tejto skutočnosti, mohli sa obratom odvolať voči neregistrácii na Najvyšší súd SR, ktorý mal povinnosť rozhodnúť do piatich dní. A aj rozhodol, že neregistrácia bola v súlade so zákonom a už nik nemá s registráciou problém a nemôže kvôli tomu spochybňovať voľby. V našej cirkvi právo odvolať sa voči nezaregistrovaniu v osobitnom volebnom zákone nemáme, čo pokladám za obrovskú chybu a jeden zo základov výhrad kandidátov ale aj nemalej časti verejnosti voči korektnosti a transparentnosti volieb. V Ústave ECAV máme iba všeobecne zadefinované právo člena cirkvi domáhať sa ochrany svojich práv na cirkevných súdoch bez toho, aby sme mali zadefinovanú aj lehotu, v ktorej sa musí rozhodnúť. Keďže máme stanovenú iba všeobecnú lehotu, dokedy sa musí začať konanie, meritórne rozhodnutie vo veci môže trvať celé mesiace, pričom, ak sa nevydá súdom predbežné opatrenie na zastavenie priebehu volieb, priebeh volieb môže pokračovať ďalej aj bez rozhodnutia o právoplatnosti registrácie poškodeného kandidáta. Z toho vyplýva, že často nadávame na právny stav a legislatívu v našom štáte, ale ECAV vo svojich volebných ale aj iných predpisoch zaostáva za štátom o celé kilometre.
Kňazi nám nemôžu vravieť, kto bude, a kto nebude naším biskupom
Chcem sa ešte zmieniť o stanovisku ZED voči biskupovi Krivdovi. Nejde ani tak o to, že voči nemu ani zďaleka nehlasovala väčšina členov ZED, ale iba väčšina prítomných na jeho zasadnutí. A tu sme pri ďalšom probléme našej cirkvi. Naši kňazi, naši duchovní predstavitelia si riešia svoje nie vždy dobré vzťahy medzi sebou, ale ich nezhody majú vplyv aj na nás laických členov cirkvi. Čo keď má napr. biskup Krivda veľmi dobrú povesť u laických členov ECAV, veď biskup je biskup nielen pre kňazov, ktorí v našej cirkvi tvoria len 0,14 % z celkového počtu členov ale aj pre laikov? Ak sme si v našej cirkvi rovní, tak nám laikom nemôžu kňazi cez kandidačné porady a dôvodné námietky vravieť, kto bude a kto nebude naším biskupom. Pri generálnom dozorcovi doc. Lukáčovi mi mimoriadne vadí, že ho kandidačná porada vylúčila, lebo svojimi verejnými postojmi k majetkovým problémom cirkvi vraj rozdeľuje evanjelickú cirkev. Nech si každý prečíta čl. 49 ods. 3 našej cirkevnej Ústavy, kde sa uvádza, že generálny dozorca zabezpečuje ochranu a zveľaďovanie cirkevného majetku, dozerá na hospodársku činnosť cirkvi a dbá na dodržiavanie cirkevných a iných predpisov. Ak sa o naplnenie týchto ústavných kompetencií generálny dozorca doc. Lukáč snažil, tak mu to patrí ku cti a nemôžu mu vytýkať, že tým rozdeľuje cirkev. Rovnako nie je možné, aby mu synoda uznesením obmedzila jeho zákonné kompetencie a obmedzila mu možnosť prezentovať zistené nedostatky na verejnosti. Ak sa nenaprávali veci, keď na ne pán Lukáč upozorňoval synodu, tak bolo jeho povinnosťou o tom informovať verejnosť. A že je to nepríjemné? To áno, je to nepríjemné nielen pre cirkev ale aj pre generálneho dozorcu, lebo by určite radšej konštatoval pozitívne skutočnosti. Avšak zametať problémy pod koberec a vytvárať zdanie, že všetko je v cirkvi v poriadku, tomu sa hovorí falošnosť a hriech pred Bohom, a nie rozdeľovanie cirkvi. Keby boli bratia Lukáč, Mervart a Krivda pripustení k voľbám a pokiaľ by v nich neboli úspešní a vyhrali by ich protikandidáti, nik by proti priebehu volieb nenamietal a výsledky volieb by boli rešpektované. Ale takto, zbaviť sa protikandidátov cez dôvodné námietky v kandidačnej porade? Kandidačná porada – to nie sú primárky, ako vo voľbách v USA na post prezidenta, to je orgán, ktorý má a musí skúmať iba zákonné podmienky na prijatie registrácie kandidáta. O ostatnom rozhodujú voliči.
Morálna i právna absurdita
Ešte v minulom roku som zaujal svoj postoj k pánovi Brozmanovi. Pri jeho kandidatúre mi už vtedy vadili viaceré skutočnosti. Nejde mi ani tak o to, že pri jeho automobilovej nehode do-šlo k usmrteniu, to sa môže stať komukoľvek, aj mne, a je to ľudsky veľmi ťažká trauma. Avšak priznať si túto skutočnosť pred evanjelickou verejnosťou je potrebné. Na otázku, „či bol trestne stíhaný“ teda nemožno odpovedať: „Nie som trestne stíhaný“. Predsa vieme, že na každého, komu bol trest zahladený, sa treba pozerať ako na nevinného a netreba si vymýšľať formulácie – nie som trestne stíhaný. Pokladám to za slabosť p. Brozmana a špekuláciu vyhnúť sa korektnej a pravdivej odpovedi. Vážnejší problém pre mňa je skutočnosť, že sa pán Brozman z titulu svojej funkcie dištriktuálneho dozorcu zúčastnil hlasovania kandidačnej porady, keď bol sám kandidátom do funkcie generálneho dozorcu. Nemáme, bohužiaľ, právny predpis, ktorý by to „expresis verbis“ zakazoval, ale ja to pokladám za morálne zlyhanie, lebo hlasovaním, čo aj tajným, sa vytvára možnosť hlasovať napr. za seba a hlasovať za vylúčenie svojho jediného protikandidáta. A to je právne i morálne absurdné. Už aj samotné zdržanie sa hlasovania je v takomto prípade morálne neprípustné. Upozorňujem, že sme v evanjelickej cirkvi, kde má byť vysoký apel na morálku jej predstaviteľov. Keď dokázal napr. doc. Kresák nezúčastniť sa hlasovania ako člen ústavnoprávneho výboru na funkciu ústavného sudcu a bolo to prijaté s veľkým rešpektom, tak je veľmi smutné, že politici, na ktorých tak často nadávame, dokážu urobiť takýto krok, ale naši predstavitelia evanjelickej cirkvi to nedokážu. Aj toto, či sa to niekomu páči alebo nepáči, pokladám ak nie za právne ale určite za morálne zlyhanie p. Brozmana. Čo ma taktiež vyrušuje u pána Broznama je skutočnosť, že doteraz nepreukázal evanjelickej verejnosti, či je, alebo nie je členom katolíckej cirkvi, či z nej vystúpil alebo nie. Na viacerých úrovniach bol už v minulosti p. Brozman vyzývaný, a to dokonca aj na Generálnom presbyterstve, aby túto skutočnosť verejne objasnil. Nemám vedomosť o tom, že sa tak stalo. Problém je zrejme aj v tom, že, tak ako ma moji kolegovia na Katolíckej univerzite v Ružomberku informovali, z katolíckej cirkvi je možné vystúpiť, pokiaľ o to osoba požiada. Ak o to ešte nepožiadala a prestúpila do iného náboženského spoločenstva, dochádza iba ku katolíckej suspendácii dotyčnej osoby, čo znamená, že sa môže každý takýto žiadateľ za určitých okolností do katolíckej cirkvi opätovne vrátiť. Takže či chceme alebo nechceme, najvýznamnejší cirkevný predstaviteľ laickej verejnosti našej ECAV je aj katolík v suspendácii a zároveň je evanjelik. Ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem, ale nie je na mne a na nás veriacich, ale na p. Brozmanovi, aby preukázal príslušnosť alebo nepríslušnosť ku katolíckej cirkvi podľa platnej rímskokatolíckej právnej úpravy. Postoj p. Brozmana k známym finančným a majetkovým kauzám komentovať nebudem, lebo ich po dlhú dobu pranieroval najmä p. Lukáč a aj členovia bývalého Hospodárskeho výboru ECAV. Rozhodnutia štátnych orgánov v týchto kauzách sú však veľavravné a veľmi signifikantné. Prečo taká prísnosť a apel na morálku p. Brozmana? Pretože generálny dozorca reprezentuje vyše tristotisíc členov laického stavu ECAV a tam by mal byť človek, ktorý je morálne na vysokej úrovni. Pre mňa pán Brozman takou osobou nie je.
V našej cirkvi sa zákony zrejme rešpektovať nemusia
Čo ma ako právnika mimoriadne trápi, to je stav právneho povedomia niektorých našich kňazov. Viem, že nevyštudovali právo ale EBF UK. Avšak zisťujem, že niektorí si z práva, a aj z toho cirkevného, robia až arogantne „dobrý deň“. Ako príklad uvediem konanie predsedu Dištriktuálneho súdu Západného dištriktu J. Bunčáka. Nielenže sám vydal v konkrétnej volebnej veci predbežné opatrenie bez účasti celého senátu, hoci súd rozhoduje iba v senáte, ale aj sám napríklad vyhodnocoval a posúdil, ktorý orgán je kompetentný rozhodovať pri žalobe člena cirkvi na ochranu jeho práva a to v rozpore s cirkevnými predpismi. A čo pokladám za vrcholnú právnu absurdnosť, je skutočnosť, že nerešpektoval stanovisko Osobitného senátu Generálneho súdu pod vedením prof. JUDr. Sváka, DrSc., ktorý v prípade O. Prostredníka zaujal určitý právny názor na právny postup, ktorý je pre všetky súdy v našej cirkvi záväzný, lebo Osobitný senát Generálneho súdu plní funkciu nášho Ústavného súdu a je vykladačom práva našej ECAV. Ale J. Bunčák má svoj vlastný právny názor a stanovisko Osobitného senátu Generálneho súdu v danej veci nerešpektoval a aj tak v konkrétnej veci rozhodol po svojom. Zrejme si myslí, že právny názor Osobitného senátu Generálneho súdu má rovnakú validitu ako jeho vlastný právny názor. Proste katastrofa. Nuž a za toto mu v Západnom dištrikte niektorí dokonca tlieskajú. Kto si to v sekulárnom svete dovolí nerešpektovať nález Ústavného súdu? Mnohí s ním nemusia súhlasiť, ale súdy a všetci ostatní ho rešpektovať musia. Ale v našej cirkvi sa zákony rešpektovať zrejme nemusia, lebo na čele Dištriktuálneho súdu Západného dištriktu je kňaz a predseda ZED, a preto má zrejme dojem, že môže ohýbať cirkevným právom, ako chce. Preto NÁZOR okrem iných vecí navrhujem, aby bola pre budúcnosť prijatá taká právna úprava, že na čele súdnych orgánov všetkých cirkevných stupňov nemôže byť kňaz bez právnického vzdelania, ale iba laický zástupca, ktorý je absolventom právnickej fakulty. Ako môže J. Bunčák ako zborový kňaz v nedeľu z kazateľnice kázať veriacim o dodržiavaní Božieho zákona, keď sám tie naše cirkevné nedodržiava? Ja osobne, po odchode prof. Sváka zo svojej funkcie, mám nízku dôveru v spravodlivosť a odbornú kompetenciu našich cirkevných súdov. Chcem ešte upozorniť na dve skutočnosti. Myslíte si, že je náhoda, ak všetci doterajší generálni dozorcovia p. Holčík, p. Delinga i p. Lukáč dlhodobo upozorňujú, že naši mnohí kňazi majú ambície stále viac a viac ovládnuť dianie v našej cirkvi? Tieto neprimerané ambície treba zastaviť, lebo naši kňazi nech sú našimi duchovnými pastiermi, nech slúžia veriacim, nech slúžia cirkvi, ale nech sa zbavia tej silnej súžby vládnuť a riadiť celú našu cirkev. Ak to niektorí naši kňazi nebudú chcieť pochopiť, tak nech počítajú s tým, že sa bude rozrastať Asociácia slobodných zborov ECAV. Na záver chcem vystríhať našich duchovných predstaviteľov, aby upustili od snahy získavať vo všetkých cirkevných orgánoch a najmä v synode a generálnom presbyterstve väčšinu za každú cenu, lebo je to relikt a mamon sekulárneho sveta. Myšlienka, že kto má väčšinu v celocirkevnom orgáne, ten má moc, a kto má moc, ten má aj pravdu, je v ECAV veľmi nebezpečná a je cestou do pekla, lebo potom už ide o tyraniu moci, a tá skôr či neskôr padne. Toto už dávno pred naším letopočtom povedala aj veľká osobnosť v starovekej vzdelanosti, akou bol Aristoteles, a to vo svojom diele Politika. Nech teda každý veriaci v našej ECAV, kňaz či laik, porozmýšľa sám nad sebou a nech má pri tom na pamäti nášho Pána Ježiša Krista, lebo nie v ľuďoch ale v našom Spasiteľovi treba hľadať pravdu, ktorá zachová našu ECAV na ďalších 500 rokov. Dúfam, že naši cirkevní predstavitelia nájdu v sebe silu na dialóg, aby zasadli za spoločný stôl s členmi Asociácie slobodných zborov ECAV a v dialógu s Božím pokojom hľadali vzájomné cesty pochopenia, porozumenia a budovania našej evanjelickej cirkvi. Ak to dokážu, patrí im úcta, ale ak to nedokážu, tak Asociácia slobodných zborov len opätovne potvrdí svoju opodstatnenosť a skôr či neskôr sa budú musieť jej požiadavky a návrhy rešpektovať v celej ECAV.
Juraj Čech
Autor je členom Právneho výboru ECAV na Slovensku.
