Nedeľa po Deviatniku

„Vtedy vošiel kráľ Dávid, posadil sa pred Hospodinom a hovoril: Kto som ja, Hospodine Pane, a čo je môj dom, že si ma doviedol až sem?
Ešte aj to si pokladal za málo, Hospodine Pane, a hovoril si aj o ďalekej budúcnosti domu svojho služobníka, a to je zákon pre človeka, Hospodine Pane.“

2Sam 7, 18 ─ 19

Milí priatelia, sestry a bratia,

máme za sebou fašiangy, mnohí sme možno tak trochu fašiangovo uvoľnení, aj keď nie ako obvykle, lebo pandémia pristrihla krídelká veseliciam a plesom, predsa však fašiangy zostali fašiangami, lebo ony sú istým aj liturgickým predelom medzi vianočným a veľkonočným obdobím a zároveň ventilčekom, ktorý si človek sem-tam potrebuje otvoriť. Pán Boh nám to určite nezazlieva, naopak, dopraje nám to v medziach pravidiel, ktoré sám nastavil. Slovom žalmistu dokonca pozýva k radosti, plesaniu, hre na bubnoch, citarách, harfách i trúbach, prejavujúc tak radosť (Žalm 150), že sme ešte tu a že Ten, na ktorého príchod sme sa len pred niekoľkými týždňami tešili, spĺňa svoje zasľúbenie byť s nami každý deň (Mt 28, 20). Tu by som sa však opýtal, či sme si to zaslúžili a čím. Lebo to, že sa každé ráno zobúdzame do nového dňa, že sme ešte tu, že Pán času otvára i pre nás každé ráno nový deň a ponúka sa nám za sprievodcu, v Duchu Svätom radcu a tešiteľa, aby nám pomohol k víťazným zápasom na ceste každým dňom, nie je samozrejmosť. Túto otázku si staval v citovanom slove, v modlitbe, aj starozmluvný Dávid, básnik a kráľ.

Svoj príhovor som začal poznámkou, že sme možno fašiangovo trochu uvoľnení, no k tomu som pridal skutočnosť, ktorú spolu prežívame, že pandémia „korony“ pristrihla krídelká veseliciam a plesaniu. To však, že sme ešte tu a môžeme sa k sebe navzájom prihovoriť, potešiť sa, aj keď prevažne iba virtuálnym spôsobom, je len následkom Božej priazne. Pán Boh vnuknutím, ako nastaviť liturgický rok, vlastne prejavil pochopenie ku korune svojho stvorenstva, k človeku. Mal na mysli jeho duchovné i duševné potreby, prejavil tak pochopenie, ktoré spomenul aj Pán Ježiš, keď akoby bol povedal: Viem, že na tomto svete budete mať (aj) súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet (parafrázovane z Jána 16, 33); akoby bol povedal: Nechal som vám vzor, ako to súženie prekonáte a nad ním zvíťazíte.

Otázkou, ktorú si skôr rétoricky postavil Dávid: Kto som ja, Hospodine Pane, … že si ma doviedol až sem? Keď sa necítil byť väčším než mnohí vôkol neho, ktorí boj prehrali a neprišli do vytýčeného cieľa, keď videl vôkol seba mnohých, ktorým nebolo dopriate splniť si sen, a následne videl a počul mnohých, ktorí si postavili otázku: Prečo Dávid áno a my nie? – prejavil pocit záväzku voči Pánu Bohu. O čo hlbšie sa nad touto Dávidovou otázkou zamýšľam, o to viac a hlbšie prenikám do zmyslu posolstva súčasnej atmosféry, ktorú my prežívame v tejto pandemickej dobe, ktorá mnohým spôsobila utrpenie, mnohých zmietla z tohto sveta, prinajlepšom nás obmedzila v pohybe a komunikácii, aj z liturgického hľadiska, dobe, ktorá nás chce postupne pripraviť na správne pochopenie obetavosti, na ktorú nás chce upozorniť biblická, najmä pašiová časť správy z Ježišovho života.

Mnohí sa pýtajú: Čo tým Pán Boh sleduje? Verím, že mnohí, ktorí v minulom spoločenskom zriadení, oháňajúc sa iným svetonázorom, hovorili, že ten, ktorého my, veriaci, nazývame Bohom a oni „vyššou silou“, už pochopili, že nie je podstatné pomenovanie, ale uvedomenie si, že to a Toho, čo je nado mnou a riadi procesy vo svete a so svetom, neovplyvním, ani Jeho vôľu nezmením, ale o čo skôr sa jej podriadim,  spoľahnem sa na ňu a dám sa ňou s dôverou viesť, o to skôr bude môj životný zápas ľahší a nakoniec víťazný. Ten istý Dávid, ktorý sa nám prihovoril v úvodnom slove, tým istým tónom a s pocitom nehodnosti rozjíma nad sebou aj v modlitebných spevoch, v Žalmoch 25, 7 a 40, 13.

Uvedomuje si svoju prirodzenú náklonnosť aj k zlému, voči Božím pravidlám často odmietavému správaniu, a preto kajúcne prosí: „… na hriechy mojej mladosti nespomínaj… Lebo obkľúčili ma neresti, ktorých počtu niet… viac ich je ako vlasov na mojej hlave…“ O čo viac si túto skutočnosť uvedomuje, o to viac je prekvapený, že Hospodin naňho nezanevrel, že ho aj naďalej vedie životom a dokonca hovorí aj o budúcnosti jeho domu. Čo je pre nás fascinujúce a poučné, je skutočnosť, že sa to udialo celé tisícročie pred tým, ako z golgotského kríža zaznelo to povestné a povzbudzujúce: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia (L 23, 34).

Keď dnes slávime ôsmu nedeľu pred Veľkou nocou, za sebou máme „pochovávanie basy“ a z minulej nedele aj úvodnú výzvu k prípravám na pašiovú cestu, otvárajúcu sa pred nami, prichodí nám tiež si s Dávidom s vďakou povzdychnúť, že aj to, že nás potiaľto Pán Boh priviedol, nepovažoval za dostačujúce, ale pred nami otvára i budúcnosť, teda cestu aj za hranice času, budúcnosť, „domov svojich služobníkov“, domov, o ktorom hovorí aj Pán Ježiš, keď povedal, že v dome Jeho Otca je mnoho príbytkov (J 14, 2).

Milá sestra, milý brat, verím, že po prečítaní týchto slov alebo ich vypočutí si vložíte hlavu do daní a budete si klásť otázky, aké si kládol Dávid, súc si vedomý nezaslúženej milosti. Uvedomíte si, že sa i vás chce dotknúť Ježišovo prosebné slovo k Otcovi, aby nám bolo odpustené to nahromadené množstvo prestúpení, či už vedomých, alebo nevedomých, ale žalujúcich. K tomu nás nabáda aj odpoveď na prvú spovednú otázku, že ak by niekto hovoril, že sa nikdy hriechu nedopustil, oklamával by sám seba.

Uvedomiac si túto pravdu o sebe, Dávid aj nám dáva vnuknutie Pánu Bohu ďakovať, ako v citovanom slove aj Dávid ďakoval, a, budem osobný, chcem aj ja spolu s vami ďakovať, že sa ma ešte nedotkla zradná ruka „korony“, a ak áno, že som ju prekonal, už či vďaka svojej disciplinovanosti, alebo múdrosťou lekára. Či tak, či tak, Ty si bol pri tom a bola to Tvoja vôľa, Pane. Cítim v tom Tvoju nesmiernu lásku. Zároveň sa spytujem, Pane, čo som ja viacej ako tí, ktorí nezvládli nákazu?

Viem, chcel si mi povedať, že nič nie je pre nás samozrejmosťou a že ja, ktorý som nebol dotknutý nákazou, ale aj ten, ktorý ňou bol z tohto sveta odvolaný, sme svedkami Tvojej zvrchovanosti a moci nad životom, ale i nad smrťou. Modlím sa preto, Pane, a ďakujem Ti, že som ešte tu, že Ti môžem slúžiť sprostredkovaním Tvojej pravdy pred tými, ktorých si mi zveril. Zároveň ďakujem, že si tých, ktorých si odvolal z tohto času, prijal skrze láskavú obeť Tvojho milovaného Syna Ježiša Krista do blaha svojej večnosti. Pomôž nám, Pane, zostať s Tebou, lebo len vtedy aj Ty zostaneš s nami. Amen.

Mgr. Juraj Šefčík
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: unsplash.com

%d blogerom sa páči toto: