V súčasnosti je v našej ECAV na Slovensku veľmi turbuientné obdobie, v mnohom to doslova „vrie“, veď sa konajú voľby významných cirkevných predstaviteľov a vtedy sa obyčajne problémy nielen generujú, ale odhaľujú sa niekedy viac – a niekedy menej viditeľné volebné praktiky, ktoré majú riešiť nové mocenské postavenie cirkevných predstaviteľov. Ak máte, milí čitatelia, dojem, že tento úvod sa skôr hodí do sekulárneho sveta, tak sa nemýľte, hovorím a píšem o našej ECAV na Slovensku, tak ako to cítim ja a verím, že aj mnohí členovia našej cirkvi.
Aj kolektívny orgán sa môže mýliť, hoci rozhodne väčšina, ak rozhodovanie nie je založené na kresťanských hodnotách, ale sleduje len cirkevnopolitické záujmy
ECAV na Slovensku má v poslednom období viaceré „kauzy“, ktoré keď sa nevyriešia s chladnou hlavou a v bratskom pochopení, tak nás nielen prevalcujú, ale mnohí členovia cirkvi sa od nej odvrátia.
Posledným podnetom na napísanie môjho príspevku bolo zverejnenie uznesenia Generálneho hospodárskeho výboru ECAV (GHV), ktoré bolo prijaté 23. mája 2018. Sú pod ním podpísaní prakticky všetci členovia GHV a jeho obsah je doslova alarmujúci. Pre ozrejmenie chcem v tejto súvislosti uviesť, že všetci členovia generálneho hospodárskeho výboru boli do tejto funkcie menovaní generálnym presbyterstvom. Takže verím, že ak títo členovia mali dôveru pri vymenovaní do funkcií, tak ju u generálneho presbyterstva požívajú aj teraz, a to dáva ich uzneseniu veľkú a veľmi silnú výpovednú hodnotu. Každý člen Evanjelickej cirkvi a. v. si ho môže prečítať, ale prezentované zistenia aj štátnych inštitúcií ohľadom Re- formaty, či ďalšie problematiky vo veci nakladania s majetkom cirkvi a jeho účtovníctvom, s možnosťou, že ECAV sa bude musieť vysporiadať s dorubovaním daní a pokutami za špekulatívne účtovníctvo, sa nedá prejsť len kývnutím ruky a tým slovenským: „však ono sa to nejako spraví a utrasie.“
Členovia GHV žiadajú vyvodenie disciplinárnych a trestnoprávnych konzekvencií voči osobám, ktoré zapríčinili tento stav, vyzývajú aj kandidátov, ktorí zlyhali v úradných veciach a kandidujú na funkcie biskupov či dozorcov v nasledujúcich voľbách, aby sa týchto svojich pozícií vzdali a GHV tiež žiada, aby došlo k ospravedlneniu voči generálnemu dozorcovi doc. MUDr. Imrichovi Lukáčovi, CSc., ktorý bol nedávno napomenutý generálnym presbyterstvom za kritizovanie týchto pomerov v cirkvi, ktoré po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a daňového úradu potvrdili jeho postoje.
Kauza č. 1 – „napomenutie“ generálneho dozorcu doc. MUDr. I. Lukáča, CSc. generálnym presbyterstvom
Upriamme spoločne pozornosť na to, čo to vlastne prijalo generálne presbyterstvo za uznesenie, v ktorom napomína generálneho dozorcu ECAV za príhovor, ktorý mal povedať pri príležitosti 120. výročia vydavateľstva Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. To zásadné už povedal samotný I. Lukáč, keď vo svojom stanovisku v EP č. 19-20 uviedol, že tento počin generálneho presbyter- stva nemá žiadny právny dopad, lebo to nie je potrestanie v zmysle cirkevnoprávnych predpisov. Úplne s ním súhlasím, ale čo je to potom „napomenutie GP“ voči generálnemu dozorcovi, keďže morálny postih je to tak či tak veľmi vážny. Vysporiadajme sa s týmto „počinom“ v zmysle cirkevnoprávnych predpisov ECAV. Pýtam sa, o ktorý právny titul, o aký právny inštitút, o akú svoju právnu kompetenciu sa oprelo generálne presbyterstvo pri uložení napomenutia generálnemu dozorcovi?
Naša Ústava ECAV v čl. 3 ods. 3 vymedzuje kompetencie pre činnosť generálneho presbyterstva. O disciplinárnej právomoci GP tam nie je žiadne ustanovenie a už vôbec nie voči členom predsedníctva cirkvi, teda ani voči generálnemu dozorcovi. Ak by sa mali členovia Predsedníctva cirkvi disciplinárne stíhať, tak to môže urobiť v zmysle čl. 37 ods. 2 Ústavy ECAV iba Generálny súd. Členovia GP nemajú ani samostatnú disciplinárnu iniciatívu a návrh na disciplinárne stíhanie členov Predsedníctva cirkvi môže podať iba cirkevný žalobca.
Na druhej strane chcem upriamiť pozornosť na § 7 ods. 3 zákona č. 2/2004 o disciplinárnom konaní, kde sa uvádza, že predsedníctvo cirkvi je príslušné na disciplinárne konanie voči členom Generálneho presbyterstva. Teda postihy v zmysle zákona za disciplinárne previnenie sa ukladajú presne naopak, ako to urobilo GP. Ak sa teda konanie generálneho dozorcu neriešilo v zákonnom disciplinárnom konaní, čo mu to vlastne uložilo GP za opatrenie, teda napomenutie bez disciplinárneho konania? Možno si členovia GP myslia, že môžu nad kýmkoľvek zdvihnúť varovný prst, uložiť napomenutie bez disciplinárneho konania, aj keď takúto kompetenciu ani v Ústave ECAV, a ani v zákonoch nemajú. A prečo by to ešte potom nemohli urobiť dištriktuálne presbyterstvá, seniorálne presbyterstvá či zborové presbyterstvo? Ak si členovia GP myslia, že keď medzi zasadnutiami synody riadia ECAV a to im dáva titul aj na takéto „opatrenia“, tak im chcem verejne prezentovať môj názor, že sa hlboko mýlia. Generálne presbyterstvo, tak ako každý iný cirkevný orgán, môže iba to, čo mu je dovolené z Ústavy ECAV alebo zo zákona. Aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanovuje zákon.“ A to isté platí aj pre naše cirkevné orgány.
Príhovor generálneho dozorcu Lukáča bol zásadným upozornením na viaceré prešľapy
Čítal som príhovor doc. I. Lukáča, ktorý bol zverejnený v Evanjelickom posle. Jeho obsah je zásadový, pre mnohých možno rigorózny až neprijateľný, a to preto, že verejne poukázal aj na rôzne majetkové a účtovné machinácie v našej cirkvi a z titulu svojej funkcie ich odsúdil. Pre niekoho bol tento prejav neprijateľný preto, lebo sa to v priamom televíznom prenose „nepatrilo“. Pre niekoho to bolo, naopak, zásadné, chlapské, evanjelické upozornenie, že aj dnes sa v ECAV robia viaceré majetkové prešľapy. A tak vzniká otázka: vadila niekomu viac forma alebo obsah vystúpenia doc. I. Lukáča? Ak obsah vystúpenia nebol pravdivý, tak by mal byť generálny dozorca disciplinárne stíhaný pre poškodzovanie dobrého mena cirkvi podľa § 5 zákona č. 3/2004 o disciplinárnych previneniach. Ak išlo iba o formu, že to bolo nepatričné a nevhodné počas televízneho prenosu, ale obsahom pravdivé, tak dôvody na akékoľvek stíhanie neexistujú, lebo za pravdu nemôže byť nikto postihnutý, nech ju vysloví akokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek.
Generálne presbyterstvo nie je v situácii, aby mohlo generálnemu dozorcovi vymedziť, čo má kedy a ako povedať. To sme sa dostali ku koreňu veci. Patrí sa v ECAV hovoriť pravdu vždy alebo iba niekedy? Ten, kto zamlčí pravdu, nie je sám nositeľ nepravdy, a teda hriechu? Kde máme biblicky upravené, kedy pravdu vysloviť a kedy ju verejne nevysloviť? Uvedomme si, že podľa čl. 49 ods. 3 písm. b, d) Ústavy ECAV – generálny dozorca: „zabezpečuje ochranu a zveľaďovanie cirkevného majetku a dozerá na hospodársku činnosť cirkvi a zabezpečuje dodržiavanie cirkevných a iných predpisov.“ Takže čoho sa to doc. I. Lukáč vlastne dopustil? Toho, že verejne povedal, čo sa v priamom televíznom prenose nepatrilo, alebo že sa to zle počúvalo, lebo čo teraz povedia iní o ECAV, alebo toho, že si máme v cirkvi vyriešiť naše problémy potichu, nenosiť špinu do vlastného domu? Čo však, ak je pravda niekde inde, čo ak generálny dozorca už vyčerpal prakticky všetky možnosti, ktoré mu dáva vnútro- cirkevný priestor, keď už ani závery synody nepomáhali odstrániť problémy, keď zbytočne upozorňoval na nedostatky bez sebareflexie osôb, ktoré za určité problémy môžu? ECAV predsa nemôže prijať postoj, že ak generálny dozorca neupozorní na nedostatky, tak je za ne spoluzodpovedný – a ak na ne upozorní, tak ho GP „napomenie“. Takéto praktiky sú možno bežné v sekulárnom svete, ale my sme cirkev, my sme ECAV, ktorá má 500-ročnú tradíciu, a teda nekrivme náš hodnotový systém. Akosi často zabúdame na povinnosť člena našej cirkvi, ako je uvedená v čl. 9 ods. 1 písm. f) Ústavy ECAV: „Člen cirkvi je povinný dodržiavať ustanovenia tejto Ústavy, cirkevné zákony a nariadenia, plniť rozhodnutia cirkevných orgánov a cirkevných súdov a podrobiť sa rozhodnutiam cirkevných súdov.“ Nemali by na to zabúdať neordinovaní členovia cirkvi, ale, a to zdôrazňujem, ani ordinovaní členovia našej cirkvi. Keď sa budeme pozerať na konanie generálneho dozorcu z tohto pohľadu, potom snáď pochopíme jeho konanie.
Žiadny trest bez zákona
Pre uvedené skutočnosti sa mi nepáči „napomenutie GP“ generálnemu dozorcovi a nesúhlasím s ním. Oficiálne disciplinárne konanie by bolo možno zdĺhavé, generálny dozorca by sa v ňom mohol právne brániť a muselo by sa mu preukázať zavinenie, a to by bol problém. A tak sa zrejme zvolil iný spôsob a postup, keď brat farár Porubän na GP navrhol uložiť napomenutie doc. I. Lukáčovi. Týmto však sám preukázal neznalosť cirkevných predpisov a následne aj tí členovia GP, ktorí takéto napomenutie odsúhlasili. Veď čo tam po tom, že aj v trestnom práve SR máme dávno upravenú zásadu: „Nulla crimen sine lege“, teda žiadny trest bez zákona. Jednotlivé cirkevné právomoci a opatrenia voči tomu, kto prestúpi zákon, majú v štátnom práve a aj v našom cirkevnom práve tzv. kogentný charakter, teda že musia byť upravené v zákone. Opatrenia a sankcie, ktorými sa zasahuje do práv a povinnosti člena cirkvi, do jeho osobného statusu, si nemožno odhlasovať v cirkevných orgánoch bez opory v zákone, lebo to nie je nič iné len ignorancia právneho systému v cirkvi. Ak budú čitatelia Evanjelického posla vnímať, o čom sa snažím nahlas hovoriť, možno nebudú všetkému rozumieť. Veď v GP sedia biskupi, dištriktuálni dozorcovia, cirkevné i svetské evanjelické autority. Títo že by prijali nekorektné a nezákonné opatrenie voči generálnemu dozorcovi a že by mu tým mohli ublížiť? Veď aj doc. I. Lukáč má veľmi dobrú povesť, je lekár, neurochirurg, morálny človek. A tak tu vzniká ďalšia otázka: Môže sa v našej demokratickej cirkvi mýliť kolektívny orgán, keď rozhodne väčšina? Zapamätajme si, že môže, a to vtedy, keď rozhodovanie nie je založené na výsostne kresťanských hodnotách, ale sleduje len skupinové cirkevnopolitické záujmy a cirkevnomocenský boj, a nie celocirkevné záujmy.
Čo sa však stane s „napomenutím generálneho dozorcu“, keď štátne orgány jednoznačne potvrdia, že boli porušené zákony, keď cirkev bude musieť platiť pokuty a dodatočné zdanenie? Ako zareagujú členovia GP, ktorí mu uložili napomenutie? Možno sa to definitívne preukáže o niekoľko týždňov, ale to už bude po voľbách. A tak predíďme možnému fiasku a radšej nech sa príslušní členovia GP ospravedlnia doc. I. Lukáčovi teraz, alebo nech urobia verejné vyhlásenie, že v prípade potvrdenia nedostatkov pri nakladaní s majetkom cirkvi z terajších či budúcich funkcií odstúpia. Chcem upozorniť všetkých, že vytúžená náboženská sloboda po roku 1989 nie je absolútnym cieľom a vrcholom kresťanského života v našej cirkvi. Cirkevná sloboda nie je ani to, že si každý robí, čo chce a nerešpektujú sa zákony, alebo sa pripodobňujú a ohýbajú v prospech jednotlivcov. Cieľom člena ECAV je ochota a schopnosť žiť duchovne – „žiť pre Krista, pre neho mrieť“, teda bojovať a osvojovať si hodnoty života, ktoré nám ponúka Ježiš Kristus a tento cieľ máme napĺňať v časoch cirkevnej slobody či neslobody.
Kauza č. 2 – odmietnutie doc. MUDr. I. Lukáča, CSc., doterajšieho generálneho dozorcu ako opätovného kandidáta na funkciu generálneho dozorcu, odmietnutie doterajšieho biskupa ZD Mgr. M. Krivdu kandidovať na funkciu generálneho biskupa a odmietnutie brata Ing. J. Mervarta na funkciu dištriktuálneho dozorcu VD
Som si vedomý, že „kauze č. 1“ som venoval pomerne široký priestor, ale mnohé postoje, ktoré som v ňom vyjadril, súvisia aj s „kauzou č. 2“ – a to odmietnutie doterajších cirkevných predstaviteľov znova kandidovať do cirkevných funkcií.
Takže, najskôr niekoľko myšlienok k odmietnutiu možnosti kandidovať doc. I. Lukáča za generálneho dozorcu. Kandidačná porada sa konala 24. mája t. r. Už spomínané uznesenie Generálneho hospodárskeho výboru ECAV bolo prijaté 23. mája, a keďže bolo ihneď zverejnené na internete, určite sa s jeho obsahom oboznámili aj členovia kandidačnej porady. Verím, že sa uznesením členovia kandidačnej porady aj zaoberali a mimoriadne mňa, ale aj mnohých ďalších členov ECAV zaujíma, ako naložili s takými závažnými informáciami a postojmi. Ako som už uviedol, GHV sa plne postavil za rehabilitáciu doc. I. Lukáča a vzniesol výhrady voči všetkým, ktorí mali spôsobiť problémy s nakladaním majetku cirkvi a netransparentným účtovníctvom. Tieto výhrady boli aj voči Ing. J. Brozmanovi veľmi silné. To sa dajú takéto tvrdenia zmietnuť zo stola a závery štátnych orgánov nerešpektovať? Uvedomujú si členovia kandidačnej porady, že odmietnutím opätovne kandidovať I. Lukáča, v prípade, ak sa jeho tvrdenia skôr či neskôr preukážu ako pravdivé, sa členovia kandidačnej porady môžu veľmi zdiskreditovať? Alebo na kandidačnej porade niekto povedal, že výhrady GHV sú nepodložené, že sú to len také „taľafatky“ a nik sa nimi reálne nezaoberal? Dočítal som sa, že námietku voči doc. I. Lukáčovi predložil senior Myjavského seniorátu brat Hvožďara, podľa ktorého generálny dozorca nespája cirkev, ale rozdeľuje ju, keď informuje evanjelickú verejnosť o kauzách.
Opätovne to vo mne evokuje otázky – tak ako napomenutie v GP navrhol voči doc. I. Lukáčovi senior brat Porubän, tak námietku voči kandidatúre navrhol opäť senior brat Hvožďara. Dôvody už poznáme. V oboch prípadoch dali návrh na postih generálneho dozorcu duchovní vo funkciách seniorov. Pripadá vám to úplne v poriadku, vážení neordinovaní spolubratia, pripadá vám to normálne? Chcem sa spýtať bratov seniorálnych dozorcov, či si uvedomujú, že reprezentujú absolútnu väčšinu 360-tisíc členov našej cirkvi?! To naši seniorálni dozorcovia nemajú za celé roky spolupráce s doc. I. Lukáčom svoj vlastný názor na kvalitu výkonu funkcie doc. I. Lukáča, to musia na kandidačnej porade formovať ich názor seniori ako duchovní predstavitelia cirkvi? Veď aj seniorálni dozorcovia majú z Ústavy povinnosť zabezpečovať ochranu a zveľaďovanie cirkevného majetku a kontrolovať hospodárenie v CZ. Chcem sa spýtať seniorálnych dozorcov, ktorí boli členmi kandidačnej porady, či doteraz mali, alebo nemali výhrady k činnosti generálneho dozorcu doc. I. Lukáča počas jeho funkčného obdobia? Ak mali výhrady, mali ich generálnemu dozorcovi povedať, ak na ne nereagoval, tak ho mali počas funkčného obdobia oficiálne riešiť na príslušných orgánoch alebo verejným postojom napr. v Evanjelickom posle. Ale ak nemali voči nemu výhrady a teraz mu nedovolili ani kandidovať, tak je to nedôstojné a má to veľmi, veľmi ďaleko od kresťanskej morálky. Očakávam od vás, vážení seniorálni dozorcovia, členovia kandidačnej porady, aby ste členom našej evanjelickej cirkvi odpovedali verejne prístupným spôsobom, ale aj v Evanjelickom posle, ako ste sa vysporiadali s uznesením GHV z 23. mája 2018, chcem to vedieť nielen ja, ale aj väčšina členov našej cirkvi.
Námietka, že I. Lukáč polarizuje cirkev, je nezmysel
Už som spomínal, že našu cirkev tvoria v prevažnej väčšine neordinovaní členovia, a tak, ako uvádza emeritný generálny dozorca ECAV Ján Holčík, duchovných je len 0,14 % z registrovaných členov ECAV. Absolútne súhlasím s bratom Holčíkom, že duchovenstvo nechce stratiť svoju moc, a tak sa postavilo v týchto voľbách aj proti generálnemu dozorcovi doc. I. Lukáčovi, lebo on nemal problém upozorňovať aj na majetkové prešľapy niektorých farárov a na iné zistené nedostatky v cirkvi. Takže nám neordinovaným členom ECAV viac-menej duchovenstvo zabránilo kandidovať doc. I. Lukáčovi a jediným kandidátom na nového generálneho dozorcu je Ing. J. Brozman, ktorého doc. I. Lukáč vážne kritizuje a verejne pranieruje za jeho niektoré konania. „Skvelé“! Všetci vieme, že bez duchovných predstaviteľov to v našej cirkvi nejde, oni nám majú ukazovať cestu pravdy, povzbudzovať ale i napomínať, ak naše kroky nevedú správnym smerom. Majú byť našimi duchovnými pastiermi, majú byť našimi duchovnými, morálnymi a ľudskými vzormi. Ale duchovní nemajú mať snahu si cirkev takpovediac privatizovať. Naša cirkev nepatrí iba duchovným, patrí všetkým členom ECAV. Duchovní v dnešnej dobe nemôžu mať také kompetencie a také postavenie, že rozhodujú pomaly o všetkých zásadných veciach evanjelickej cirkvi. Očakávame od nich duchovnú službu, ale majetkové, organizačné, hospodárske záležitosti patria do rúk najmä neordinovaných členov cirkvi. Za určitých okolností si viem predstaviť, že za generálneho biskupa alebo generálneho dozorcu kandiduje iba jedna, veľmi silná, všeobecne ľudsky i odborne uznávaná osobnosť, ktorá členov ECAV nepolarizuje, ale naozaj spája. Ale to nie je prípad terajšieho kandidáta na funkciu generálneho dozorcu. Námietka, že doc. I. Lukáč cirkev polarizuje, je nezmysel a pripadá mi to tak, že tí, ktorí prídu s takýmto hodnotením, majú dojem, že členom evanjelickej cirkvi už možno povedať čokoľvek, veď oni sa už pred duchovnou vrchnosťou zohnú tak, ako to na Slovensku bývalo. Dnes je však iná doba, cirkevní predstavitelia sa nemôžu správať tak, akoby tí neordinovaní nemali žiadne vzdelanie. Ak budeme takto postupovať, tak sa nám z našej cirkvi vytratí aj veľké množstvo evanjelickej inteligencie a čo potom? Budeme vzniknutý stav zdôvodňovať zlým demografickým vývojom a ateizáciou spoločnosti?
Kauza č. 3 – súd s doc. O. Prostredníkom a to, čo s ním súvisí
Kauza učiteľa teológie na EBF docenta Prostredníka, ktorému Zbor biskupov odňal kanonickú misiu, je našej evanjelickej verejnosti známa. Táto kauza, či sa to niekomu páči, alebo nie, je nielen o tom, či Zbor biskupov porušil práva brata Prostredníka pri odňatí kanonickej misie, ale je aj o Istanbulskom dohovore, o rodovej rovnosti v našej sekulárnej cirkevnej spoločnosti, o gender politike ale tiež o stanovisku Synody ECAV o manželstve a rodine z roku 2013 a taktiež o spoločnom Vyhlásení kresťanských cirkví a židovskej obce na Slovensku k Istanbulskému dohovoru. Myslíte si, že to nesúvisí so súčasnou situáciou ECAV na Slovensku? Ale súvisí – a veľmi.
Svoj postoj som k uvedeným problematikám uviedol širšie v rozhovore pre EP pred niekoľkými mesiacmi. Uviedol som, prečo ako právnik odmietam niektoré ustanovenia Istanbulského dohovoru, gender politiku a to, čo hrozí spoločnosti a cirkvám odstránením „rodových stereotypov“. Je to mimoriadne vážna téma pre našu cirkev, ktorá sa dotýka nás všetkých. Prebiehajúci súdny spor, ktorý bol ukončený rozhodnutím Generálneho súdu, že doc. Prostredníkovi neboli porušené jeho práva rozhodnutím Zboru biskupov, mi pripadal, ako keby sme v ECAV sedeli pred televíznymi obrazovkami a sledovali, ako to na tom cirkevnom súde dopadne. Sledujeme, kto má akých právnikov a čo povedia médiá, akoby to bola nejaká šou alebo telenovela. Akoby sa nás to v cirkvi vnútorne ani nedotýkalo. Práve tento indiferentný postoj v našej cirkvi mi mimoriadne vadil a vadí. Mnohí sa totiž tvária, akoby išlo iba o spor medzi Zborom biskupov a doc. Prostredníkom, a keď našich biskupov, našu cirkev napádajú liberálne médiá, ktoré sú, pochopiteľne, na strane pána Prostredníka, tak sme tichučko a nemá sa kto ozvať. Uvedomujeme si, že to bol vlastne spor ECAV s bratom Prostredníkom o hodnotový charakter našej cirkvi? Uvedomujeme si, že na Synode v roku 2013 bol prijatý postoj našej cirkvi k manželstvu a k rodine, ktorý nikto nezmenil, a preto je záväzný nielen pre nás, neordinovaných členov ECAV, ale aj pre duchovných v našej cirkvi?
Radšej si počkáme, veď „čo keď…“
Okrem podporného stanoviska generálneho presbyterstva k rozhodnutiu Zboru biskupov všetci ostatní duchovní mlčali. Zdôvodnenia, že nikto nechcel názorovo ovplyvňovať živý súdny proces sú jednoducho trochu falošné a alibistické. A tak sa pýtam našich duchovných predstaviteľov, zborových farárov, seniorov, prečo sa nepostavili na podporu Zboru biskupov, keď bola naša cirkev v danej veci mediálne napádaná? Máme to asi v našich povahách zakódované, že si radšej počkáme, ako rozhodne súd – „čo keď“. Čo keď budúca vláda rozhodne o registrovaných partnerstvách, čo keď sa v NR SR schvália manželstvá homosexuálov, čo keď budeme nútení na Slovensku podpísať Istanbulský dohovor? Veď aj my v našej cirkvi chceme byť moderní! Nuž, keby bol taký opatrný, alibistický, nerozhodný a vyčkávajúci aj Martin Luther, tak by nikdy nepovedal: „Tu stojím a inak nemôžem.“ Akoby sme sa hanbili za vlastný hodnotový systém v ECAV. Akoby sme sa obávali, že nás za ochranu rodiny a manželstva ako výlučného vzťahu medzi mužom a ženou niekto nazve staromódnymi, archaickými, konzervatívnymi, nemodernými, stredovekými… To, že počúvame naozaj veľmi krásne a hodnotné kázne na texty zo Starej i Novej zmluvy, je pre nás veľmi dôležité, ale kto bude aj verejne obhajovať teologické, bioetické a sociálno-etické postoje v našej cirkvi? Majú to snáď primárne robiť neordinovaní členovia ECAV – učitelia, právnici, architekti a iní v našej cirkvi? Nemajú to snáď robiť predovšetkým naši duchovní pastieri, absolventi bohosloveckej fakulty, ktorí prešli skúškami z teológie a hlásia sa k ECAV na Slovensku? Ak to neurobíme v našej cirkvi my sami, urobí to za nás liberálny svet, urobí to Európska komisia, urobia to liberálne médiá.
Príde mi absurdné, že naša štátna Ústava, náš štátny zákon o rodine, venujú takú mimoriadnu pozornosť a ochranu rodine a manželstvu ako výlučnému zväzku muža a ženy a naša cirkev akoby v tejto problematike nemala dosť jasno. Počul som, že niektorí farári v našich zboroch si dovolili neprečítať spoločné Vyhlásenie kresťanských cirkví a židovskej obce k Istanbulskému dohovoru. Prvýkrát sa kresťanské cirkvi na Slovensku zjednotili v postoji k takému závažnému problému a niektorí naši zboroví farári to ignorujú? Prečo za to nie sú disciplinárne stíhaní? To si sami rozhodujú, či vyhlásenie prečítajú, alebo nie, veď máme cirkevnú slobodu?
Voči všetkým, ktorí to neurobili, už mali dávno zasiahnuť aj príslušní seniori. Preto je dôvodné sa na tomto mieste opýtať, čo urobil náš ZED pod vedením brata J. Bunčáka, aby aj on zaujal vieroučný postoj ku konaniu doc. Prostredníka na dúhovom pochode v Bratislave, keď neguje prijaté vieroučné postoje Synody ECAV z roku 2013. Alebo je ZED iba stavovská organizácia duchovných na podporu ich práv a nemá ambície reagovať na vážne vnútrostranícke diania v ECAV?
Duchovný, ktorý je členom synody, by nemal byť členom cirkevného súdu
A tu narážame na ďalší problém v našom právnom, a teda aj cirkevnosúdnom systéme. Pre právne zložitosti a aj náročnosť poznania štátneho aj cirkevného práva si naše cirkevné súdnictvo dnes jednoznačne vyžaduje, aby na čele dištriktuálnych súdov, a, samozrejme, aj Generálneho súdu a jeho Osobitného senátu, mohli byť zo zákona iba členovia ECAV, ktorí sú neordinovaní a sú absolventi právnickej fakulty s príslušnou dobou praxe. Tvrdím, že je už prekonaný stav, aby na čele súdov boli duchovní bez právnického vzdelania. Nevidím na to jediný dôvod, pretože poznanie cirkevného a svetského práva, či sa to bratom farárom páči alebo nie, pomerne výrazne zaostáva za potrebou doby. Taktiež sa domnievam, že duchovný, ktorý je členom synody, by nemal byť členom cirkevného súdu, lebo trojdelenie cirkevnej moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu by nemalo pripúšťať, aby ten, kto je členom zákonodarného orgánu, bol aj členom súdneho orgánu. Takáto situácia v štátnych orgánoch v Slovenskej republike nie je možná, pretože to nedovolí náš ústavný systém trojdelenia štátnej moci a jeho systém vzájomných bŕzd, aby sa štátna moc, a v tomto prípade aj cirkevná moc, nemohla koncentrovať v rukách jednotlivcov. Som zásadne proti tomu, aby ktokoľvek ako člen cirkevného súdu bol postihovaný za svoj právny názor v konkrétne riešenom spore, to je neprípustné. Je tiež však rovnako neprípustné, že keď biskup Krivda kritizoval brata J. Bunčáka ako predsedu Dištriktuálneho súdu Západného dištriktu za niektoré jeho právne rozhodnutia, v ktorých mal biskup jednoznačne pravdu, tak reakcie brata J. Bunčáka pre mňa zaváňajú, prepáčte, až aroganciou. Ak som aj ja vysvetľoval a zdôvodňoval v Evanjelickom posle napr. to, prečo nemôže predseda dištriktuálneho súdu sám rozhodnúť o predbežnom opatrení, keďže v § 19 ods. 1 zákona o cirkevných súdoch sa uvádza, že: „predbežné opatrenie nariadi súd“ a v § 13 citovaného zákona sa uvádza: „V konaní pred súdom rozhoduje senát a predseda súdu rozhoduje len vo veciach, ktoré mu vyhradzuje cirkevný zákon.“ Žiadny cirkevný zákon takúto výlučnú kompetenciu predsedovi súdu nedáva. Ak sa brat J. Bunčák odvoláva na právnikov v ECAV, ktorí majú v danej veci iný názor, prosím ho, aby ich odkázal na mňa, ale najmä nech požiadajú o stanovisko Osobitný senát Generálneho súdu.
Ešte zaujímavejšia je odpoveď brata J. Bunčáka na prieťahy v určitom konkrétnom súdnom konaní, na ktoré ho opätovne upozornil biskup M. Krivda. Odpoveď brata J. Bunčáka, odvolávajúca sa na prof. J. Sváka, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno o prieťahoch hovoriť až po 8 rokoch a on je vo funkcii len dva roky, je pre mňa zarážajúca. Toto stanovisko predsedu dištriktuálneho súdu je pre mňa nielen právne úbohé, ale svedčiace aj o tom, že jeho autor nerozumie pojmom, čo to je nečinnosť súdu a prieťahy v začatom konaní, a porovnávanie cirkevných súdov s konaniami pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu ho v mojich očiach právne diskvalifikujú. Ako som už uviedol, nebudem kritizovať brata J. Bunčáka za prvostupňové rozhodnutie Dištriktuálneho súdu ZD v žalobe brata Prostredníka voči Zboru biskupov za jeho právny názor a názor celého DS ZD, ale jedna vec v tomto rozhodnutí mi veľmi vadí. Ak je totiž v stanovisku Osobitného senátu Generálneho súdu ECAV na Slovensku č. 7/17, ktoré je pre všetky cirkevné subjekty právne zaväzujúce, uvedené, že: „Odňatie kanonickej misie učiteľom teologických premetov na vysokých školách a na školách s celocirkevnou pôsobnosťou nie je možné pokladať za disciplinárne opatrenie“ a „zánik výkonu kanonickej misie nie je sankciou za disciplinárne previnenie, ale vyjadrením zániku výkonu tejto funkcie“, treba ho plne rešpektovať. Každý, kto rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb v ECAV musí vedieť, že v zmysle zákona č. 6/2000 o výklade cirkevnoprávnych predpisov rozhodnutia Osobitného senátu Generálneho súdu ECAV na zabezpečenie jednotného výkladu cirkevnoprávnych predpisov sú záväzné pre všetky COJ, ich zložky, účelové a iné zariadenia a aj pre všetkých členov cirkvi.
Napriek tomu sa v prvostupňovom rozhodnutí Dištriktuálneho súdu ZD uvádza, že rozhodnutiu Zboru biskupov malo predchádzať disciplinárne konanie a udelenie disciplinárneho opatrenia predpokladalo odňatie kanonickej misie. Nuž, ja takéto stanovisko pokladám za flagrantné nerešpektovanie rozhodnutia Osobitného senátu Generálneho súdu. Tu totiž nejde o právny názor sudcov Dištriktuálneho súdu ZD, ten by som plne rešpektoval, tu ide o to, že vedome nerešpektovali právny názor Osobitného senátu Generálneho súdu, ktorý sú zo zákona povinní plne rešpektovať. Pýtam sa, ktorý štátny súd Slovenskej republiky si dovolí nerešpektovať nález Ústavného súdu SR?
Zákony niekedy vymieňame za rozhodovanie väčšiny
My v ECAV na Slovensku niekedy vymieňame zákony za rozhodovanie väčšiny v kolektívnych orgánoch. Takže nie synoda ako jediný zákonodarný orgán stanovuje práva a povinnosti pre členov a orgány cirkvi, ale neraz naše kolektívne cirkevné orgány rozhodnú väčšinou, čo je právne, a čo je neprávne. Zákony pritom idú bokom alebo sa výkladom prispôsobia rozhodnutiu väčšiny. A to si ešte myslíme, že je to vrchol demokracie.
To je aj problém tzv. „dôvodnej námietky“ v kandidačných poradách. My sme si ju v zákone právne nezadefinovali a o tom, čo je dôvodná námietka, sa rozhoduje trojpätinovou väčšinou hlasov na kandidačných poradách. Aj keby námietku kandidát relevantne vyvrátil, hlasovaním sa o nej rozhodne, že dôvodná námietka platí. Takto to však ďalej nemôže fungovať. Dôvodná námietka musí mať svoju právnu relevanciu a musí byť taká závažná, že kandidáta objektívne diskvalifikuje na voľbu. Tu nemôžu hrať úlohu emócie a osobné či skupinové záujmy. To je akoby sa chcelo hlasovať o tom, či niekto už nadobudol 18 rokov, o tom sa predsa hlasovať nedá, buď ich má, alebo nemá.
Chcem upozorniť ešte na jednu vec, a to, že v našom právnom poriadku existuje zásada „prezumpcie neviny“ a v trestnom práve platí zásada, „že v prípade pochybnosti viny sa rozhoduje v prospech obvineného“ (zásada in dubio proreo). Ak teda dôvodovú námietku voči kandidátovi nevieme plnohodnotne vecne dokázať, tak mu ju nemôžeme dokázať hlasovaním. Takúto dôvodnú námietku potom treba vnímať ako nepreukázanú a bezpredmetnú, a nemožno na ňu prihliadať. Nie je možné hlasovaním, čo aj trojpätinovou väčšinou, v kolektívnom orgáne urobiť z neprávneho stavu právny stav. Dôkazné bremeno preukázania objektívnosti a relevantnosti existencie dôvodnej námietky je totiž na tom, kto ju vznesie. Ak by sme vychádzali z toho, že kandidát musí preukázať svoju nevinu, tak konáme v režime „prezumpcie viny“ a to náš cirkevný právny poriadok nepozná. Keď sa pozeráme na dôvodné námietky z vyššie uvedeného pohľadu, a keď nebol dodržaný mechanizmus, ktorý je právne nevyhnutný, potom je možné vysloviť názor, že kandidačné porady s vylúčením biskupa Krivdu, generálneho dozorcu I. Lukáča a brata Mervarta neboli korektné a nemali by platiť hlavne preto, že ich hlasovaním schválila kandidačná porada. Keby sa dodržali uvedené postuláty, potom by sa nestalo, že kandidačná porada odmietne brata Mervarta za to, že údajne neodpovedal na nejaký list do yydavateľstva Tranoscius, ktorý ani nedostal, a na druhej strane potvrdí za kandidáta na generálneho dozorcu brata Brozmana bez ohľadu na to, že bol generálnym presbyterstvom Vyzvaný preukázať, či je, alebo nie je aj členom katolíckej cirkvi a keď na to nereaguje, tak sa nič nedeje. Nie je to nespravodlivé a farizejské?!
A tak sa aj ja pripájam k tým, ktorí urýchlene žiadajú o objektívne a pravdivé zdôvodnenie, prečo nebola bratom Krivdovi, Lukáčovi, a Mervartovi umožnená kandidatúra do cirkevných funkcií. Zároveň vyzývam ako podpredseda Právneho výboru ECAV na Slovensku brata Brozmana, aby informoval evanjelickú verejnosť, či je, alebo nie je členom rímskokatolíckej cirkvi a ak tak neurobí, žiadam ho, aby sa svojej nominácie vzdal.
Na záver chcem uviesť, že nie som ani klátikovec, ani krivdovec, ani sabolovec, ani apologét brata Lukáča, som jednoducho – člen ECAV na Slovensku. Chcem našej cirkvi pomáhať aj naďalej, ak bude mať o moju pomoc záujem, ale chcem, aby to bola cirkev radosti, tolerancie, sebavedomia, odpúšťania, cirkev inteligencie a ľudí práce, cirkev, ktorá posúva Slovensko dopredu, cirkev, na čele ktorej stojí náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus. Chcem byť na našu ECAV na Slovensku a jej predstaviteľov hrdý, a za takúto cirkev sa chcem aj naďalej každodenne modliť.
JUDr. Juraj Čech, PhD.
Autor je podpredseda Právneho výboru ECAV na Slovensku