Milí bratia, milé sestry,
pokračujeme ďalšou časťou rozhovorov, ktoré sme urobili počas neľahkých časov pandémie koronavírusu. Postupne vám predstavujeme niekoľko ľudí žijúcich v rôznych častiach sveta. Pýtali sme sa ich na konkrétnu situáciu v krajinách, v ktorých žijú, na spôsob fungovania a opatrenia, ktoré prijali štát a cirkev v danej krajine, na to, ako sa dokázali vysporiadať s novými podmienkami života a nakoľko ich to ovplyvnilo.
„Cirkev nie je budova – kostol, ale konkrétni ľudia“
Reverend John Onda, farár Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike na dôchodku, ktory žije a pôsobí v oblasti Huostonu v štáte Texas v Spojených štátoch amerických.
Počas koronakrízy sme sa stretávali pri viacerých bohoslužobných aktivitách online pomocou programu ZOOM (počítačová služba, program na komunikáciu a konferenčné hovory, poznámka redakcie). Účasť na týchto aktivitách aj ponuka sa počas tohto obdobia dokonca zvýšila. Nemohli sme sa osobne stretávať na niektorých pravidelných stretnutiach, ako napríklad pravidelné pondelkové obedy skupiny mužov, ale boli sme v kontakte cez telefón. V tomto období nám nahradila všetky osobné stretnutia služba ZOOM. Povedal by som, že bohoslužobné aktivity neboli zrušené, ale presunuli sa do našich domovov. Zbory nepraktizovali svoje bežné aktivity. Ranné bohoslužby zahŕňali aj rozšírený program pre deti, ale nebola to klasická nedeľná besiedka. Konfirmačnú prípravu sme tiež robili pomocou služby ZOOM. Myslím si, že jedna z vecí, ktorú sa ľudia naučili, je, že cirkev nie je budova – kostol, ale konkrétni ľudia.
„Uprostred globálneho neoliberálneho kapitalizmu existuje alternatívny spôsob života“
Profesor dr. habil. András Korányi, univerzitný profesor na Evanjelickej teologickej univerzite v Budapešti a zástupca biskupa Evanjelickej cirkvi v Maďarsku, Južný dištrikt.
Samotný štát prijímal postupne opatrenia ako prevenciu pred šírením koronavírusu. Obmedzili sa a neskôr sa úplne zakázali návštevy pacientov v sociálnych zariadeniach a nemocniciach. V polovici marca univerzity, múzeá, divadlá a školy zatvorili, zaviedli sa obmedzenia otváracích hodín obchodov a rovnako sa zaviedla aj otváracia doba obchodov pre starších ľudí. Obmedzila sa možnosť opustenia svojho domova. Rovnako svoje aktivity obmedzili aj cirkvi a postupne zavádzali aj oni rovnaké opatrenia. Veľmi intenzívne ovplyvnili tieto obmedzenia mňa aj celú moju rodinu. Všetko sa odohrávalo v online svete. Deti mali vzdelávanie cez internet v rámci svojich škôl. Ako univerzitný profesor som prednášal na univerzite cez internet. V rámci cirkevného zboru sme robili online pastoračnú službu. Všetky tieto aktivity počas tohto obdobia znásobovali povinnosti. Všetky bohoslužobné aktivity boli nakoniec úplne zakázané. Podľa mňa to malo veľký význam a bol to dôležitý krok, ktorý beriem ako veľmi dôležité gesto prejavu solidarity. Aktivity cirkvi a cirkevných zborov sa všetky presunuli na internet, kde sa dlhodobo držia na určitej úrovni. Na miestnej úrovni sa náš cirkevný zbor zapájal do rôznych foriem pomoci, ako napríklad šitie rúšok na tvár, pomoc s antiseptickými výrobkami, technická pomoc s výrobou online služieb Božích, pomoc pri nakupovaní a pravidelné kontaktovanie starších členov zboru. Pandémia nám priniesla nové formy prežívania života a naučila ma, že uprostred neoliberálneho kapitalizmu existuje alternatívny spôsob života… Bolo veľkým prekvapením, že sme mohli zažiť tento druh intenzívnej, základnej solidarity v maďarskej spoločnosti!
ilustračné foto: pixabay.com
