Tak a je to tu! Neviem, či sme si už všetci do dôsledkov uvedomili, čo zistila synodou menovaná komisia na kontrolu našej úbohej Reformaty. Neviem, či nám to vôbec ešte dochádza. Stala sa totiž podstatná vec v celej dlhoročnej cirkevnej vojne – sami zástancovia Danišovcov museli priznať nielen to, že klamali ale i to, že pochybných vecí je ešte viac, ako upozorňoval brat bývalý generálny dozorca Imrich Lukáč. Jednoducho – KLAMALI! Klamali o podstate celého sporu, klamali svetu do očí, že Lukáč, Delinga a Holčík nemajú pravdu, keď hovoria, že v Reformate niečo smrdí. Toto zistenie je pre našu cirkev epochálne. Neviem, či si to dosť dobre uvedomujeme, ale práve bolo dokázané, že my sme mali PRAVDU a Daniš s partiou klamali, zahmlievali, zavádzali. Taká jednoduchá je pravda. Spor o Reformatu bol tým základným kameňom v celej vnútrocirkevnej kauze, ktorá vyvrcholila nekandidovaním legitímnych kandidátov do minuloročných volieb. Ukázalo sa, že všetko, čo kydali Reformačné listy na Posol bol naozaj (ich slovníkom povedané) hnoj! Je to taká výhra pravdy „poslistov“, ako bolo víťazstvo Rusov pri Stalingrade – vojna ešte bude trvať, ale už sme vyhrali! Treba to dotiahnuť do konca a všetkým, ktorí svinili na Posol za posledné roky to strčiť pod nos – klamali ste. Zistenie komisie je ako náraz Titaniku do ľadovej kryhy. Pyšná nepotopiteľná loď podcenila pravdu a v eufórii z vlastnej veľkosti narazila. Loď sa len trochu zachvela pri prvom náraze a najskôr sa zdalo, že sa nič nedeje. Ale kocky už boli hodené… Až potom to postupne prišlo, najväčšia loď na svete sa zlomila a klesla pomaly do temných hlbín severného Atlantiku. Rovnako ako pyšná a „neporaziteľná“ nemecká armáda za 2. svetovej vojny alebo ako sebavedomý Titanik – ani víťazi nelegálnych volieb u nás v ECAV si nedokázali ani predstaviť, že by niekedy mohli naraziť. Veď to bolo nemožné – boli predsa najlepší a najmocnejší na svete… Lenže narazili – Nemci na odhodlaných Rusov zamrzli v snehovom pekla Stalingradu, a Titanik ovenčený titulom najväčšej lode sveta sa za chvíľku nenávratne porúčal do minulosti… A zdalo sa, že najlepšia výzbroj, najnovšia technológia, najväčšie peniaze predsa nemôžu dopustiť, aby sa to stalo. Ale stalo sa. Rovnako dnešné vedenie cirkvi, opité svojou mocou a potvrdené falošným súdnictvom, by si nikdy nepriznalo, že v zásadnej veci klamalo. Lenže klamalo a je to čierne na bielom. A tak tu sedím v tichu farskej kancelárie na spodnej palube našej cirkvi a načúvam. Pozorne načúvam a sledujem, či príde nejaký otras, nejaké znamenie, výstrel z Auróry, priznanie si viny… Dva dni po synode je ticho, nič sa nedeje. Žiadne priznanie, žiadne pokánie, zhola nič. Nechce sa mi veriť, že by oponenti br. Klátika a Lukáča boli takí tupí, ignorantskí a arogantní, že by im správa komisie neotvorila oči a neprebrali by sa z omamného spánku, opojení svojím otáznym víťazstvom vo voľbách. Nechce sa mi veriť, že by polovica z nás nemala svedomie a nedokázala sa pravde pozrieť do očí. Nechce sa mi veriť ani to, že tí, ktorí kričali: „Posol píše lži o Reformate“ (napr. konvent DNS v roku 2017) – nie sú schopní činiť pokánie, keď sa ukázala konečne pravda. Alebo že by predsa? Po tieto dni sa ukázalo, že sme mali pravdu, ukázalo sa, že tí, ktorí bránili kontrolám Reformaty, klamali. Ako sa kompetentní postavia k tejto veci? Dávajú ruky preč. Niečo už dáva tušiť reakcia br. Sabola pri interview „spoza zavretých dverí“ pre RTVS, keď povedal, že „Reformata nie je jeho biskupstvo“, on nič nevie, jeho sa to netýka. A br. Eľko? Ten sa stále pokúša vinu za dlhoročné klamstvo zvaliť na iného a „nevie, čo by na to povedal Martin Luther“. To, že si z popierania pravdy o Reformate spravil hlavnú tému svojho volebného „úspechu“, to už neprizná. A br. Brozman? Nečudo, že strohým vojenským povelom zakázal nahrávanie svojho úradu verejnoprávnej televízii. Je to v tejto situácii pochopiteľné, br. Brozman vedel, čo robí. Veď ako by ste vyargumentovali, že 1 a 1 nie je 2 ale 3? Lenže my sme mali oči otvorené. Videli sme, pochopili a ďakujeme. I keď sa samozrejme uznania v našej cirkvi, kde čierne je niekedy biele (ak to vraví kamarát), nedočkáme. Predsa však ďakujeme celej komisii, najmä bratom Matysovi a Mervartovi, že trvali na pravde i keď všade okolo bol krik, že „cisár nie je nahý“. Ale bol. Ich postoj bol podobne hrdinský ako postoj Jana Husa v Kostnici. Myslime na to. Hovorme o tom. Načúvajme (možno sa niečo stane). (PS. A ďakujem tiež bohuznámym bratom, ktorí rozposlali výsledky kontroly po našich zboroch, aby nám otvorili oči.)
Ján Ľachký
ilustračné foto: pixabay.com