9. Zachovávanie ústavnosti

a) Štát si nemôže dovoliť spochybňovať právny význam Ústavného súdu, nakoľko je to základný pilier právneho štátu. Ústava SR vychádza z trojdelenia štátnej moci – zákonodarnej, výkonnej a súdnej a aj zo systému vzájomných bŕzd jednotlivých mocí, ktoré neumožňujú, aby niekto bol členom aj zákonodarnej, aj výkonnej aj súdnej moci, lebo každá štátna moc je inkompabiliteľná (nezlučiteľná) s inou štátnou mocou. A ako je to v ev. cirkvi?

b) Aj v ev. cirkvi poznáme zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ale systém vzájomných bŕzd a nezlučiteľnosť funkcií absolútne neexistuje. Jeden cirkevný predstaviteľ môže byť členom zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci. Nemáme v tomto smere žiadne obmedzenia. To vytvára priestor pre totálnu koncentráciu moci malej skupine cirkevných predstaviteľov. O návrhu GP na zrušenie Osobitného senátu Generálneho súdu, ktorý plní úlohu Ústavného súdu cirkvi som písal vo svojom poslednom príspevku. Chcem sa však spýtať, kto dal mandát biskupom, generálnemu dozorcovi a ďalším členom Generálneho presbyterstva, aby predložili takýto absurdný návrh, za ktorý sa ako právnik, doslova hanbím, že vznikol na pôde ev. cirkvi. Neviem či sa súčasný právny výbor GBÚ s týmto návrhom zaoberal a či k tomuto návrhu prijal alebo neprijal stanovisko. Keď som ja na svojom poslednom Právnom výbore v polovici minulého roka zaregistroval, že Generálne presbyterstvo príslušným uznesením žiadalo Osobitný senát Generálneho súdu, aby zmenil  svoje stanovisko  č. 11/2018 k výkladu zákona o voľbách, zaujal som ihneď na právnom výbore postoj, že to nie je v zmysle našich CPP možné a že týmto postupom GP porušuje zákon. Uviedol som, že podľa CPP môže stanovisko Osobitného senátu byť zmenené iba ak tento orgán z vlastného podnetu urobí zmenu, pričom tam musia byť dodržané ešte ďalšie zákonné podmienky. Je absolútne neprípustné, aby Generálne presbyterstvo si dovolilo žiadať Osobitný senát o zmenu výkladu  volebného zákona. Právny výbor všetkými prítomnými členmi akceptoval moju výhradu a upozornil Generálne presbyterstvo na porušenie zákona. Na tomto postoji nemohol nič zmeniť ani vtedy prítomný generálny dozorca br. Brozman,  ale z môjho vystúpenia si zrejme vyhodnotil, že moje postoje aj v právnom výbore sú síce právne opodstatnené, ale nie vždy korešpondujú s predstavami vedenia cirkvi. Je to tak br. Brozman? Aby ste to nebrali tak bratia a sestry, že sa sťažujem na skutočnosť, že skončení funkčného obdobia v jeseni minulého roku, som patril medzi tých spolu aj s profesorom Svákom, ktorým pôsobenie v ďalšom funkčnom období právneho výboru už nebolo obnovené. Jediným členom právneho výboru GBÚ, ktorému bola obnovená činnosť bol brat Ferenčík. Ja som naozaj veľmi nezištne mal záujem pomôcť EC a odovzdať jej moje primátorské, právnické a legislatívne skúsenosti aj s pôsobenia v Legislatívnej komisia vlády SR. Ale záujem o moje právne postoje vo vedení cirkvi zrejme nie sú. Pritom je zaujímavé, že už vyše 7 rokov pôsobím ako predseda Legislatívnej komisie v Akademickom senáte Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde o moje skúsenosti je evidentne úprimnejší záujem. Preto sa celkom legitímne pýtam, aké je terajšie stanovisko Právneho výboru GBÚ k príslušnému uzneseniu GP, týkajúceho sa zrušenia osobitného senátu Generálneho súdu? Nič nebráni tomu, aby právny výbor bol zvolaný zo svojho vlastného podnetu a aby daný návrh riešil a o výsledku svojho stanoviska  informoval celú ev. verejnosť. Ale chcem sa zároveň aj spýtať zodpovedných, prečo sa o takýchto zásadných a nedôstojných návrhoch ako je zrušenie Osobitného senátu GS nediskutuje aj v našich COJ. Prečo sa o takýchto návrhoch  otvorene nediskutuje aj medzi kňazmi v ZED. Hádam nie preto, že jeho predsedom je br. Bunčák. Prečo mňa, ako radového člena cirkvi a právnika tento konkrétny návrh doslova uráža a prečo mnohí naši kňazi a dozorcovia sú ticho? Možno, že naši dozorcovia o tom v zboroch ani nevedia, ale nevedia o takýchto návrhoch naši kňazi? Majú predsa svoje porady, a to ich nezaujíma tento právny rozklad cirkvi? To je pre niektorých lepšie sa tváriť, že je to príliš horúca téma, a najlepšie je nepáliť si s vrchnosťou prsty? To im stačí iba pastorácia v ich cirkevných zboroch. A čo sa celkovo deje v cirkvi to nechcú počuť a nechcú vidieť a nechcú sa zapojiť do riešenia. A kto to za nich urobí? To nemá odvahu dnešný kňaz ev. cirkvi povedať svojmu seniorovi, biskupovi alebo generálnemu dozorcovi – nerobte to bratia, lebo hrozí právny rozklad cirkvi? To chceme „apatiou a nezáujmom“ bojovať s totálnou koncentráciou cirkevnej moci a s nástrahami sekulárneho a materiálneho sveta?

10. Znižovanie významu inteligencie a preferovanie významu priemerných, ale oddaných ľudí vládnej moci.

a) Predstavitelia štátu po uchopení štátnej a politickej moci po voľbách majú oveľa väčší záujem sa obklopiť odborne priemernými, ale oddanými ľuďmi. Býva častou skutočnosťou obava reprezentantov štátnej moci, že by naozaj výrazné osobnosti a významní predstavitelia inteligencie štátu mohli znižovať renomé a popularitu politických predstaviteľov štátu a zbavovať ich aureoly dokonalosti nad ich hlavami. Túto skutočnosť si politici a štátny predstavitelia nechcú pripustiť. A ako je to v ev. cirkvi?

b) V ev. cirkvi si jej predstavitelia taktiež uvedomujú, že od skutočných osobností a od výrazných osobností evanjelickej cirkevnej inteligencie im hrozí to isté. Teda namiesto preferovania a podchytenia ich aktivít v prospech EC sa priestor pre ich uplatnenie v cirkvi znižuje. Dokedy sa však budeme neustále hrdiť iba Štúrom, Hodžom, Štefánikom, Rázusom … ? To znamená veľkými osobnosťami z 19. a 20. storočia? Určite v máme v našej EC nemálo vynikajúcich lekárov, výtvarníkov, spisovateľov, prírodovedcov, historikov, básnikov, učiteľov, či právnikov, ktorí sú evanjelici, ale máme o ich obrovský potenciál v našej cirkvi ozajstný záujem? Dokážeme týchto ľudí podchytiť pre prácu aj v našej cirkvi, nielen evanjelickej, ale aj širšej verejnosti? Aké vzory dávame mladej generácii, na koho máme byť hrdí dnes v našej cirkvi? Ale uvedomme si, že aj dnešná evanjelická cirkev potrebuje svoje vzory, potrebuje autority, potrebuje Štefánikov a Štúrov 21. storočia. A teraz mi dovoľte byť osobný. Úprimne si prajem, aby boli pre mňa a pre všetkých veriacich vzorom najmä naši čelní predstavitelia EC. Ale môže však byť pre mňa vzorom generálny biskup Eľko, ktorý členov Asociácie slobodných zborov na Synode v Prešove údajne nepriamo označil za teroristov, s ktorými sa nejedná? Pre mňa ako radovaného člena cirkvi nie je oslovujúce, či sa brat generálny biskup Eľko necháva odfotiť v rôznych ponožkách. Pre mňa to nie je „in“. Ja mám na generálneho biskupa oveľa väčšie nároky. Vnímam ho ako duchovného vodcu ECAV, ktorý svojimi konaniami robí všetko pre napĺňanie Poslania EC v 21. storočí. Preto od neho očakávam a určite nielen ja, ale aj stovky a tisícky veriacich v našej EC, že má tú schopnosť sadnúť si za stôl s tými, ktorí kritizujú pomery v našej cirkvi, vypočuť si ich a diskutovať s nimi o témach, ktoré trápia našu cirkevnú spoločnosť a spôsobujú jej nejednotu. Pritom ešte raz uvádzam, že nejde o konfrontáciu vo vieroučných otázkach, ale ide predovšetkým o to, aby v cirkvi sa nepraktikovali situácie, ktoré dovoľujú neoprávnené nakladanie s majetkom cirkvi, aby sa v cirkvi nepraktizovali skutočnosti, ktoré umožňujú netransparentný priebeh volieb cirkevných predstaviteľov, ktoré umožňujú nebezpečnú koncentráciu cirkevnej moci v rukách niekoľkých jednotlivcov, či riešenie sociálnych, bioetických alebo otázok chudoby či problémov rodovej rovnosti. Alebo má byť pre mňa vzorom evanjelika brat generálny dozorca Brozman, ktorý sa pri voľbách nedokázal priznať k trestnému činu, ktorý sa určite môže určite každému, hoci je jeho trest už zahladený, ktorý sa neprizná pred cirkevnou verejnosťou či je dnes iba evanjelik alebo zároveň stále aj katolík, ktorý je schopný na kandidačnej porade hlasovať proti účasti na voľbách svojho jediného protikandidáta a neumožniť mu tým, korektný volebný duel. Nemajte mi zlé bratia a sestry tieto postoje, pretože ja nemám ambíciu byť násilným hľadačom chýb u ktoréhokoľvek člena našej cirkvi, lebo viem, že nikto z nás pred Bohom nie je dokonalý. Ale nech mi nikto neupiera i mnohým ďalším veriacim ambíciu a túžbu po tom, aby naša cirkev na tých najvýznamnejších postoch bola vedená skutočnými cirkevnými osobnosťami, ktorí majú prirodzenú autoritu a nemusia si ju násilne vynucovať. Poznám mnohých kňazov v našich cirkevných zboroch, ktorí sú aj v tejto zložitej dobe vynikajúcimi duchovnými vodcami. Dokážu skvelo organizovať život v našich cirkevných zboroch a majú eminentný záujem pre podchytenie mladých v evanjelickej cirkvi. Práve v týchto našich cirkevných zboroch sú tie najvýraznejšie osobnosti. Práve tu je práce pre kňazov najťažšia a pre rozvoj cirkvi najdôležitejšia. Oveľa viac sa nám treba starať o cirkevné zbory ako o biskupské úrady. Len takýmto osobnostiam v našich cirkevných zboroch treba dať priestor vo voľbách a treba aby kandidačné porady nemohli robiť až škodlivú a selektívnu cirkevnú politiku, že len oni vedia najlepšie, kto môže a nemôže našu cirkev viesť a my voliči sa máme s tým zmieriť a hlasovať podľa ich výberu. Keď toto prestane, mám veľkú nádej, že v našej EC čoskoro budeme aj už druhého Štefánika.

11. Vytváranie atmosféry dôležitosti väčšinového hlasovania ako vrcholu demokracie.

a) V parlamentnej republike akou je aj Slovensko, je demokracia založená na princípe väčšinového hlasovania v kolektívnych orgánoch. To je určite správne, ale je nesprávny postoj, z ktorého si aj v štáte robíme fetiš, že väčšina má vždy pravdu, že je neomylná a že netreba skúmať pomaly dôvody a obsah väčšinového hlasovania. To je chiméra, ktorá je potvrdená už od čias Aristotela. Jednoducho aj väčšina pri hlasovaní sa môže mýliť, môže nesprávne vyhodnotiť veci a môže aj väčšinovým hlasovaním rozhodnúť nespravodlivo. Toto konštatovanie je potvrdené aj tým, že Ústavný súd v SR viackrát konštatoval a prijal rozhodnutie, že poslanci ako členovia zákonodárneho zboru NR SR prijali protiústavné zákony alebo ich časti a preto museli byť zákony zrušené a novelizované. A ako je to v ev. cirkvi?

b) V ev. cirkvi musíme rovnako konštatovať, že z väčšinového hlasovania kolektívnych orgánov sa stal fetiš, ktorý sa mnohokrát stavia nad zákon. Toľko protiprávnych väčšinových hlasovaní v rôznych orgánoch COJ, toľko prekračovaní kompetencií ako teraz, tu už dlho nebolo. Synoda, generálne presbyterstvo, dištriktuálne orgány či seniorálne orgány prijímajú mnohokrát rozhodnutia, ktoré majú ďaleko od cirkevného práva, ale všetko je to prekryté mantrou väčšinového hlasovania. A tak mnohokrát nás už ani nezaujíma zákonné znenie cirkevných predpisov, ale to či navrhnuté uznesenie väčšina schváli alebo neschváli. Schválenie takýchto nezákonných stanovísk sa stáva precedensom aj pre opakovanie týchto postupov inými cirkevnými orgánmi. Trápi to niekoho? Môžeme sa aj pýtať tým starorímskym spôsobom: „Cui Bono?“ – „komu to prospieva?“ Takže aj ja sa pýtam za seba, ale za mnohých veriacich, našich cirkevných predstaviteľov, komu tento stav prospieva? Ale ak nebudeme mať odpovede a nebudeme mať v cirkvi istotu, že každé hlasovanie ktoréhokoľvek cirkevného orgánu prospieva Božej pravde a Božej spravodlivosti, tak sa aj veľmi výrazne ocitáme mimo ECAV aj s naším demokratickým väčšinovým hlasovaním.

12. Politický súboj koalície a opozície.

a) V štáte je politický súboj koalície a opozície vnímaný ako legitímny proces pričom úlohou opozície je poukazovať na určité praktiky alebo konania vládnej moci, ktoré sú pokladané za buď za nesprávne alebo nezákonné. Politické strany sa pri riadení štátu správajú podľa svojho vlastného svetonázoru a vlastného hodnotového a politického zamerania, na ktorý dostali mandát od svojich voličov. Táto situácia sa nám možno nie vždy musí páčiť, ale z pohľadu fungovania parlamentnej demokracie je to v poriadku. A ako je to v ev. cirkvi?

b) V ev. cirkvi takáto situácia rôznych hodnotových vieroučných názorov nie je. Aj kritici terajšieho vedenia zdieľajú a akceptujú rovnaký teologický a hodnotový systém Lutherovho augburského vyznania. Poukazujú však na niektoré nekalé praktiky cirkevných predstaviteľov, ktoré som už spomínal. Evanjelická cirkev by urobila obrovskú chybu, keby si jej predstavitelia nevypočuli a nereagovali na kritické podnety niektorých členov cirkvi, lebo dianie v cirkvi to nie je futbalový zápas. Tu nejde o to, kto vyhrá alebo prehrá, lebo ak nebudeme dôstojne riešiť problémy v cirkvi, prehráme všetci.

Bratia a sestry. Urobme si po tomto stanovisku spoločný úsudok, či môže takto evanjelická cirkev fungovať ďalej. Preberanie praktík politických strán a praktík štátu niektorými predstaviteľmi našej cirkvi na zabezpečenie jej mocenského postavenia je úplne evidentné, ale nie je to cesta pre EC pre 21. storočie. Chcem sa spýtať aj za vás, ako tieto praktiky súvisia s Poslaním našej cirkvi, tak ako som o tom písal v úvodnej časti tohto príspevku. Dá sa z toho vôbec vyjsť? Môžeme sa znovu reformovať? Verím, že áno. A preto v ďalšom príspevku budem prezentovať svoje názory na riešenie ako novými právnymi inštitútmi a novými právnymi úpravami zabrániť koncentrácii moci v ECAV tak, aby naše každodenné cirkevné konanie bolo súladné s našou evanjelickou ústavou. Berte prosím tieto moje príspevky ako pokus o otvorenie diskusie, ktorého ambíciou nie iba kritika, ale aj hľadanie cesty ako našej cirkvi pomôcť. Ale aby sme boli úspešní musíme sa do tohto dialógu a hľadania správnych riešení bez akýchkoľvek obáv zapojiť čo v najširšej miere.

JUDr. Juraj Čech

ilustračné foto: pixabay.com
uverejnené so súhlasom autora
článok uverejnený v nezmenenej forme

%d blogerom sa páči toto: