Dr. Martin Luther
Kázeň na 16. nedeľu po Svätej Trojici
Potom na druhý deň išiel do mesta Naimu, a šli s Ním učeníci a veľký zástup. Keď sa priblížili k mestskej bráne, ajhľa, vynášali mŕtveho, jediného syna matky, a tá bola vdova, početný zástup mesta išiel s ňou. Keď ju Pán uzrel, zľutoval sa nad ňou a povedal jej: Neplač! Potom pristúpil, dotkol sa már, a tí, čo ho niesli zastali. A riekol: Mládenec, hovorím ti vstaň! I posadil sa mŕtvy a začal rozprávať. A dal ho jeho matke. Tu pojala všetkých bázeň a velebili Boha, hovoriac: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. A rozniesla sa zvesť o Ňom po celom Judsku a po celom okolí.
Evanjelium podľa Lukáša 7, 11-17
Útecha, ľútosť a súcit
O dnešnom evanjeliu by sa dalo veľmi veľa kázať. Ale iba na dve veci sa chceme zamerať. Najprv na útechu, aká nám proti smrti vyvstáva, lebo takúto potechu a náuku potrebujeme, a potom na kresťanskú ľútosť a súcit, ktorý sme povinní prejavovať jedni druhým.
Evanjelium hovorí o biednej vdove, ktorá po strate svojho muža stráca aj svojho jediného syna a zostáva na celej čiare núdzna a opustená. Lebo medzi Židmi bolo považované za nezvyčajné nešťastie, keď v rodine nebolo syna, lebo bolo u nich pravidlom, že v každom dome chceli mať dediča. Preto táto žena bola biednou a zarmútenou vdovou, a mohlo sa zdať, akoby sa Pán Boh na ňu hneval a zabudol na ňu, keď jej zobral najprv muža a potom zase syna, a nedivili by sme sa, keby začala o Bohu pochybovať. Nad ňou sa zmiloval Pán Ježiš, a vzkriesiac syna oddal ho matke a naplnil jej srdce radosťou, desať krát väčšou, než bol pred tým smútok. Musíme sa len diviť, že od radosti neodpadla a hneď nezomrela.
Neľakajte sa smrti
Zapamätajme si tento príbeh, aby sme sa ním naučili posilňovať a utvrdzovať našu vieru. Pretože nie len o ženu ide Pánovi Kristovi, ale nás všetkých chce presvedčiť, akou márnou vecou je smrť, aby sme sa jej neľakali, ale vo viere vytrvali, nedbajúc na smrť ani na žiadne iné nešťastia. Lebo máme v Ňom Pána, ktorý smrť i všelijaké nešťastie môže na nič obrátiť. Pozoruj iba, ako rýchlo a ľahko pomáha Pán tej žene, keď pre ňu nebolo pomoci. Kto by ešte mohol pripustiť, že by syn, ktorého nesú do hrobu sa mal ešte vrátiť do života?
V takej chvíli, keď už zhynula všetka nádej, prichádza milý náš Pán Ježiš Kristus a nerobí nič viacej, len jedno povie: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ a zomrelý zrazu vstáva a žije nanovo. Či tu z toho nemusíme vyznať, že pred tvárou Pánovou je smrť to isté čo život a či žijeme či umierame jedno je pred Pánom? On povie iba slovo a smrť zrazu ustupuje a vracia sa život. Pravdivo teda hovorí Kristus hovoriac: “Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ Lebo hoci Abrahám, Izák, Jákob a iní patriarchovia zomreli pre nás, jednako žijú Bohu.
Pôsobenie Jeho slova
Z tohto evanjelia máme poznať túto veľkú moc Božiu, ktorá sa skrze Ježiša Krista ukáže v súdny deň, keď mocou svojho slova všetkých zomrelých vzbudí a dá všetkým veriacim život večný. To sa stane v jednej chvíli, aby sme nepochybovali, že u Pána Krista je jedno i druhé, t.j. moc, ktorá takéto veci, aké tu vidíme, vykonať môže a vôľa, ktorá ich ochotne chce vykonať. To nám potvrdzuje dnešné evanjelium. Syn vdovy je mŕtvy, nemá ani sluch, ani nijaký iný zmysel, a jednako počuje, keď k nemu Pán prehovoril. Skutočne je to div. Nepočujúci počuje a nežijúci žije a to všetko na jedno Kristovo slovo. Jedno Jeho slovo spôsobí, že smrť musí ustúpiť a život sa vrátiť.
Hľadanie útechy u Krista
Lež, ktože uverí, že Kristovi je tak ľahko vytrhnúť nás z moci smrti a vrátiť do života? A predsa, On to ochotne robí, ako to tu vidíme. Nie je tu nikto, kto by Ho o to prosil. Ľúto mu je úbohej ženy, preto nečakal na prosby, ale priblížil sa k truhle a vzbudil jej mŕtveho syna. Nech tento príklad nás teda naučí neľakať sa smrti, ale hľadať útechu u Krista Pána. Čo tu Pán urobil, urobil to pre nás, chcel nám tým povedať:“ Ja viem, že sa bojíte smrti, ale nebojte sa a nech sa nestrachuje vaše srdce, lebo hoci krutá je smrť, nič vám spôsobiť nemôže!“
Môže vás jedine prestrašiť. Nevšímajte si strach ktorý cítite, pozerajte na Mňa a na to, čo Ja môžem a čo chcem, a zvlášť, že tak ľahko mi je vás zobudiť zo smrti, ako sa zobúdza zo sna spiaci na lôžku. Navyše to urobím ochotne a rád, lebo to môžem a chcem vykonať.
Smrť je pred Pánom len sen
Z toho vyplýva, že sen tých, ktorí spia na svojom lôžku, je tvrdší, ako tých, čo spia vo svojich hroboch pod zemou, lebo neraz na spiaceho je potrebné desať krát zavolať, aby sa prebudil, zatiaľ čo zomrelý počuje na jedno slovo Kristovo a vstáva, ako máme príklad na mládencovi i Lazarovi v evanjeliu podľa Jána v 11.kapitole. Preto pred Pánom sa smrť nenazýva smrťou. Pre nás sa nazýva a je smrťou, ktorou zomierame, ale pred Pánom je len snom, tak ľahkým, že ľahším už byť nemôže. To nám náš milý Pán Ježiš Kristus chce ukázať, aby sme sa nestrachovali pred morom alebo dokonca smrťou, a mohli jej povedať:“ Hoci by si, smrť bola akokoľvek hrozná, čo nám urobíš?
Skutočne máš ukrutné ústa, ktoré otváraš a ma prestrašuješ lebo nechcem zomrieť, ale nedbám na to, čo ty robíš a že ako kat vyťahuješ na mňa svoj meč. Na to chcem myslieť a na to chcem pozerať, čo náš Pán Boh môže a chce učiniť, hoci by si ma ty prehltla. On sa ťa nebojí a nedbá na tvoje ukrutnosti a vraždenie, ale povie iba toľko:“ Smrť, Ja som tvojou smrťou, peklo, Ja som tvojím zničením. Ty dusíš mojich kresťanov, ale Ja zadusím teba a ich privediem do života.“
Tí, čo dobre činili vyjdú na vzkriesenie k životu
Takúto útechu dáva nám Pán v dnešnom evanjeliu, že kresťania, hoci by zomreli, nezomreli, ale spia tak ľahkým snom, že ich Kristus šuchnutím prstov zobudí. Nie je to veľkou chválou pre smrť, že vo svojej tvrdohlavosti, nič viac urobiť nemôže, len uspať človeka, ktorého Kristus jedným slovom zo sna zavolá, ako hovorí v evanjeliu Jánovom 5,28:“Prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch počujú Jeho hlas, a tí, čo dobre činili vyjdú na vzkriesenie k životu, tí však, ktorí zlo páchali, na vzkriesenie k súdu.“
V posledný deň, Kristus bude súdiť neveriacich
Túto útechu majú kresťania. Turci, Židia, ba ani stúpenci pápežstva ju nemajú. Vedia, že príde smrť a potom súd a peklo, ale čo činia? Svoje srdce a svoju nádej neskladajú v Kristovi, ale svojimi modlitbami, pôstmi, odpustkami a inými vecami sa odvracajú od Neho, a Krista považujú jedine za sudcu, ktorý prišiel súdiť a zatratiť. Je to satanov výmysel, lebo Krista robí horším ako smrť, tak že pred súdnym dňom človek musí len trúchliť a byť zúfalým. Tak kresťania nerobia. Vedia, že v posledný deň, Kristus bude súdiť neveriacich, ktorí Jeho slovo nechceli prijať ani mu veriť.
Ale čo sa nás týka, my hovoríme ináč: Ja som pokrstený a verím v môjho Pána Ježiša Krista, ktorý zomrel za moje hriechy a svojim zmŕtvychvstaním získal pre mňa spravodlivosť a večný život. Prečo by som sa bál? Nie je On nepriateľom, ale priateľom a orodovníkom mojím u Otca. Čo zlé sa mi môže stať, aj keby nadišiel deň súdu alebo smrti? Lebo môj Pán, Ježiš Kristus iba na chvíľku dovolili smrti dusiť ma. A keď ona bude istá, že som zahynul, ja budem iba spať, tak ľahko, tak sladko, že Pán Ježiš ledva ústa otvorí, ja Ho počujem a povstanem k večnému životu.
Obdaroval nás novým životom
Učme sa teda a o tom uvažujme, že nemusíme sa báť smrti ani súdu, lebo neprichádza Kristus, aby nás odsúdil a zatratil, ale ako k tej biednej vdove, keď jej vrátil syna, tak príde aj k nám, aby nás zobudil z mŕtvych a obdaroval nás novým životom, v ktorom znovu získame i sluch i zrak i jazyk a všetko iné. Takto príde k všetkým, ktorí v Neho veríme a spasí nás, ale tých, čo v Neho neveria potupí. Hľadajme teda tohto Spasiteľa, verme v Neho, majme čoraz pevnejšiu dôveru v Jeho pomoc a milosť. Nebojme sa ani smrti ani súdu. Kto sa bojí, robí to podľa starého Adama a svojho tela, nie podľa Krista a Jeho slova. Lebo je istou pravdou, že v deň súdny príde Kristus a vzbudí nás z hrobu.
Telá kresťanov odpočívajú v hroboch a spia až príde Kristus, zaklope na hrob a zavolá: Vstaň! Vtedy vstaneme, akoby z príjemného sna telesného a s Kristom Pánom budeme žiť vo večnej radosti. Túto nádej majú kresťania, ale ju nemajú ani Turci ani Židia, ani stúpenci pápeža, áno, sú bojazliví, v strachu a zúfalstve, nevediac, čo ich čaká. Ale prečo neveria, že Kristus je pre veriacich Spasiteľom, a Sudcom iba pre neveriacich! Ak si kresťanom, a v Kristovi Pánovi je tvoja útecha, vtedy sa ti On stáva Lekárom, Pomocníkom a Vysloboditeľom od smrti a satana. Avšak ak inde je tvoja útecha, ak odinakiaľ hľadáš pomoc, vtedy ťa Kristus bude súdiť preto, že si sa stal nevoľníkom satana a sluhom smrti, že robíš to, čo sa páči satanovi a smrti.
Lebo sú nepriateľmi Krista a bojujú proti Jeho kráľovstvu, ale Kristus ich bude súdiť. Pobožným zase, ktorý v Ňom svoju nádej skladali, daruje pokoj a odpočinutie vo večnosti.
Citlivé srdce na nešťastie a biedu iných
Podľa tejto náuky, ktorá nás učí viere, mali by sme sa od Pána Ježiša učiť byť milosrdnými. Často cez rok počujete o láske, ako máme jeden druhému slúžiť. Ale byť milosrdným je niečo viacej, to znamená mať citlivé srdce na nešťastie a biedu iných. Máš chorého suseda, ktorý je v núdzi. Nestačí, že by si ochotne chcel pomôcť, ale si povinný cítiť jeho núdzu tak, akoby bola tvojou vlastnou. Ukazuje to Pánov príklad. Prichádza do mesta ako hosť a obci neznámy, ale keď uvidel núdzu vdovy, ujme sa jej tak, akoby to bol Jeho vlastný syn.
Matka za ním plače a On ju potešuje a pomáha jej. To je príklad lásky prameniacej z viery. A k takejto láske dôjde vtedy, keď je viera pravá. Nerobme tak, ako robia zlí a zhýralí ľudia, ktorých nie je medzi nami málo. Ich srdce je ako peň alebo kameň, smejú sa, keď vidia, že susedovi sa zlé vodí a bolesť im robí, ak má viacej, čo i len o cent. U kresťanov by to tak nemalo byť. Tí majú mať ľútosť, keď na blížneho núdza tlačí a majú sa tešiť, keď sa iným dobre vedie. Lebo tak prikazuje svätý Pavol hovoriac: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi. Nebuďme teda ako stĺpy a kamene, čo sa radujú nad nešťastím druhých a veľmi by ich tešilo, keby okrem nich nikto nič nevlastnil.
Duchovný a telesný nedostatok
Lebo milosrdenstvo je dvojaké, tiež ako nedostatok je dvojaký, duchovný a telesný. V telesnom nedostatku, vidiac, ako si biedny človek sám sebe nemôže pomôcť ani sa zaobísť bez pomoci, musíme bežať, radiť a pomáhať blížnemu, koľko je len možné.
Duchovný nedostatok je zase tam, kde trpí duša. Neraz vidíš mladého človeka, ktorý rastie ako strom, ale nechce počúvať kázanie, ale ním pohŕda, nevie sa modliť, ale vie žiť v zhýralosti, neposlušnosti a všelijakom hriechu. Milosrdenstvo, znamená tiež takéhoto človeka napomínať, a ak nepomôže, pokarhať prísnymi slovami, ba dokonca, aby sa predišlo hriechu a pohoršeniu, napraviť rukou alebo bičom. Lebo takéto hriechy sú pre dušu viacej nebezpečné, ako choroba tela. Vzhľadom k takémuto človeku je potrebné teda byť milosrdným, ako sa len dá, slovom, rukou i bičom.
Možno povieš, že je to akési ukrutné milosrdenstvo biť človeka. Ale čo robiť? Keď je to potrebné, ťažko od toho upustiť. Tak isto aj lekár musí nie raz, pre zachovanie života, človeku amputovať nohu alebo ruku. Tak sa má vec aj tu, lebo trestanie má tomu poslúžiť, aby sa človek napravil a oslobodil od satana a jeho kráľovstva. Ak by si padol do vody a niekto by ťa zachránil pred utopením chytiac ťa za vlasy. Či by si sa na neho hneval, že ti spôsobil bolesť, keď ti vytrhal nejaké vlasy? Či by si mu radšej neďakoval? Ak si ochotný kvôli telesnému prospechu zniesť aj bolesť, či by si sa kvôli nej mal hnevať, keď ide nie o telesný, ale o večný život? Nie o telo, ale o dušu?
Duchovná masť proti chorobe duši
Účinkom milosrdenstva, ktorý ti Pán Boh vynahradí, je tiež, aby si v tom prípade, ak máš vo svojom dome zlé deti alebo čeľaď, zobral do ruky svoj dubový prút a namastil im dobre plecia, lebo to je duchovná masť proti chorobe duši, akým je neposlušnosť voči otcovi a mame, proti hospodárovi a gazdinej. Je to účinok milosrdenstva, lebo vidiac človeka v úpadku, pomáhaš mu. Sme povinný nezanedbávať takéto milosrdenstvo v dome otca a matky vo vzťahu k deťom a čeľadi, v krajine vrchnosť voči poddaným, avšak povinní sme dbať, aby sme pri jeho vykonávaní neboli pomalí, ako sa to zvyčajne deje.
Lebo kto by chcel byť milosrdným a hriech nekáral, ten by sa stal dvojnásobne nemilosrdným voči svojmu blížnemu, stal by sa vinným z Božieho hnevu. Keď niekto padne do vody alebo ohňa, vtedy nikto nepozerá, aby si nespôsobil bolesť nejakým ostrým dotykom, ale pozerá iba na to, aby sa zachránil. Prečo by sme sa v duchovnej núdzi mali na to ohliadať. Tu však niekedy ostré slová, silné údery i prísna povaha sú potrebné, ak má byť biedny človek zachránený z pazúrov satana a privedený k poslušnosti.
Kat je tiež milosrdným kazateľom
Uvažujme teda na príklade nášho Krista Pána a učme sa od Neho poznávať, že milosrdenstvo je cnosť a zvlášť taká, ktorá má citlivosť na núdzu blížneho. Tá je tiež dvojaká. K telesnej núdzi patrí napr. choroba, chudoba a podobne. Ak u svojho blížneho spozoruješ takúto núdzu, nezavrieš pred ním svoje srdce, ale ponáhľaš sa s pomocou, hoci by si tým utrpel škodu. Vtedy je tvoj čin dobrý a slúžiš ním nielen svojmu blížnemu, ale tiež Pánu Bohu, ktorý ti to vynahradí. K duchovnej núdzi patrí hriech, ako napríklad neposlušnosť v dome, lenivosť, pohoršujúce reči a činy. Tu je potrebné čeľadi preukazovať milosrdenstvo prísnymi slovami alebo trestom. Keď to nepomôže, zvyšok dokoná kat. Lebo bez trestu nebude. Kat je tiež milosrdným kazateľom. Nejeden lotor, ktorému niet rady ani pomoci, nakazil by seba aj iných, keby mu cez toto milosrdenstvo nebolo zabránené, hoci i mečom.
Stínanie a vešanie, hoci je to strašná a bolestná vec, patrí do pôsobenia milosrdenstva, lebo keby ich nebolo, nebolo by možné zjesť pokojne kúsok chleba alebo neprísť o kus oblečenia? Učme sa teda, každý vo svojom povolaní, vykonávať milosrdenstvo a pomáhať nie iba v telesnej, ale aj duchovnej potrebe.
Pre Neho nemusíme zúfať
Tieto dve ponaučenia vynikajú z dnešného evanjelia. Prvé nás učí veriť, aby sme v zlej chvíli neboli bojazliví a zvlášť keď treba zomierať, ale si pomysleli, že v Kristovi Pánovi máme pomocníka, ktorého ruka je všemocná. Pre Neho nemusíme zúfať. Keby sme mali iba seba a ľudí, museli by sme zúfať, lebo smrti zabrániť nemôžu. Je nad ich sily. Ale v Bohu a Jeho Synovi Ježišovi, môžeme byť smelými. Čo my nemôžeme, to môže On. A čo my nemáme má On. Kde my nemôžeme pomôcť, tam On dopomôže a dopomôže ochotne, ako vidíme v tomto evanjeliu. Kde srdce v Kristovi svoju nádej a útechu skladá, tam plní službu, ktorá sa páči Bohu, kde to nie je, tam panuje zúfalstvo, tam sa srdce protiví Bohu a neverí v Neho, lebo ináč by Mu dôverovalo.
Druhou náukou z tohto evanjelia je, aby sme s Kristom mali súcit a pomoc pre nášho blížneho v núdzi.
A Ty milý Pane Bože náš, daruj nám svojej milosti, aby sme sa jednému i druhému naučili a ako ľudia v dnešnom evanjeliu, tak aj my, Krista Pána, za Jeho dobrodenia až na veky velebili.
Amen.
Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
