Hosana
Kvetná nedeľa
„Keď to povedal, išiel vopred, poberajúc sa do Jeruzalema. Ako sa priblížil k Betfagé a k Betánii, k vrchu pomenovanému Olivový, poslal dvoch učeníkov a povedal: Choďte do dediny, ktorá je naproti. Keď vojdete do nej, nájdete osliatko priviazané, na ktorom nikdy nikto nesedel. Odviažte ho a priveďte. A ak sa vás niekto spýta, prečo (ho) odväzujete, takto poviete: Pán ho potrebuje. I odišli tí, čo boli poslaní, a našli (všetko), ako im povedal. Keď odväzovali osliatko, povedali im jeho majitelia: Čo odväzujete to osliatko? Odpovedali: Pán ho potrebuje. A priviedli ho k Ježišovi, položili svoje rúcha na osliatko a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali svoje plášte po ceste. Keď sa však už blížil ku svahu Olivového vrchu, celé množstvo učeníkov začalo radostne mohutným hlasom chváliť Boha za všetky mocné činy, ktoré videli, a volali: Požehnaný, ktorý prichádza, kráľ v mene Pánovom. Pokoj na nebi a sláva na výsostiach! Ale niektorí farizeji zo zástupu Mu hovorili: Majstre, zakáž to svojim učeníkom! Odpovedal im: Hovorím vám: Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať. Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“
L 19, 28 – 44
Kvetná nedeľa patrila medzi významné udalosti v živote Pána Ježiša. Aj my často zažívame to, že aj v našom živote sú také dni, ktoré nie sú všedné, rovnaké. Vo svojom živote máme dni, ktoré si budeme dlho pamätať. Naše spomienky sa väčšinou viažu k mimoriadnym udalostiam, ktoré nám priniesli radosť alebo naopak bolesť. Nuž a Ježišov vstup do Jeruzalema mu priniesol oboje, aj radosť aj bolesť.
Radosť z toho, že sa naplnili proroctvá Starej zmluvy a On došiel k ďalšiemu medzníku svojho života. „Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný sediac na oslovi, na osliatku na mláďati oslice.“ (Zach 9,9)
Približoval sa k mestu a zástupy ľudí okolo neho volali Hosana Synovi Dávidovmu, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosana na výsostiach. Ježiš prichádza do Jeruzalema s mnohými pútnikmi, ale ešte predtým sa zastaví v Betánii, v rodine, kde jeho i učeníkov vždy s radosťou prijali. Teraz je stretnutie o to srdečnejšie, lebo pred niekoľkými dňami Pán vzkriesil Lazara, člena tejto rodiny. Mária prejavuje svoju vďačnosť a pomazáva Ježišovi nohy veľmi drahou masťou.
Ježiš potom pokračuje v ceste do Jeruzalema. Mnohí ľudia, ktorí šli spolu s Ním, poznali smer Jeho cesty, veď aj preto s Ním šli, počuli o Lazarovom vzkriesení a tak možno dúfali, že ho aj uvidia. Títo ľudia sa stali šíriteľmi správy o príchode Ježiša do Jeruzalema. Preto kládli ľudia na cestu zelené ratolesti a svoje plášte. Teda ako Pán prichádzal do Jeruzalema od Olivového vrchu, videl slávnostné prípravy na jeho príchod, no predsa sa rozplakal.
Z vlastnej skúsenosti poznáme, že keď nás niečo raní, naše srdce naplní bolesť a tá nás privedie k slzám. Plačeme aj vtedy, keď vyprevádzame niekoho na poslednej ceste. Pretože túžime po tom, aby naši blízki boli čo najdlhšie s nami. Alebo keď sa nedarí našim deťom, veď každý rodič chce, aby práve to jeho dieťa bolo spokojné, aby v jeho živote bolo čo najmenej rán a skúšok. Očakávajúca láska neroní slzy len vtedy, keď trpí ten, koho máme radi, koho milujeme. Ale aj vtedy, keď nepočúvne z lásky hovorené napomínajúce slová, ktoré ho chcú zastaviť na ceste, ktorá vedie do priepasti smrti.
Ježiš pri ceste do Jeruzalema neplakal nad sebou, ale videl pohnútky mnohých sŕdc. On videl, koľko ľudí z toho oslavujúceho množstva sa stanú tými, ktorí o niekoľko dní budú volať „Ukrižuj!“. Ježiš bol na to pripravený, a snažil sa na to pripraviť aj učeníkov. Veľmi dobre vedel, že toto je Jeho posledná cesta na židovské veľkonočné sviatky. Lebo tam ho vydajú do rúk pohanov a ukrižujú. Ale tento sviatok paschy chce sláviť so svojimi učeníkmi.
Keď Boh pripravoval vyslobodenie svojho ľudu z egyptského otroctva, po deviatich ranách pripravil ešte poslednú – hroznejšiu. Vtedy v tých domoch, ktoré neboli označené krvou baránka, zomrelo všetko prvorodené. Len ľud Izraela bol omilostený, ten na Boží príkaz potrel dveraje svojich príbytkov baránkovou krvou a tak bol pripravený vyjsť na cestu do zasľúbenej krajiny. Keď Ježiš stoloval so svojimi učeníkmi chcel, aby pochopili hlboký význam tejto poslednej večere. Že práve Jeho krv sa stáva krvou novej zmluvy. Preto povedal aj tie slová, slová ustanovenia, ktoré nám znejú pri každom prisluhovaní sviatosti Večere Pánovej.
Ježiš už vchádzal do Jeruzalema a vedel, že sa blíži utrpenie, ničím neopísateľná bolesť, smrť, ale ani v tejto chvíli nemyslel na seba. Videl pred sebou mesto, mesto, ktoré má vo svojom názve pokoj. Videl následky toho, že tu nezostane kameňa na kameni, následok toho, že neprijmú Božiu spasiteľnú lásku, ktorá v Ňom prichádza. Vedel, že ľudia budú trpieť, mnohí zahynú, odvlečú ich do zajatia…tieto udalosti si my pripomíname ako skazu mesta Jeruzalema v 10. nedeľu po Svätej Trojici. Toto všetko videl Ježiš pred sebou, keď vchádzal do Jeruzalema a preto zaplakal.
Radosť mu urobilo volanie zástupov „hosana“, čo znamená pomôž. Je to prosba, ktorá v sebe zahŕňa aj nádej. Ty si ten, ktorý nám dokáže pomôcť. Táto nádej, ktorú v sebe slovo hosana má, vychádzala z toho, že ľudia videli v Ježišovi kráľa, ktorý dokáže zlomiť moc Ríma. Túto nádej zakladali na tom, že videli a poznali moc Jeho slova a skutkov. Mysleli si, že krajine vráti späť slávne a veľké meno. Ale on preto neprišiel. Prišiel preto, aby vzal na seba naše hriechy a priniesol nám večný život. A pre túto požehnanú budúcnosť prinášajúca láska našla iba zatvrdené, dobre zamknuté srdcia. Chlad, neschopnosť, nevera tých najbližších ho veľmi bolela.
Medzi ľuďmi boli aj takí, ktorí ho žiadali, aby to volanie hosana zastavil. On ho neprikázal, ani nezakázal. Povedal iba „ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať“. Tieto slová majú hlboký význam. Lebo po zničení mesta práve kopy kamenia z domov pripomenuli ľuďom jeho slová. Na Kvetnú nedeľu ľudia nepoznali v Ježišovi Bohom zasľúbeného a poslaného Mesiáša, ktorý prináša pokoj pre svoj ľud.
Modlitba:
Pane, Tvoja sláva nie je ako sláva tohto sveta. Ďakujeme za cestu, ktorú si určil, aby sme po nej mohli dôjsť k osláveniu. Ďakujeme Ti, že si sa ponížil, aby si nám ukázal, že nebeská sláva je od vekov a plná lásky. Vítame Ťa. Prosíme, nachádzaj si miesto v našich srdciach, aby sme mohli byť Tvojimi učeníkmi. Amen
Mgr. Monika Hlavinková Černeková
evanjelická a .v. farárka
Ilustračné foto: Chris Weiher on Unsplash