Začiatkom januára uplynulo 92 rokov od smrti Samuela Zocha
Rod Zochovcov pochádzal z Oravy, kde už v roku 1837 pôsobil na evanjelickej fare v Jasenovej starý otec Samuela Zocha, Ctibor Zoch. Pôvodne sa volal Timoteus Cochius. Svoje priezvisko prevzal od manželky Anny, rod. Zochovej. Tento národne uvedomelý kňaz sa zapojil do slovenského povstania v r. 1848 – 1849 a bol maďarským vojskom zatknutý a uväznený v Ružomberku. Mal štyroch synov: Ivana Branislava, Cyrila, Pavla Petra a Stanislava, ktorý bol v rokoch 1879 – 1908 učiteľom v Cerove. Tam sa spriatelil s evanjelickým farárom Samuelom Rafanidesom. Spoločne propagovali medzi miestnymi roľníkmi zavádzanie moderných metód v ovocinárstve a založili v Cerove cirkevnú školskú knižnicu. Vládny orgánom sa ich vzdelávacie aktivity nepáčili. Snažili sa ich zamedziť i tým, že učiteľ Stanislav Zoch musel v r. 1908 odísť do predčasného dôchodku a opustiť cerovskú školu. Napriek maďarizačným represáliám voči národne uvedomelým slovenským vzdelancom nedokázala vládna moc zastaviť proces postupujúceho národného uvedomenia v slovenských rodinách, čoho dôkazom bola aj životná púť Stanislava Zocha.
V druhom manželstve Stanislava Zocha a Paulíny, rod. Leustachovej sa 18. 12. 1882 v Hontianskom Cerove narodil SAMUEL ZOCH. Mal brata Gustáva a sestry Elenu a Martu. O hlbokom náboženskom a národnom zameraní rodiny svedčila skutočnosť, že dvaja bratia Pavol a Cyril si zvolili kňazské povolanie. Tretí syn oravského seniora Ivan Branislav bol profesorom slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej. Nižšie banskobystrické evanjelické gymnázium navštevoval Samuel Zoch v rokoch 1893 – 1897, predmaturitné ročníky absolvoval v rokoch 1897 – 1901 v Šoproni. Nikoho v rodine určite neprekvapilo, keď sa vážny, usilovný študent s výborným prospechom po maturite rozhodol pre štúdium teológie. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1905 vo Viedni, keď bol vysvätený za kňaza. V roku 1927 dostal čestný doktorát univerzity v Kaunase.
Po smrti strýka si ho vyvolili v Modre
Už počas štúdia nadväzoval kontakty s národne uvedomelými slovenskými a českými vysokoškolákmi. V predvojnových rokoch sa Zoch stal pravidelným návštevníkom porád slovenskej a českej politickej reprezentácie v kúpeľoch Luhačovice. V rokoch 1905 – 1906 pôsobil ako kaplán v Novom Sade, odkiaľ odišiel za kaplána ku krstnému otcovi a dávnemu otcovmu priateľovi Samuelovi Rafanidesovi do Cerova. Napokon pôsobil ako administrátor CZ v Kysáči. V júni 1907 zomrel jeho strýko, modranský farár Pavol Peter Zoch. Modrania si zvolili jeho synovca Samuela. Až vtedy, po získaní miesta na modranskej fare, si mladý kňaz dovolil požiadať o ruku o šesť rokov mladšiu dcéru modranského starostu Máriu Stanekovú, s ktorou sa v roku 1909 zosobášil. Do rodiny pribudol syn Stanislav, ktorý však v roku 1918 na následok tetanu zomrel. Manželia Zochovci niesli jeho odchod veľmi ťažko. Snažili sa rodičovskú lásku kompenzovať starostlivosťou o opustené deti, ktoré z rôznych dôvodov stratili domov a rodičov. Nadviazali na činnosť modranského predchodcu, ktorý už v roku 1905 prevzal do rúk starostlivosť o osirelé deti. Založil v Modre sirotinec. Dočasne boli prvé tri prichýlené deti ubytované v súkromnom dome vdovy Márie Hýllovej. Farár Zoch s manželkou však dostávali denne informácie o rastúcom počte malých bezdomovcov. Preto iniciovali po všetkých farách aj ďalších dobrých ľuďoch zbierku na modernú, dobe zodpovedajúcu budovu sirotinca. Ponuku na vypracovanie projektu prijal známy architekt a priateľ Zochovcov Dušan Jurkovič. Už v máji 1913 mali Modrania možnosť obdivovať objekt nového útulku pre opustené deti, ktoré tu našli plné priehrštie lásky svojich „mamušiek“. Administratívne práce sirotinca zvládala manželka Samuela Zocha. Pomáhala aj v redigovaní jeho príspevkov, ktoré posielal do redakcií rôznych časopisov. Funkciu tajomníka biskupa Samuela Zocha v Modre vykonával a súčasne správcom modranského sirotinca bol senior Július Dérer.
Centrum politického a kultúrneho diania
Ani modranský sirotinec nebol schopný pojať všetky opustené deti. Preto Zoch rozprúdil aj ďalšiu zbierku na výstavbu sirotinca v L. Mikuláši. V čase kulminovania zbierok na detský domov a v prvých mesiacoch jeho výstavby bol kaplánom na modranskej fare známy slovenský spisovateľ Martin Rázus. Tu sa zoznámil so Zochovou sestrou Elenou, s ktorou sa neskôr oženil. Modranská fara sa vďaka aktívnym obyvateľom stala aj strediskom politického a kultúrneho diania. Samuel Zoch spolu s ďalším farárom a amatérskym etnografom Júliusom Bodnárom redigoval v rokoch 1907 – 1918 vnútromisionársky časopis Stráž na Sione. Súčasne prispieval Zoch článkami aj do Cirkevných listov. Výbuch prvej svetovej vojny nenašiel slovenskú elitu zjednotenú. V máji 1914 sa síce z iniciatívy Slovenskej národnej strany realizovala schôdza, ktorá mala pripraviť vznik reprezentatívneho orgánu, Slovenskej národnej rady. Mala sa skladať z delegátov Slovenskej národnej strany, Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej sociálnej demokracie, ale nástup vojny zámer prekazil. Samuel Zoch spomínal neskôr na vojnové roky v Národných novinách: „… vojna – vera Bože – pretrhla ešte aj s tými styky, s ktorými sa dalo rozprávať o spoločnej práci. Veď Slovákovi bolo nebezpečné zísť sa so Slovákom, a keby sa zišiel luterán s katolíkom, tu by hneď boli vetrili vlastizradu… Boli sme rozhádzaní na všetky strany, a len to nás napĺňalo chlúbou, že sa nenašiel Slovák, ktorý by druhého bol zradil, a nenašiel sa ani jeden, ktorého by boli mohli získať, aby protestoval proti česko-slovenskej jednote.“
Kontakty, ktoré vyústili do vzniku štátu
A predsa ani za sťažených podmienok národný život Slovákov neutíchol, iba sa radikálne zmenil, nadobudol iné formy. Preniesol sa zo zatváraných redakcií novín na fary, aj do meštianskych súkromných bytov. Učitelia na evanjelických školách v snahe zintenzívniť vzájomné kontakty a riešiť aktuálne problémy späté so vznikom vojny si už v rokoch 1915 založili spolky organizované podľa seniorátov. V poslednej fáze prvej svetovej vojny sa zintenzívnili aj kontakty slovenskej a českej reprezentácie, ktoré vyústili do vzniku spoločného československého štátu. Významný podiel na jeho vzniku malo aj duchovenstvo oboch kresťanských cirkví: evanjelickej a katolíckej. Národne uvedomelým predstaviteľom slovenského politického diania bolo v roku 1918 zrejmé, že chcú slovenský národ oslobodiť z uhorského jarma. Chýbal im však jednotný projekt povojnového politického a najmä hospodárskeho vývoja Slovenska a jeho ďalšieho zaradenia medzi moderné národy povojnovej Európy. Boli si však vedomí, že sami sa z Uhorska nevymania. Verili v priateľskú pomoc Čechov, ktorí boli na oslobodenie z Rakúsko-Uhorska vzhľadom na lepšie politické podmienky v rakúskej časti monarchie omnoho viac politicky, ekonomicky i kultúrne pripravení. Závažným signálom skutočných medzinárodných zmien bolo vznik nemeckej vlády a Maďarskej národnej rady. Onedlho Karol Habsburský abdikoval zo svojej cisárskej funkcie a vzdal sa aj kráľovskej uhorskej koruny. V Belehrade sa v tom čase zišla delegácia francúzskej východnej armády s delegáciou maďarskej vlády. Uzavreli tzv. belehradské prímerie, ktoré signalizovalo mimoriadny záujem maďarskej vlády o udržanie slovenského územia v povojnovom Maďarsku. V Prahe vyhlásil 28. 10. 1918 Československý národný výbor vznik samostatného československého štátu a prebral politickú moc do svojich rúk. V Bratislave však bola situácia naďalej veľmi komplikovaná. Prispela k tomu národnostná štruktúra a politická orientácia mestského obyvateľstva.
Prijali Zochovu deklaráciu
Dňa 27. 10. 1918 sa v Bratislave zišli predstavitelia časti slovenskej národne uvedomelej inteligencie, aby si tu založili Slovenskú národnú radu pre Prešporok a okolie. Tohto stretnutia sa zúčastnil aj Samuel Zoch, ktorý si spolu s ostatnými uvedomoval, že vojna sa nezadržateľne chýli ku koncu. Situáciu v meste však zatiaľ reálne mala v rukách maďarsko-nemecká politická reprezentácia, ktorá si vytvorila svoju Národnú radu. Na výzvu predsedu znovu aktivizovanej Slovenskej národnej strany Matúša Dulu sa v posledné októbrové dni začali do Turčianskeho Sv. Martina schádzať predstavitelia slovenského národného diania, aby sa poradili o budúcom osude Slovákov. O priebehu udalostí v Prahe nevedeli. Ich zasadanie, ktoré sa konalo v Martine 30. 10. 1918, nieslo ešte ilegálny názov Výborová schôdza Slovenskej národnej strany. Z Bratislavy do Martina 29. 10. 1918 spoločne cestovali Štefan Krčméry, Emanuel Lehotský, Samuel Zoch a Marián Blaha. Počas cesty prečítal Zoch svoj návrh rezolúcie, ktorú si pripravil na požiadanie priateľov pre martinské zhromaždenie. Na porade v martinskej Tatra banke, ktorá vošla do dejín pod názvom Martinské deklaračné zhromaždenie, si 106 účastníkov zvolilo 20-člennú Slovenskú národnú radu. Súčasne prijali Zochov text, čiže Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa prihlásili do spoločného zväzku s českým národom. Vyslali tiež delegáciu s textom deklarácie do Prahy.
Tolerantný postoj v národnostných vzťahoch
Z poverenia československej vlády pricestoval 12. 12. 1918 do Žiliny na čele Ministerstva pre správu Slovenska aj s prvým úradníckym personálom minister Vavro Šrobár. Jedným z jeho prvých krokov bolo vymenovanie slovenských županov. Ponúknutý post bratislavského župana prijal modranský evanjelický farár Samuel Zoch, ktorý v tom čase býval prechodne v Pezinku. Zoch zložil prísahu do rúk ministra Šrobára. Prijatím županskej funkcie síce nadobudol rozsiahle právomoci, ale mal pred sebou mimoriadne ťažkú úlohu: priviesť národnostne zmiešané mesto s väčšinou opozične, čiže protičeskoslovensky naladeným obyvateľstvom, na pôdu Československej republiky a zaistiť normálny chod bežného mierového občianskeho života. Už o niekoľko dní, 23. 12. 1918 sa Zoch dohodol s maďarským komisárom Jankóom, že mesto sa bez bojov stane súčasťou Československa. V mene novej, už československej štátnej moci oslovil Zoch 4. 1. 1919 všetkých obyvateľov Bratislavy. Prejavom, predneseným v troch jazykoch, prejavil svoj tolerantný, demokratický postoj pri riešení národnostných vzťahov i ďalších dôležitých aktuálnych otázok, ktoré súviseli s nástupom celospoločenského diania.
Prijal Zochovu demisiu
Zoch sa zainteresoval aj do prepotrebnej reorganizácie školstva. Snažil sa, aby deti napriek mimoriadnej situácii nestratili možnosť ukončiť starý a v riadnom termíne začať aj nový školský rok. Pri riešení otázky škôl sa dostal do konfliktu s pracovníkmi školského referátu ministerstva. Zámerom školského referátu bolo cez konkurz z vyučovacieho procesu vylúčiť bývalých pedagógov, ktorí neovládali slovenský jazyk. Realizáciou tejto požiadavky bol v septembri 1919 ohrozený začiatok výučby v štátnych aj cirkevných školách. Učiteľov, ktorí dokázali vyučovať v slovenskom jazyku, bol nedostatok. Zoch sa v spore pridal na stranu vzbúrených učiteľov. Situácia sa komentovala ako začiatok boja medzi štátnymi orgánmi a cirkvami o ďalšiu existenciu cirkevných škôl. Zoch napokon podal koncom augusta 1919 demisiu zo županskej funkcie. Mestské zastupiteľstvo mu následne vyslovilo plnú dôveru. Minister Šrobár napriek aktivitám v prospech Zocha i napriek tomu, že ho už dlhšie roky poznal, Zochovu demisiu prijal. Zoch demisiou reagoval aj na novú, povojnovú situáciu v cirkvi na Slovensku. Minister Šrobár zvolal poradu predstaviteľov evanjelickej cirkvi ešte 21. 1. 2019 do Žiliny. Jej účastníci venovali pozornosť vyučovaniu v cirkevných školách, najmä otázke, ako zabezpečiť potrebný počet učiteľov vyučujúcich v slovenskom jazyku. 30. 1. 2019 vydal Šrobár Nariadenie o dočasných ustanoveniach pre evanjelickú cirkev. Nariadením oznámil, že sa cirkvi zabezpečuje právo samospravovania, čiže autonómiu v takých rozmeroch, v akých ju mala, kým patrila do uhorského štátu. Ďalej zdôraznil, že vrchný dozor nad cirkvou na Slovensku patrí vláde Československej republiky, ktorá ho bude vykonávať cez ministra s plnou mocou. Šrobár zbavil všetkých cirkevných, seniorálnych, dištriktuálnych a generálnych hodnostárov hodností, pričom nariadenie sa nevzťahovalo na farárov, učiteľov a kantorov. Vymenoval 26-člennú cirkevnú Generálnu radu. Oznámil, že na Slovensku sa vytvoria dva dištrikty. Na čele západoslovenského dištriktu pôsobil od tých čias administrátor biskupského úradu Samuel Zoch, východoslovenského dištriktu Jur Janoška. Minister prisľúbil, že republika bude vyplácať cirkvi a jej ústavom podporu v takej výške, ako ju dostávali v predchádzajúcom štáte.
Zakladateľ spolkov
Generálna rada ako najvyšší cirkevný orgán rozhodla o príprave generálnej synody, ktorú zvolala v januári 1921 do Trenčianskych Teplíc a Trenčína. Synoda na druhom zasadnutí 24. mája 1921 prijala návrh Ústavy evanjelickej cirkvi, ktorú schválila vláda Československa, čím nadobudla Ústava charakter zákona. Dňa 22. 10. 1922 sa konala v L. Mikuláši inštalácia biskupov oboch dištriktov. Samuel Zoch funkciu vykonával až do smrti 4. 1. 1928. Z iniciatívy biskupa Zocha bol v roku 1921 založený Spolok evanjelických a. v. kňazov na Slovensku. Založil Pomocný fond na výchovu farárskych detí a Podporný fond pre chudobné farárske rodiny. S podporou svojej manželky založil Spolok žien evanjelických farárok. Snažil sa o finančné riešenie podpôr pre farárov, ktorí odišli do dôchodku na začiatku 20. rokov a ich dôchodky boli neuveriteľne nízke. Stabilne sledoval aj ďalší vývoj riešení otázky existencie cirkevných škôl. V parlamentných voľbách v roku 1925 bol biskup Samuel Zoch zvolený na kandidátke agrárnej strany za poslanca Národného zhromaždenia. Do slovenských dejín vstúpil nielen v čase politického prevratu štylizáciou Martinskej deklarácie, ale už roky predtým, predovšetkým prejavenou iniciatívou o stavbu domova pre opustené deti, aj dlhodobou starostlivosťou o ich následnú púť životom. Jeho slová nech sú pre nás ponaučením: „Upozorňujem túto spoločnosť, že všetka naša práca bude daromná, ak sa nepostaráme, že by naša budúca generácia bola vychovávaná tak, aby bola schopná tých najšľachetnejších činov pres seba a pre celú spoločnosť.“
Peter Bzdúch
ilustračné foto: wikipedia.org
