Boh je skutočne láska
„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s nim a on so mnou.“
Zjav 3, 20
Milá sestra, milý brat, vzácni priatelia! Všetci sme už určite zakúsili pocit z výsledku nášho klopania na dvere úradu, ambulancie, či domu (bytu) známych, vždy sme klopali s nádejou, že sa dvere otvoria. Pocit vždy závisel od toho, či sa z vnútra ozvalo to povestné „ďalej“, alebo sa otvorili dvere a v nich sa objavila usmiata tvár vítajúceho nás. Iný pocit však bol ak sme klopali, klopali a potom ešte niekoľko ráz, a odozva nebola žiadna. Mohli sme byť smutní, sklamaní, niekedy aj nahnevaní. Nádej, že niečo vybavíme sa nenaplnila, ten komu sme klopali nereagoval. Z citovaného slova však vyplýva, že v tomto prípade sme z druhej strany dverí my, možno vy, možno ja. Vtedy splnenie nádeje klopkajúceho závisí od nás. Túto myšlienku by som rád, spolu s vami, chcel rozvinúť do širšieho časového horizontu. Tento citát sa síce zvykne v kázaní použiť prevažne v pred adventnom období. Pripomenutie oslávenia opätovného príchodu Pána Ježiša Krista je skutočne dôležité, ale Ježišovo klopanie na „dvere“ sŕdc ľudstva je, určite aj v Jánovom ponímaní o niečom inom, omnoho širšom. Ježiš klope, nie preto, že si chce u nás niečo vybaviť, alebo, že nám chce niečo „lacno“ predať. Naopak, prichádza so svedectvom Otcovej lásky a milosrdenstva. Prichádza, nie aby pýtal, prichádza aby dal a prichádza nie len raz, prichádza opakovane a s úmyslom, ako to sám povedal, aby zachránil čo by ináč zahynulo.
Keď stojím pred oltárom, alebo na kazateľnici a pozriem sa do priestoru chrámu, niekedy si v duchu postavím otázku: Čo tých ľudí podnietilo k tomu aby prišli na služby Božie? My nemáme „prikázané omše“ ako je to v majoritnej cirkvi, sú tam teda dobrovoľne, žeby to bol ľubozvučný hlahol zvonov, či zvyk? Z kútika duše my následne príde odpoveď: sú tu preto, že počuli klopanie na dvere ich sŕdc, možno svedomia a prišli sa s Pánom Ježišom poradiť, teda prišli z osobnej duchovnej potreby, aby prijali uistenie, že aj k nim Pán Ježiš vystiera svoje ruky aby im pomohol a vytrhol ich z bahna prirodzenosti byť aj zlým a tak hriešnym. A Ježišovo klopkanie má množstvo podôb a deje sa, ani nie len celoročne, ale celoživotne, vždy však s cieľom pomôcť a zachrániť. Tak milá sestra, milý brat, je na nás ako zareagujeme a či vôbec zareagujeme na Pánovo klopkanie, On je však vytrvalý, no nie násilný, len chce splniť úlohu, ktorou Ho nebeský Otec poveril, aby prišiel a vždy znovu a znovu prichádzal za každým jedným z nás a tak nás uistil, že Boh je skutočne láska. Amen.
Modlitba:
Láskavý náš nebeský Otče, my vieme, že Ty si láska a kto zostáva v láske zostáva v Tebe a Ty zostávaš v ňom. Ďakujeme Ti za toto poznanie, zároveň prosíme pomáhaj nám Duchom svojim Svätým k spôsobilosti vydávať svedectvo o tom, že sme chrámom Tvojej duchovnej prítomnosti v nás. Aby sme vždy s radosťou otvárali svoje srdcia keď zaklopeš a prinesieš nám požehnanie, a to aj v zmysle zasľúbenia Pána Ježiša, byť s nami v každom dni, ktorý nám k životu pridáš. Do Tvojej ochrany vkladáme všetkých naších blízkych, našu cirkev, našu krajinu i inú, každú krajinu v ktorej ľud trpí pod tortúrou mocných sveta. Amen.
Mgr. Juraj Šefčík
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
