16. nedeľa po Svätej Trojici
„Bezbožný má v srdci slová neprávosti, niet pri ňom bázne pred Bohom. Lebo sám sebe príliš lichotí, než aby odhalil svoju neprávosť a nenávidel ju. Slová jeho úst sú neprávosť a klam, prestal múdro a dobre konať. Na svojom lôžku snuje neprávosť, na nedobrú cestu sa postavil, zlého sa neštíti.“
Žalm 36, 2 – 5
Všimnime si dnes jeden úsek života proroka Jeremiáša za vlády kráľa Cidkiju, ktorý svojím konaním viedol židovský národ do katastrofy, teda do babylonského zajatia, pretože nebral ohľad na to, čo hlásali proroci. Trpkým údelom Jeremiáša bolo, že ho Boh poveril zvestovať ľudu blížiace sa nešťastie, pričom veľmi dobre vedel, čo to u jeho súkmeňovcov vyvolá a že tým ohrozí svoj život. Ako posol Boží si však tento prorok uvedomoval, že jeho osobná bezpečnosť a blaho musia ísť bokom, pretože ide o osud celého národa a predovšetkým o to, čo si želá Hospodin, nie čo si želá on sám. Lenže ani jeho súkmeňovci, ani kráľ Cidkija jeho zvesť neprijali, ba dokonca ho obvinili z toho, že podrýva morálku vojakov a že na národ privoláva svojimi slovami skazu. Biblia tento moment opisuje takto: „Nato kniežatá povedali kráľovi: Tohto muža treba vydať na smrť, lebo takto oslabuje ruky bojovníkov, ktorí ešte ostali v tomto meste, i ruky všetkého ľudu, keď im hlása také reči. Veď tento muž sa nesnaží o blaho tohto ľudu, ale o jeho skazu. Kráľ Cidkija odpovedal: Ajhľa, máte ho v rukách, veď kráľ nezmôže nič proti vám. Chytili teda Jeremiáša a hodili ho do cisterny kráľoviča Malkiju, ktorá je na nádvorí stráže. Jeremiáša spustili na povrazoch. V cisterne nebolo vody, ale len bahno, a Jeremiáš sa ponoril do bahna.“
Keď prorok Jeremiáš vstúpil do služieb Hospodina, nemal povahu odvážneho hrdinu, ktorý sa nikoho nebojí a ktorý urobí všetko, čo mu Boh prikáže. Bol by sa radšej venoval svojim súkromným záležitostiam a viedol pokojný život, ako vystupovať na verejnosti a hovoriť ľuďom to, čo sa im v žiadnom prípade nemôže páčiť. Božie volanie prijal so zdráhaním, výhovorkami a protestom. Argumentoval svojím mladým vekom a sám v sebe si kládol otázku: „Kto uverí mladému mužovi v krajine, kde na verejnosti hovoria len starší a mladí majú byť ticho? Kto sa nechá znepokojiť tým, čo budem hlásať, keď ľud prežíva materiálny blahobyt?“ Hoci Jeremiáš miloval svoj národ, predsa dostal od Boha za úlohu predpovedať blížiacu sa pohromu. Hospodin mu pritom nezatajil, že za zvesť, ktorú bude šíriť, zožne od svojich krajanov len výsmech, nenávisť a prenasledovanie. Zároveň ho však uistil o tom, že ho bude ochraňovať a že mu bude stále na pomoci. Riekol: „A budú brojiť proti tebe, ale nepremôžu ťa, lebo ja som s tebou – znie výrok Hospodinov – aby som ťa vyslobodil.“
Napriek tomu bol Jeremiáš neraz úplné zdrvený a zúfalý, pretože si uvedomoval, že sedí na dvoch stoličkách. Vedel totiž, že jeho poslanie je na jednej strane náročné, plné horkosti a utrpenia, a na strane druhej cítil, že jeho úsilie vyjde nazmar, pretože ľud, ktorému zvestuje slovo Božie má hluché uši a tvrdošijné srdce. Cez to všetko sa rozhodol byť verný Bohu a hlásal to, čo mu bolo zjavené. Dokázal žiť s Bohom a dôverovať Mu aj vtedy, keď bol doslova bitý životom. Priblížme si, ako sa tento oddaný služobník Boží cítil. V jeden moment povedal Bohu: „Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať ho v sebe, ale nevládzem. Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť, potom ho premôžeme a pomstíme sa mu.“ Potom sa Jeremiáš utvrdzuje vo viere v Boha a vraví: „Ale Hospodin je so mnou ako mocný hrdina, preto sa potknú moji prenasledovatelia a nič nezmôžu. Vyjdú úplne na hanbu, lebo nebudú mať úspech, večná a nezabudnuteľná bude ich potupa.“ O chvíľu sa však jeho zúfalstvo znásobuje a upadá do hlbokej skepsy, keď hovorí Bohu: „Prekliaty deň, v ktorom som sa narodil, deň, keď ma porodila matka, nech nie je požehnaný. Prekliaty muž, ktorý zvestoval môjmu otcovi: Narodil sa ti syn – a tým ho veľmi potešil. Nech bude ten muž ako mestá, ktoré Hospodin rozvrátil bez ľútosti, nech počuje bedákanie za rána a vojnový poplach na poludnie, lebo ma neusmrtil v matkinom živote, matka moja nestala sa mi hrobom a jej život nebol večne tehotný. Prečo som vyšiel zo života matky? Vidieť útrapy a žiaľ a v hanbe tráviť svoje dni?“
Chápte – navzdory tomu, čo Jeremiáš prežíval vo svojom vnútri, akého príkoria sa mu dostávalo zo všetkých strán, ako ním lomcovala samota a pochybnosti, prijal Boha za Pána svojho života a slúžil Mu bez ohľadu na to, aký dopad to malo na celý jeho život. Opakom tohto plačúceho a trpiaceho proroka bol vtedajší židovský národ, ktorý sa odklonil od Hospodina a klaňal sa modlám, ktorý bol nesmierne spupný a neposlušný, a ktorý nebol ochotný sa kajať a učiniť nápravu. Ústami Boha vyznával, no skutkami ho popieral. Jeremiášova zvesť nebola Židom po vôli a preto ho radšej hodili do prázdnej studne, kde mal umrieť od hladu. Lenže aj v tomto prípade platilo: „Kto druhému jamu kope, sám do nej padá.“ Jeruzalem v roku 586 pred naším letopočtom dobyla Babylonská ríša a Židia boli odvlečení do zajatia. Jeremiáš bol zachránený a jeho súkmeňovci pokorení. Najväčšou tragédiou však bolo to, že vyvolený ľud Boží vôbec nepochopil, prečo naň prišla pohroma. Židia síce vnímali udalosti, ktoré sa diali, ale nepoznali ich význam. Neuvedomovali si, že katastrofa ich postihla pre to, lebo zabudli na zmluvu uzavretú s Bohom a úplne sa odklonili od cesty spásy.
Životný príbeh proroka Jeremiáša, jeho násilná smrť i správanie židovského národa sa veľmi podobalo tomu, čo sa odohralo v Jeruzaleme o niekoľko storočí neskôr. Stalo sa tak v pôsobení a utrpení nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Aj vtedy Boh našiel viac viery u príslušníkov iných národov ako u Židov, čo bolo zrejmé pri stretnutí Ježiša s rímskym stotníkom alebo pod golgotským krížom, kde rímsky vojak smutne skonštatoval: „Tento človek bol naozaj Syn Boží!“ Ježiš ešte pred svojím ukrižovaním plakal nad Jeruzalemom, pretože videl, aký osud ho stihne kvôli nevere židovského národa, a preto prorokoval: „Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju, ale je to teraz skryté pred tvojimi očami, lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň ma kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ Táto predpoveď sa naplnila v roku 70 nášho letopočtu, kedy bol Jeruzalem Rimanmi zrovnaný so zemou.
Som presvedčený o tom, že aj dnešný scenár, ktorý sa odohráva v celej našej spoločnosti i na pôde našej cirkvi, je veľmi podobný tomu, ktorého svedkom bol prorok Jeremiáš či Ježiš Kristus. Mnohí ľudia, ktorí sa otvorene hlásia ku kresťanstvu, so skutočnou vierou v Krista nemajú takmer nič spoločné. Títo ľudia sa na veriacich iba hrajú a snažia sa svoje okolie presvedčiť o tom, že ich povrchný, nezáživný a nezodpovedný život sa Bohu páči. Ich zámerom však nie je páčiť sa Bohu a konať v súlade s Písmom svätým, ale získať obdiv a priazeň tých, z ktorých by mohli vyťažiť nejaký kapitál, popredné miesto v spoločnosti či uznanie od tých, ktorí sa tvária, že nerobia nič zlé, hoci ich skutky sú ohavnosťou pred Bohom. Aj v súčasnosti stojíme teda pred dôležitým rozhodnutím, komu vlastne budeme slúžiť a komu sa budeme klaňať. Je výhradne na nás, či v sebe prekonáme strach a ľahostajnosť, a budeme hlásať a konať to, čo vraví Boh, alebo či sa prikloníme sa na stranu tých, ktorí na dobré hovoria zlé a na zlé dobré, pre ktorých je zvrátenosť prirodzenosť, ktorú treba prijať, a ktorí sa nás pre dosiahnutie svojich cieľov neštítia oklamať a zapredať.
Zaujal ma názor jedného slovenského rímsko-katolíckeho teológa, ktorý povedal, že celé západné kresťanstvo, vrátane našej krajiny, je v hlbokej kríze a preto s ním pravoslávna cirkev v Rusku odmieta pestovať ekuménu. Pravoslávni veriaci v Rusku sú totiž toho názoru, že im západné kresťanstvo nemá čo ponúknuť a že by sa mohli nakaziť svetským duchom, ktorý vládne kresťanstvu vo vyspelých krajinách sveta. Myslím si, že tento teológ trafil klinec po hlavičke. Súčasné kresťanstvo v Európe sa totiž viac podobá pohanstvu ako tomu, čo si pod vierou v Krista predstavuje Biblia či Svätá Trojica. A čo je na tom azda najhoršie, je to, že niektorí predstavitelia cirkví, vrátane tých našich, ktorí majú o sebe príliš vysokú mienku, to vôbec nevidia. Namiesto toho, aby prehodnotili svoje správanie a celkové smerovanie cirkvi, ktorá každým rokom iba stráca a upadá, tak si navzájom pochlebujú a radujú sa z toho, že sa im darí odstraňovať tých, ktorí nesúhlasia s ich liberálnou ideológiou, ktorá nás i našu cirkev trhá na kusy.
Presne takýchto ľudí mal na mysli kráľ Dávid, keď povedal: „Bezbožný má v srdci slová neprávosti, niet pri ňom bázne pred Bohom. Lebo sám sebe príliš lichotí, než aby odhalil svoju neprávosť a nenávidel ju. Slová jeho úst sú neprávosť a klam, prestal múdro a dobre konať. Na svojom lôžku snuje neprávosť, na nedobrú cestu sa postavil, zlého sa neštíti.“ Presne s takýmito ľuďmi mal dočinenia prorok Jeremiáš a presne takíto „veriaci“ ukrižovali Krista najprv vo svojom srdci a potom aj na Golgote. Skutočný kresťan pri pohľade na novodobé kresťanstvo v našej krajine i v krajinách Západu musí nadobudnúť neklamné presvedčenie o tom, že to s nami ide dolu vodou. Medzi kresťanmi je totiž toľko nevraživosti, pokrytectva, zlomyseľnosti, zvrátenosti a nečestnosti, koľko nie je ani medzi tými, ktorí vieru v Boha nevyznávajú a k cirkvi sa nehlásia. Človek si kladie otázku: Kam až musí padnúť naša cirkev a toto prehnité kresťanstvo, aby sme sa už konečne spamätali? Koľko ľudí ešte musí pykať za to, že verne slúžia Bohu a odvážne bojujú proti krivde, klamstvu a morálnej skazenosti? Oddanými Božími služobníkmi dnes lomcuje zúfalstvo, strach a bezradnosť. Vo vnútri bojujú s tým, či vôbec bolo správne dať sa do služieb Bohu a cirkvi, keď kvôli tomu majú len problémy a namiesto uznania sa im dostáva pohany a výsmechu. Viacerí ľudia, ktorých trápi súčasná situácia v našich rodinách, krajine i cirkvi, sa ma už opýtali: „Dokedy sa na to Boh bude ešte pozerať? Dokedy bude tolerovať toľkú nespravodlivosť, pýchu a zlobu?“ Odpoveď na túto otázku nepoznám. Ale s určitosťou viem jedno: Pravda a spravodlivosť jedného dňa zvíťazí. A preto je našou úlohou, aby sme za pravdu a spravodlivosť bojovali až do konca, hoc by nás to stálo aj tie najvyššie obete. Možno sa víťazstva na tomto svete nedočkáme, ale ak zostaneme verní Bohu a budeme plniť Jeho vôľu, aj o nás budú platiť slová nášho národovca Sama Chalupku, ktoré sú zachytené v básni Branko a ktoré sú vyryté aj na jeho pomníku: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som. Amen.
Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
