Keď klamstvo chutí tak sladko alebo Trpký koniec klamstva
Ananiáš a Zafira (Sk 5, 1 – 11).
Chceli sa vyrovnať v dobročinnosti iným, možno ich aj predbehnúť, a tak predstierali, že dali viac, ako v skutočnosti dali. Mohli tušiť, že sa na to príde, no napriek tomu sa odhodlali ku klamstvu. Snaha oklamať aj veriacich, bratov a sestry, sa im javila nepodstatná pri viere v Pána Ježiša Krista. Boli úžasne jednotní títo dvaja manželia! Rovnako klamali (ich skupinka doma sa dohodla), aby sa ich svedectvá zhodovali pred veriacimi v cirkvi.
Tak ako Adam s Evou boli vyhnaní z raja pre klamstvo, Ananiáš a Zafira boli Bohom odsúdení k strate raja pred zrakmi veriacich. Nie človek, ale Boh ich odsúdil. Ešte stále sa niekto domnieva, že Pán Boh nemá právo odsúdiť zlo?!
Klamstvo v rôznej podobe, tento hriech, ktorý sa tiahne dejinami cirkvi od počiatku, spôsobuje mnoho bolesti, rozkolov a nevyčísliteľného zla v cirkvi.
Ten, kto oklamáva bratov a sestry, chce, aby bol vnímaný ako superhviezda kresťanstva, a z tohto postu naj… osoby očakáva patričné ocenenie, odmenu. Väčšinou vo forme ponúknutej funkcie, ktorú, samozrejme, s „pokorou“ napokon prijme so slovami o svojej nehodnosti, ale o ochote slúžiť…
Ako na takéto správanie hľadí Pán Boh? Nebudeme si domýšľať. Ako veriacim ľuďom by mala postačiť biblická správa o potrestaní Ananiáša a Zafiry. Postihol ich ten najväčší trest.
To by malo veriacim byť dostatočným príkladom toho, že veriaci nemá klamať v cirkvi, ani nikde a nikoho.
Pán Boh zasiahol. Neunáhlil sa? Nestačilo len napomenutie? Evidentne nie. No roky, čo ubehli od tejto udalosti, akoby dávali príležitosť podobne zmýšľajúcim Ananiášom a Zafirám ísť ich cestou aj dnes. Skúšajú znova a znova klamať spoluveriacich v cirkvi. A neraz im to vychádza.
Jeden kresťan raz posmešne povedal: Boh vidí, ale nepovie, neprezradí. – Taký je i jeho život: plný klamstva, podvodov, výmyslov.
Takíto ľudia dosahujú svoje podlé úspechy a zakrývajú to rečami o Pánu Bohu a svojej viere. Vnútorne sa však smejú z veriacich, no zároveň to je aj výsmech Pánu Bohu. Akoby sme počuli diabolské posmešky v ich srdciach: „Hlupáci, neviete, ako na to. Pán Boh nič neurobí. Nič sa mi nestane. A keď mi na to prídu, budem sa pred nimi (veriacimi) „úprimne kajať“, a keď bude potrebné, aj si poplačem. A na toho, kto odhalí moje podlosti, na toho ukážem prstom a zničím ho.“
Zažívame to neraz na hanbu spoločenstva cirkvi, keď ono nevie či nechce rozlišovať pravdu a lož. Aj keď vie, nechce sa rozísť so spôsobmi predvedenými manželmi Ananiášom a Zafirou.
Pomýlené spoločenstvo – oklamané lžou – Ananiáša a Zafiru obdivuje a apoštolov kameňuje v srdciach, mysliach i jazykom. Ochotní sú nasledovať tých, ktorí ich vtiahli do hriechu klamstva. Preto je namieste otázka: Božie slovo vyslovené Kristom snáď nefunguje? Veď On povedal: „A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Aj Ananiáš a Zafira verili v Boha, a predsa oklamali tých, ktorí tvorili cirkev Kristovu. Nechceli byť slobodní od hriechu, ale v ňom videli cestu k úspechu.
Klamať cirkev Kristovu však znamená klamať Krista samotného, Krista, ktorý je Hlavou, teda tým najvyšším v cirkvi. Klamať Krista, ktorý si určite nepraje, aby klamstvo vládlo v cirkvi a určovalo smer konania veriacich.
Prečo sa teda klamstvo toleruje? Prečo sa hľadajú komáre a prehliadajú ťavy? To jest, prečo sa neriešia závažné pochybenia v cirkvi, ale vyhľadávajú sa drobnosti a vymýšľajú sa legendy, aby bolo koho trestať, naprávať? Pozri napríklad žaloby na bývalých konateľov Reformaty. Klamstvá o ASloZ. O jednotlivých duchovných i laikoch. Hanobenie tých, ktorí hovoria o potrebe nápravy stavu vecí v cirkvi…
A ak už hovoríme o jednote, tak máme hovoriť o skutočnej jednote v Kristovi a o jej budovaní medzi veriacimi, a nie o pestovaní jednoty v hriechu, keď všetci budú jednotne hovoriť o klamstve ako o pravde. Toto nie je jednota Božieho ľudu, ale rozbíjanie cirkvi Kristovej!
Keď hriech klamstva je dôležitejší ako poslušnosť Kristovi a Jeho slovu, potom má cirkev alebo zlých vodcov, alebo zlých veriacich, neschopných vidieť a pomenovať veci pravým menom.
Na otázku, prečo sa toto deje, je jednoduchá odpoveď: Lebo títo prestali hľadieť na Krista a poslúchať Ho. Ich jednota medzi sebou je im prednejšia ako jednota s Kristom. Preto si dovolili, dovoľujú a asi aj budú dovoľovať klamať evanjelickú verejnosť a nielen ju.
Mnohí si dovoľujú, pretože hriech klamstva nie je potrestaný hneď – ako v prípade Ananiáša a Zafiry.
V prípade kresťanov však nie strach pred trestom, ale láska k Spasiteľovi Ježišovi Kristovi by mala byť motívom, silou k tomu, aby kresťan svoje ciele nedosahoval klamstvami a klamaním spoločenstva veriacich. Lebo ak niekto nie je ochotný nič obetovať, nech neobetuje a nepripisuje si zásluhy, ktoré mu nepatria.
Kto začal dobre s Kristom, mal by s Ním aj pokračovať vo svojom živote a mal by sa snažiť o to, aby ho o veniec slávy nik nepripravil aj tým, že ho zapojí do svojho „zbožného“ klamstva.
Lebo trpký je koniec tých, čo pravdu Krista zamenili za klamstvo sveta, ktoré do cirkvi vnášajú nekajúci či „veriaci“ túžiaci po moci a uznaní bez osobnej obetavosti pre rast cirkvi Kristovej.
Aby dobrota a milosť nás sprevádzala po všetky dni nášho života a aby sme mohli raz bývať v dome Hospodinovom, snažme sa overovať si veci a hľadať pravdu.
Lebo tvrdiť , že veríme v Krista, ktorý je pravda, a zároveň bojovať proti pravde nie je možné. Alebo veríme v Krista a bojujeme za pravdu, alebo Krista popierame a veríme klamstvám.
Účasť na spoločenstve v cirkvi sa má prejavovať aj snahou neísť s väčšinou páchať hriech, ale ísť verne s Kristom zachraňovať svet.
Jednota Ananiáša a Zafiry nie je tou jednotou, ktorú chce od nás Pán Boh. Nie takú jednotu máme mať medzi sebou.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
