Urážlivé úvahy ku koronakríze
Služby Božie a podávanie sviatostí boli pod hrozbou pokút zakázané. Vedenie cirkvi s tým sčasti dokonca unáhlene súhlasilo.[1]Deje sa to avšak bez akejkoľvek účasti zborov, synod a farárov, bez všeobecnej a hlbšej teologickej a duchovnej diskusie. Osamelým, starším, chorým a zomierajúcim – na prahu večného života, či už s alebo bez infekcie Korona sa má uprieť duchovný príhovor, sviatosti a kontakt k svojim najmilším; vedúci v cirkvi to označujú ako niečo, čo si vyžaduje láska k blížnemu. Toto otriaslo základmi viery a cirkvi, ako ju od reformácie chápeme, poznáme, milujeme a ako ju žijeme.
Namiesto toho, aby sme v reprezentatívnych prieskumoch súhlasili so štátnymi opatreniami, je oveľa viac potrebná diskusia o tom, v čo veríme, čo je pre nás dôležité, a ako žijeme, ale aj ako chceme zomrieť.
1. Rozvážnosť a bdelosť– ide ruka v ruke
Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral;
(1Pt 5, 8)
Najprv jedno objasnenie: keď sa hlásime k slovu, a ešte k tomu použijúc tento biblický citát, nie je to preto, že si myslíme, že vieme, že Covid 19 pochádza od diabla, aj keď svet je toho plný.[2] Nemožno však poprieť, že to skutočne a hmatateľne pohlcuje niektorých zdravie a život, okrem toho pohlcuje možnosti života veľmi veľa ľudí, v prenesenom zmysle ich pripravuje o život. Práve aj tým, ktorých životy je obzvlášť potrebné chrániť, je nariadené utrpenie v samote bez dohľadného konca.
Rovnako nebezpečenstvo zničenia ekonomickej existencie nestojí len peniaze, ale ovplyvní myseľ a zdravie, pričom ešte nevieme odhadnúť, koľko rokov života to úplne reálne bude stáť.
1. list apoštola Petra nás vyzýva, aby sme boli rozvážni, a aby sme bdeli. Bdelosť nám momentálne nechýba, čo sa týka samotného množstva, pričom biblický autor má istotne na mysli, že má smerovať k niečomu inému. Rozvážnosť by nám oproti tomu mohla pomôcť, zachovať si jasnú myseľ, alebo ju opäť získať. Oboje patrí k sebe, lebo bdelosť bez rozvážnosti vedie k panike, rozvážnosť bez bdelosti zasa k ľahkovážnosti a neláskavosti (tvrdosti).
2. Krízy ako dôvod na pozastavenie sa
Služby Božie, kázanie evanjelia a podávanie sviatostí, všetko je zakázané.[3] Môžu sa poskytovať len vo svite obrazoviek. Robí sa všetko, aby sa predišlo riziku úmrtia. Aby sa nestrácal čas, musíme znášať iné straty. Ukladáme si za povinnosť, že musíme urobiť všetko, čo je len možné. Skúška toho, či ide o steblá slamy, sa možno uskutoční neskôr, ak vôbec. Každý krok je potrebné strážiť pomocou elektroniky, polície a susedov. Ak niekto nie je ochotný , použije sa násilie vo forme pokút, dokonca trestov väzenia. Tieto myšlienky sa začínajú križovať a najväčšiu mediálnu pozornosť si získajú tie, ktoré ako prvé oznámia respektíve presadia najdrastickejšie opatrenia. Niektorí využívajú príležitosť prezentovať sa spôsobom PR (public relations).
Niektorí považujú tieto opatrenia za dobré a správne. Mnohí ich považujú za nezmeniteľné, lebo, ako sa zdá, inak to nepôjde. Iní to pociťujú ako prehnané a obmedzujúce. Prípadov, pri ktorých zmysel obmedzení alebo primeranosť už nie sú jasné (zreteľné), je medzičasom tiež dosť.[4]
Covid-19 nenapáda len telo, pľúca, ale infikuje určite viac a viac myslenie a konanie, síce zväčša s miernym priebehom, ktorý si ľudia v okolí v skutočnosti až tak nevšimnú, ale vedie k jasnému posunu v spoločenskom živote a obmedzeniam sociálneho správania.[5] Pretože ide vraj o život a smrť, majú sa znášať dokonca obmedzenia základných práv ako je napr. praktizovanie náboženstva. O život a smrť ide vždy, ale nie dosť často tam, kde by to bolo potrebné a efektívne[6]; iba zdôraznenie v súvislosti s Covidom 19 je v skutočnosti nový. Otázka proporcionality je v súčastnosti nie práve spoločensky prijateľná.[7] Čo potrebujeme sú: spoľahlivé mikrobiologické poznatky spojené so štatistickými zisteniami s výpovednou hodnotou; štatistov, ktorí zadávajú správne čísla do užitočných korelácií; účinné medicínske alternatívy konať; rozumné a právne únosné politické opatrenia; médiá, ktoré informujú korektne o tom, čo sa stalo bez alarmizmu bažiaceho po kvótach sledovanosti a nie nadmerne o tom, čo by sa mohlo stať.[8] Konečne potrebujeme zamyslieť sa nad možnosťami vysvetlenia nášho príchodu, bytia a odchodu. Pri tom poslednom, keď ide o vlastnú dušu, môže a smie sa to aspoň udiať ponad naše hlavy (mimo nás).
Keď ide o moje starosti a moje obavy, o moju dušu, musím sa smieť sám starať, ja sám dostávam otázky. Tu nepomôžu žiadne náznaky nádeje a vyhlásenia, mediálne tak účinne zinscenované inými. Tu by som nerád prenechal zvrchovanosť výkladu (vysvetlenia) iným, rovnako nie v cirkvi. Tá musí dávať priestor (!), byť starostlivou oporou pre duše, dávať duchovnú pomoc, bez toho, aby porúčala a v súčasnosti spoločensky napomáhať najmä teologicko-duchovnému mysleniu, ktoré sa nebojí smrti.[9]
Niektorí teraz využívajú možnosť interpretovať to, čo sa deje ako Božie dielo[10], ba dokonca Boží trest. Tomu je potrebné oponovať. Iní hovoria, že títo ľudia nemajú pravdu, lebo že to nie je trest Boží. Je potrebné tomu oponovať. My to nevieme. Obe strany to nevedia. Oboje nevie nikto z nás, ale len jeden. A ten mlčí niekedy, pretože nám už povedal dosť, aby sme sami rozmýšľali, aj zmenili myslenie[11].
Martin Luther povedal v kázni v deň archanjela Michaela a všetkých anjelov v roku 1531: „ Keď anjeli vidia, že sa ich povereniu nedarí, ty nechceš byť poslušný, udrú ťa do úst.“[12] Je potrebné poznamenať, že ani tu nevieme, či nás anjel udrie po prostorekých ústach, alebo či to neurobí. Vieme však, že by mal dosť dôvodov, tak urobiť.[13] Rovnako aj my máme dosť dôvodov, preveriť naše myslenie, naše slová a naše činy – spoločensky, cirkevne, osobne. Túto príležitosť, ku ktorej vedie táto korona kríza s nútenou prestávkou a spomalením všedného dňa, by sme nemali nechať nevyužitú. Aby sme nechali ešte raz prehovoriť Martina Luthera: „Keď Boh odtiahne ruku, pôjdeš možno po rovnej ceste a aj tak si zlomíš nohu. Boh často vezme ruku preč, aby si sa naučil, čo v Ňom máš.“[14]
3. Čo hovorí právo k aktuálnej situácii?
(Caroline Kienitz[15])
Postavenie cirkvi v právnej štruktúre štátu nie je privilégiom, ale ústavnou zárukou úplne vlastného druhu. Cirkev ako subjekt verejného práva je vo svojej organizácii a úprave svojho života viazaná na štátny právny poriadok len do tej miery, pokiaľ ide o zákon platný pre všetkých, čl. 137 ods. 3 Weimarskej Ríšskej Ústavy (WRV)[16] v spojení s článkom 140 Základného zákona (Ústavy)[17] Vzhľadom na to, ide o to prehodnotiť postavenie cirkvi a jej úloh v tejto špeciálnej situácii a obmedzení, ktoré s ňou prichádzajú.
Nasvedčuje tomu aj to, že tieto ustanovenia zákona o ochrane pred infekciami (IfSG), na základe ktorých boli vydané početné predpisy a všeobecné nariadenia, musí dodržiavať aj cirkev – ako bariéru v práve na sebaurčenie v zmysle jedného “pre všetkých platného zákona”. Oprávnenia, ktoré sú tam obsiahnuté, sú maximálne rozsiahle. Pre právne predpisy teraz vydané v tejto súvislosti je hlavne §32 IfSG[18] smerodajná oprávňujúca norma, pre všeobecné nariadenia je to aktuálne predovšetkým § 28 IfSG[19].
Kľúč pre výstižnú interpretáciu výhrady obmedzení je neoddeliteľná súvislosť medzi inštitucionálnou slobodou cirkvi a základným právom na slobodu vierovyznania.[20] Do tejto miery by sme si mali byť vedomí terajšej situácie, že tieto opatrenia otriasajú základmi našej demokracie a je preto nevyhnutné kriticky ich skúmať , ak chceme trvalo chrániť demokraciu a tiež inštitucionálnu nezávislosť cirkvi. Lebo hoci exekutíva je splnomocnená prostredníctvom IfSG oklieštiť základné práva, platí podľa čl.19 Ods.2 Základného zákona (Ústavy): “V žiadnom prípade nesmie byť dotknuté základné právo v jeho podstate.” Sporné je však , či sa s garanciou podstaty v každom jednotlivom prípade chráni nedotknuteľné jadro (taká je zrejme prevažujúca mienka) alebo len princíp pomernosti (proporcionality). Ale čo je podstata cirkvi , môže určiť len cirkev a pritom sa musí orientovať podľa Písma a Vyznania. Na tomto mieste sa natíska podozrenie, že ani štátna ani cirkevná strana neuskutočnila fundované pomenovanie výkonu cirkevných obradov a v mene ochrany zdravia sa vzdala všetkého – čo v porovnaní s otvorenými stavebnými supermarketmi sa javí ako pozoruhodné.
Preto sú prípustné obmedzenia aj po IfSG obmedzené a musia sa stále navzájom zvažovať, aby sa narušenie (obmedzenie) základných práv držalo v najnižšej možnej miere. Toto zhodnotenie potvrdil Spolkový ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 10.apríla 2020[21]; uvádza, že pri zákaze stretávania sa v kostoloch sa má vykonať prísna kontrola pomerov (proporcionality, pomernosti) a zistiť, či vzhľadom na poznatky spôsobov šírenia alebo nebezpečenstva preťaženia zdravotného systému je opodstatnené, tento zákaz udržiavať.
V tejto súvislosti ide o to, aby sa predpisy a všeobecné nariadenia čítali pozorne a poukazovalo sa tu prípadne na nezrovnalosti, ktoré vznikajú prehnaným správaním poriadkových úradov.
Aj keď je človek prinútený, odhliadnuc od predošlých úvah, akceptovať súčasnú situáciu nariadení ako danú, nesmie pri aplikovaní týchto nariadení chýbať kritická úvaha – ide predsa na jednej strane o základy demokracie a na strane druhej o základ viery. To znamená, že cirkvi sú povinné, obmedzenia prípustné podľa § 32 prípadne § 28 IfSG vziať na vedomie a v rámci inštitúcie cirkvi vytvoriť rámcové podmienky, za ktorých jednotlivec môže využiť svoje právo na výkon cirkevných obradov, bez toho, aby porušil (prípustné) obmedzenia podľa IfSG. Vedenia cirkví a obce majú teda úlohu, priniesť odpovede na túto otázku: Ako môže cirkevný život pokračovať pri zohľadnení hore uvedených obmedzení základných práv, ktoré platia bezpodmienečne pre všetkých?
Doposiaľ je – podľa spolkových krajín trocha odlišne zorganizované – napríklad opustenie domu z dôvodu výkonu práce a pre sprevádzanie zomierajúcich výslovne dovolené. Podľa § 30 odseku 4 vety 2 IfSG[22] je možná a medzičasom aj súdne potvrdená návšteva izolovaných (chránených) alebo dokonca ľudí, ktorí museli ísť do karantény, za účelom duchovnej starostlivosti.[23]Sú to jasne vyznačené voľné priestory, s ktorými je potrebné pracovať, aby sa sloboda výkonu cirkevných obradov a právo cirkví na sebaurčenie neobmedzilo zbytočne unáhlenou poslušnosťou alebo dokonca nevydalo napospas. Sebavedomé vystúpenie cirkvi v tejto súvislosti jej môže byť len k úžitku, aby jej význam bol práve pri sprevádzaní chorých a zomierajúcich celospoločensky opäť badateľný. A nedá sa pochopiť to, prečo niekto musí ležať najprv na stanici intenzívnej alebo paliatívnej starostlivosti, aby smel využiť svoje právo na slobodný výkon cirkevných obradov.
4. Akú hodnotu má zdravie?
„Zdravie je tá najdôležitejšia hodnota, ktorú je potrebné chrániť.“ „Zdravie je to najdôležitejšie.“ Ide o vety, ktoré často počúvame, nie len teraz. Smieme alebo musíme tomu ako kresťania prinajmenšom relativizujúc (pochybovačne) protirečiť? Zachovanie duše bolo pre našich predkov o mnoho viac.
Boli si vedomí toho, že telo nebudú môcť zachrániť. Zdravie nepodliehalo na rozdiel od dnešného vnímania možnosti zvládnutia (ovplyvniteľnosti).[24] Nebezpečenstvo a smrť boli všadeprítomné, následne aj odpovede z viery v biblických citátoch, piesňach, kázňach a spisoch o osvete. Z dôvodu potreby nezostať mimo wellnes spoločnosti, ktorá sa viac a viac etabluje, texty, ktoré sa vyrovnávajú s konečnosťou, boli a sú zahanbované, vyhýbalo a vyhýba sa im a rovnako sa zamlčiavali aj zamlčiavajú. Je tu jasné vyznanie (priznanie) toho, čo je pre nás najdôležitejšie. Keď zvážime, že dôvera viery slúži vnútornému pokoju, je cirkevný život predsa „systémovo relevantný“. Je nutné diskutovať o tom, či so zákazom bohoslužieb, vyslovene aj prostredníctvom cirkevných vedúcich, možno cirkevný život interpretovať prakticky ako irelevantný, tiež celkom nezávislý od súčasných výziev.
5. Náš vzťah k utrpeniu a umieraniu
To je ťažké vyjadriť slovami, pretože „utrpenie“ ako podstatné meno vytvára z utrpenia predmet, pri ktorom si myslíme, že ho môžeme postaviť tam, kde podľa nášho názoru patrí, teda predovšetkým niekam inam, nie tam, kde sme my.To zároveň sugeruje zároveň, že utrpenie je niečo iné ako my sami, a že nepatrí bezpodmienečne k nám a dá sa preto oddeliť a dá sa mu vyhnúť.
Nech je to teraz také lákavé, chcieť “dávať náznaky nádeje”, mohlo by to však byť, že z hľadiska duchovného je to mylná cesta, keď sa vzťahuje iba na to, že “všetko bude dobré” (ako predtým). Krížu, teda utrpeniu a smrti sa dá síce dočasne vyhnúť, nakoniec však je to nevyhnutné, ako to vždy bolo a zostane. Z tohto pohľadu nie je súčasná situácia nijak obzvlášť čudná, ale skôr taká, ktorá napravuje, čo sme si tak pekne priblížili, tak príjemne, že slovo Boha sa stalo vedľajšou záležitosťou, alebo niečo, čoho sa možno zrieknuť. Len na tomto pozadí bol možný[25] zákaz služieb Božích akceptovaný bez akýchkoľvek námietok[26]
6. Rozhodujú lekári o živote a smrti? – jedna z etických otázok
“Ukrutnosť triáže (triedenia pacientov podľa priority) – moment, kedy korona-lekári rozhodujú o smrti”, tak znie nadpis v jednom renomovanom denníku.[27] Smieme si položiť otázku, či je to primerané porovnanie a správny popis lekárskych rozhodnutí? Ešte pred niekoľkými týždňami prijal spolkový ústavný súd rozhodnutie ohľadom smrti z vlastnej vôle[28], síce v inej súvislosti, ale nie bez všeobecného významu. Odkedy sme etablovali zdravotnícky systém, ktorý je schopný udržať život aj v situáciách, ktoré predtým prinášali smrť, stojíme – pacienti, rodinní príslušníci a lekári – pred takýmito otázkami.
Dokonca aj v situáciách, v ktorých nie je k dispozícii dostatok možností pomôcť, nie sú lekári tí, ktorí rozhodujú o smrti (alebo o živote). Nie sú ani sudcovia ani kati a nestanú sa nimi ani prostredníctvom takýchto situácií. Sú tí, ktorí chcú pomôcť a musia za istých okolností rozhodnúť, komu môžu pomôcť. To je niečo úplne iné a mimochodom situácia, ktorej sú často vystavení, hlavne vtedy, keď zistia, že pomoc už nie je možná. Lekári môžu pomôcť v zdravotnej núdzi, často v udivujúcom rozsahu, ale nedokážu zabrániť smrti, u žiadneho jediného pacienta. Stavať ich pod tento tlak očakávania by bolo ukrutné. Robia, čo môžu (vedia). To nám musí stačiť, aj vzhľadom na smrť.
V prípade, že personál kliniky je obvinený pri takýchto rozhodnutiach, musí byť jasné: Kto si tam vyberie povolanie, nebude tomu môcť zabrániť a zaslúži si uznanie, že podstúpil takéto riziko povolania. Čo tu pomôže, nie je ani verejné obvinenie ani hľadanie ďalších vinníkov, ale možnosť spovedi a rozhrešenie (odpustenie hriechov / absolúcia).
7. Úlohy ordinačného úradu
V prvom momente to môže znieť prehnane, v luteránskej tradícii však vôbec nie. Je to úrad pre kázeň a správu sviatostí (AV V a VII). Ordinovaný neznamená nič iné, než že sa má postupovať po poriadku, aby nikto nerobil to, čo chce a hovoril, čo chce, bez toho, aby do určitej miery spätne vedel, čo robí a hovorí.Ordinácia oprávňuje zvestovanie slovom a sviatosťou. Okrem toho poveruje obec k službe v obci, aby sa nikto nepostavil do úlohy vodcu. S ordinačným sľubom je spojený záväzok, aby sa táto úloha aj skutočne dodržiavala. Musí sa dôkladne preskúmať, či vôbec a kedy, za akých okolností a kto môže tieto práva a povinnosti z ordinačného sľubu anulovať, či už na istý čas alebo natrvalo.[29]
8. Kňažstvo všetkých veriacich a úlohy náboženskej obce
Vo svojom spise “O slobode kresťana” píše Martin Luther, čo to obnáša kňazstvo všetkých veriacich. Každý má v modlitbe cestu k Bohu otvorenú. Zásada, že mimo kostola nie je žiadna spása, sa nesmie interpretovať viac v tomto zmysle , že je potrebné sprostredkovanie kňaza, bez ktorého posvätenia zostane cesta k Bohu zatvorená. Určite je, ale potrebná cirkev, ktorá verí v Ježiša Krista, v jeho mene sa schádza a z jeho poverenia hlása evanjelium a spravuje sviatosti , aby sa mohla najprv vôbec uistiť spásou a dosiahnuť ju, pretože bez cirkvi nie je žiadna Pravda, žiaden Kristus a žiadna blahoslavenosť.[30] Táto cirkev Ježiša Krista je vtedy najmenej postrádateľná, keď núdza je najväčšia, núdza celého spoločenstva o každého jednotlivca v hodine smrti.
Kňazstvo všetkých veriacich neznamená výslovne farárstvo všetkých, nemôže to nahradiť, lebo na to musí byť človek vzdelaný a povolaný. Úlohou každého veriaceho je však, v modlitbe predstúpiť pred Boha za iných. To sa deje v modlitbe každého jednotlivca a spoločne na verejnej Bohoslužbe. Úlohou kazateľov je, vykladať Slovo Božie a spravovať sviatosti. Práve v časoch núdze nadobúdajú rôzne úlohy náboženskej obce a kazateľov zvláštny význam. Podľa Luterovského chápania sa to deje najprv v náboženských obciach°lebo zhromaždenie všetkých veriacich je svätá kresťanská cirkev.[31]
Vedenie a správa cirkvi je mu nadriadená a má iba jednu funkciu, slúžiť náboženským obciam a zvestovaniu.
Dôkladne je potrebné rozobrať Lutherovské resp. reformátorské chápanie cirkvi s ohľadom na spoluúčinkovanie spoločenstva na duchovnom zvládaní krízy a síce skrz prorocké a kňazské zvestovanie, duchovnú spásu (starostlivosť) a vzájomné ubezpečovanie. Momentálne hrozí nebezpečenstvo , že sa na náboženské obce bude nahliadať iba ako na konzumentov duchovnej starostlivosti, ktorej sa za istých okolností bez ťažkostí možno vzdať.[32]To nie je zlúčiteľné s cirkevným chápaním Augsburského vyznania.
Otázkou nesmie byť, či je to všetko ešte dovolené, ale oveľa viac, ako sa môže, vlastne musí za terajších ustanovení a výziev diať duchovný život maximálne bezpečne.
Určenie toho, čo je pre vykonávanie náboženských obradov nevyhnutné, musia cirkvi vykonať samé a to neprináleží nikomu inému.[33] Aké praktické opatrenia sa majú dodržiavať kvôli ochrane, je vecou štátu, ich uplatnenie a kontrolu musia zasa vykonať náboženské obce respektíve cirkvi (kostoly). Len v prípade, že kontrola sa nemôže vykonať, alebo nevykoná, je potrebné preveriť, či je nutné konanie štátu.
9. Úlohy služobného dohľadu
Vyššieho posvätenia nieto, ani ho nepotrebujeme. [34] Sú však rôzne úlohy, ktorých vnímanie a plnenie pomáha. Úloha osôb, riadiacich služobný dohľad by mala byť prítomná, udržiavať a zabezpečiť v náboženských obciach službu s kázňou a svätosťami, v žiadnom prípade ju zakázať alebo jej len zabrániť. Táto usporiadaná služba v náboženských obciach sa môže podľa AV VII nanajvýš doplniť, ale nedá sa ničím nahradiť, ani Bohoslužbami vysielanými prostredníctvom Internetu, zadarmo v rámci komunity, bez ohľadu na to s koľkými cenami za kázeň si predtým chceli získať kazateľov. Riziko infekcií v našich kostoloch, na veľkosť ktorých často počuť sťažnosti, sad á pri bežných Bohoslužbách každopádne prehliadnuť.
Úlohou služobného dozoru je zaručenie duchovného života v komunitách (náboženských obciach). Obzvlášť ochrana proti prekážke v službe (znemožnenie služby) patrí k týmto úlohám. [35] Všeobecný zákaz Bohoslužieb predstavuje takúto prekážku (zabránenie). Musíme si dovoliť kritickú otázku, či sa vedúci cirkví v súčasnosti sami nepodieľajú na znemožnení výkonu služby.[36] Preskúmanie na širšej báze, ktorá by zodpovedala lutherovskému chápaniu cirkvi sa doteraz ani náznakom nekonalo.
10. Duchovné zvládnutie krízy – napríklad
Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral; vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že takéto isté utrpenia sú údelom vášho bratstva po celom svete! Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! Jemu moc naveky vekov. Amen. 1Pt 5, 7 – 11
Quedlinburg, 9. apríla 2020; aktualizované 20. apríla 2020
Martin Michaelis
Predseda Durínskeho farského spolku
Predseda farského zastúpenia evanjelickej cirkvi v strednom Nemecku
Zástupca farského spoločného zastúpenia Spojenej evanjelickej luteránskej cirkvi v Nemecku
Caroline Kienitz
advokátka so špecializáciou na cirkevnú službu a pracovné právo
advokátka – syndik Durínskeho farského spolku
[1] „Ochrana života je pre cirkvi aj počas korona krízy na prvom mieste. Preto kostoly odriekli bohoslužby už v predstihu a súhlasili s časovo obmedzeným zákazom zhromaždení náboženských skupín v chrámoch Božích“. Krajinský biskup Heinrich Bedford-Strohm, EKD – predseda rady, 17. apríla 2020 (oznámenie tlače 55 – 2020) „Ako cirkev sme napredovali so zákazom bohoslužieb. Ochrana života je pre nás prioritou. Teraz je už ale načase, nájsť pravidlá, ktoré budú vyhovovať ochrane pred infekciou a konečne umožnia konanie služieb Božích“. Toľko krajinský biskup Friedrich Kramer, 17.04.2020 (Oznámenie tlače 038)
[2] Hrad prepevný je Pán Boh náš 3. strofa: „Hoc diablov plný by bol svet, chcejúcich nás pohltiť …“
[3] V katalógoch pokút v rôznych spolkových krajinách sa pokuty za Služby Božie pohybujú od 200 € do 2000 €. Nie je jasné, kto ich má zaplatiť: Účastníci? Obec, čo svätí Služby Božie? Obecná cirkevná rada, ktorá zodpovedá za usporadúvanie života náboženskej obce? Alebo farárka, alebo farár, ktorý presne vzaté, len káže kázeň?
[4] Traja zamestnanci jednej stavebnej firmy, ktorí spolu jazdili služobným autom zo sídla spoločnosti na stavbu, boli zastavení a z dôvodu nedodržania odstupu a povolenia stretávať sa s viac ako jednou osobou im bola každému udelená pokuta 35 €.
[5] Zreteľné je to na priestore, ktorý Covid 19 zaberá v správach. Prúdy utečencov sú menej zaujímavé kvôli svojmu utrpeniu, ale viac kvôli nebezpečenstvu, ktoré predstavujú pre Európu v prípade infekcie v utečeneckých táboroch. Škrečkovské nákupy potravín u jednotlivcov, a čo sa týka vlády je to zasa nosenie rúšok. Tomu zodpovedajú aj pokusy o podvod v malom alebo veľkom štýle. V supermarkete každé nekontrolované okolo pobiehajúce dieťa môže znamenať potenciálne nebezpečenstvo pre starších a preto sa musí nahlásiť vedeniu prevádzky.
[6] napríklad otázky týkajúce sa výživy, zneužitie požívatín, obmedzenie rýchlosti a podobne
[7] Smrť a umieranie sa z bežného života zvyčajne v čo možno najväčšej miere vytláčali, aby sme čelili strachu z nich. Infekčnosť na Covid 19 a úmrtnosť sú vlastne až vtedy vierohodné, keď sa dajú do súvislosti s počtami všetkých iných ochorení a prípadov smrti za deň. Platí to ešte viac pre súhrnné počty. V roku 2020 do 6. apríla zomrelo 1607 ľudí v súvislosti s Covid-19. V tom istom časovom období zomrelo v Nemecku približne 240.000 ľudí na iné choroby, nehody alebo obyčajnú stareckú slabosť. Nemôže byť skutočne ani primerané ani účinné informovať obyvateľstvo každý deň len o množstve všetkých prípadov úmrtí na Covid-19. 344.500, to je 37% všetkých úmrtí, zomrelo na ochorenie srdca a krvného obehu. Príčiny sú dobre preskúmané a dajú sa ovplyvniť: nezdravá strava, alkoholizmus a nadmerné fajčenie, pracovné a životné podmienky. S ďaleko nižšími nákladmi, pre porovnanie s miznúcimi obmedzeniami a hospodárskymi stratami by sa tu dali docieliť zreteľné výsledky. Odlišné hodnotenie nebezpečenstiev závisí možno od otázky ovplyvniteľnosti. Pokiaľ pri mnohých chorobách poznáme, respektíve akceptujeme spolupôsobenie prostredníctvom nášho správania (teda vlastné zavinenie, ktoré by sme mohli odstrániť – počítame plne s rizikom), Covid-19 je vírusová infekcia, ktorá na nás útočí zozadu.
[8]> ARD mioriadne 3.4.2020: „Nemôžeme vylúčiť, že respirátory nebudú stačiť.” Potom v spravodajstve uviedli, že v Nemecku je k dispozícii 9.000 voľných miest na oddeleniach intenzívnej pomoci a do 24 hodín by mohlo byť k dispozícii ďalších 9.000 miest. Napriek tomu by si mal človek položiť túto otázku. Že nikto to nemôže do budúcna vylúčiť, je všedná pravda, ktorá nikomu nepomôže ďalej. Je to oveľa viac výraz nevďačnosti, ktorý sotva možno prekonať, v jednej z krajín, ktorá má jedno z najlepších zdravotníctiev a jedny z najlepších intenzívnych staníc, čo sa týka hustoty a rezerv.
[9] Porovnaj: Myšlienky ku kňažstvu všetkých veriacich.
[10] „Keď Boh predĺži pôst, karanténu, ktorá trvá 40 dní po Veľkej Noci, potom to vydržíme a podporíme tento pokus, zachrániť ľudské životy.“ Krajinský biskup Friedrich Kramer v „Viera a vlasť“, vydanie č. 15/2020, s. 1.
[11] Lukáš 16, 27 – 31.
[12] Kázeň 29.septembra 1531, Martinove Lutherove súhrnné spisy, vydané Johannom Georgom Walchom, Halle a Magdeburg 1744, 10. časť, stĺpec 1266.
[13] Tu by mohlo nasledovať vyčíslenie mnohých svetských nespravodlivostí a unáhleností, chybného vývoja, Bohom zabudnutej pýchy a viny.
[14] A.a.O. stĺpec 1258.
[15] Autorka 3. odseku je syndik Durínskeho farárskeho spolku.
[16] Čl. 137 Ods. 3 Veta 1 WRV: Každé cirkevné spoločenstvo organizuje a spravuje svoje záležitosti samostatne v medziach zákona platného pre všetkých.
[17] Čl. 140 Ústavy: Ustanovenia článkov 136, 137, 138, 139 a141 nemeckej ústavy z 11. augusta 1919 sú súčasťou tohto Základného zákona (Ústavy).
[18] § 32 IfSG: Krajinské vlády sa splnomocňujú, za predpokladov, ktoré sú smerodajné pre opatrenia podľa §§ 28 až 31, aj prostredníctvom právnych predpisov vydať náležité príkazy a zákazy na boj s prenosnými chorobami. Krajinské vlády môžu toto splnomocnenie preniesť na iné úrady. Základné práva slobody osôb (Čl. 2 Ods. 2 Veta 2 Základného zákona (Ústavy)), voľného pohybu (Čl. 11 Ods. 1 Základného zákona (Ústavy)), zhromažďovania (Čl.8 Základného zákona (Ústavy)), domovej slobody (Čl. 13 Základného zákona (Ústavy)) a listového a poštového tajomstva (Čl. 10 Základného zákona (Ústavy)) sa tak môžu obmedziť.
[19] § 28 IfSG: (1) Ak sa zistia chorí, podozriví na ochorenie, podozriví z nákazy alebo bacilonosiči alebo dôjde k tomu, že zomrelý bol chorý, podozrivý na chorobu alebo bacilonosič, tak príslušný úrad urobí nevyhnutné opatrenia pre ochranu, obzvlášť tie uvedené v §§ 29 až 31 pokiaľ a dokiaľ je to nevyhnutné pre zabránenie šírenia prenosných chorôb; môže uložiť osobám povinnosť, že neopustia miesto na ktorom sa nachádzajú, alebo že ho môžu opustiť len za určitých podmienok, alebo že na určité miesta alebo na verejné miesta nevstúpia, alebo vstúpia len za určitých podmienok. Za predpokladu Vety 1 môže príslušný úrad obmedziť alebo zakázať podujatia alebo iné zhromaždenia ľudí a zatvoriť verejné kúpaliská alebo v § 33 uvedené kolektívne zariadenia alebo jeho časti. Liečebná procedúra sa nesmie predpísať. Základné práva slobody jednotlivca (Čl. 2 Ods. 2 Veta 2 Základného zákona (Ústavy)), zhromažďovania (Čl.8 Základného zákona (Ústavy)), voľného pohybu (Čl. 11 Ods. 1 Základného zákona (Ústavy)) a domovej slobody (Čl. 13 Základného zákona (Ústavy)) sa tak obmedzia.
[20] Reinhard Richardi, Pracovné právo v cirkvi, 8. vydanie 2020, s. 23
[21] Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 10.04.2020 – Az: 1 BvQ 28/20
[22] §30 IfSG (Ochrana pred infekciami) (4) Ošetrujúci lekár a tí, ktorí poskytujú starostlivosť, majú voľný prístup k izolovaným osobám. Duchovnému pastierovi alebo povereným osobám musí, iným osobám môže ošetrujúci lekár povoliť vstup, tak, že prikáže dodržiavať stanovené pravidlá správania.
[23] Uznesenie úradného súdu Altenburg zo dňa 14.apríla 2020, Az. 26 AR (BD) 24/20
[24] Veľmi jasne to vyjadruje Martin Luther v svojej piesni “Hrad prepevný, je pán Boh náš”, obzvlášť v štvrtej strofe. Úplne neprávom čelila táto pieseň kritike práve v roku výročia reformácie 2017, čo viedlo k fatálnemu rozhodnutiu, práve túto štvrtú strofu dokonca úplne vynechať z knihy piesní “Freitöne/ Slobodné tóny” vydanou EKD. Týmto podnietená, či posilnená, v Nemecku (len v Nemecku!) sa táto pieseň často už ani nespievala. Keď Martin Luther skladá vo svojej piesni: Vezmú si telo, majetok, česť, dieťa a ženu: Nechaj ich odísť preč, nebudú mať žiaden zisk, ríša (nebeská) nám musí zostať.”(Môžu zničiť všetok rod I majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú. – preklad v našej piesni), nie je to u neho práve podceňovanie ženy či dieťaťa, ako sa mu to podsúva, ale práve opak. Po bohatstve, ktoré je jediné nepominuteľné – ríši Boha, opisuje, čo mu je z pominuteľného úplne najdôležitejšie. Na inom mieste, vo svojich spisoch (ktoré som žiaľ momentálne v 24 zväzkoch diel, ktoré zozbieral Johann Walch, nenašiel hneď) je všetko v opačnom poradí. Tam sa nachádza žena na prvom mieste, nasledovaná dieťaťom, cťou a majetkom, presne v poradí, v ktorom strata nás najviac bolí. V texte piesne oproti tomu, sa dá obrátené poradie chápať ako vystupňovanie: Jeho žena je to posledné, čo by bol ochotný vydať. Rozhodujúce je pre neho však, že ríša (nebeská) zostane, lebo tam zostane zachované, to, čo je je pre neho najdôležitejšie, aj keď mu to zoberú: Katarína a deti. Aby nám posolstvo z Ríše Boha nezišlo z očí a z mysle, začína sa strofa: “Slovo nechajú stáť…” (Slovom Božím neotrasú… – preklad v našej piesni). Myslí sa tu samozrejme slovo Boha. Co za osudné chybné rozhodnutie to bolo, v roku 2017 práve túto strofu hodiť do koša dejín cirkvi!
[25] Všetci, ktorí sa proti tomu však sťažovali, si zaslúžia náš rešpekt. Nech máme v pamäti realitu našich Služieb Božích respektíve nebezpečenstvo nákazy. Vždy sme sa sťažovali, že kostoly sú prázdne a preto sú príliš veľké. Teraz sú dosť veľké, aby sa všetky príkazy o odstupe bez problémov dodržali pri zvyčajne nízkych počtoch účastníkov Služieb Božích, lepšie než v ktoromkoľvek supermarkete. Pôsobivé sú zhromaždenia ľudí pred a v stavebných supermarketoch, ktoré sa nemusia zatvoriť, pričom tu sa zo strany štátu koná inak než pri nedeľných Službách Božích. Tieto sa konajú často za podstatne menšieho počtu osôb a iba raz do týždňa, predstavujú teda porovnateľne mizivé riziko nakazenia. Stavebným supermarketom sa dovoľuje, aby si organizovali a kontrolovali pravidlá ohľadom odstupov sami. Kostolom, ako subjektom verejného práva sa však upiera, aby boli v stave činiť tak, čo vedenie cirkví bez odporu akceptujú a dokonca sprostredkúvajú.
[26] Zaujímavá by v tejto súvislosti bola diskusia o neobľúbenom zatratení (damnatio) z AV V “Zavrhujeme novokrstencov a iných, ktorí učia, že Svätého Ducha dostávame bez vonkajšieho slova evanjelia (Písmo sväté, kázeň, sviatosti) vlastným úsilím, vlastnými myšlienkami a skutkami.” Pritom je potrebné vysvetliť, že ku zvestovaniu patrí kázeň a sviatosti, teda tiež Sviatosť Večere Pánovej! Keď reštaurácie smú okoloidúcim naďalej predávať na ulici jedlá, prečo by potom nemala byť za určitých bezpečnostných opatrení možná Sviatosť Večere Pánovej?
[27] „Der Tagesspiegel“ zo dňa 17.marca 2020
[28] Dňa 26.februára 2020 Spolkový ústavný súd rozhodol: „Právo na dobrovoľnú smrť zahŕňa slobodu vziať si život. Rozhodnutie jednotlivca ukončiť svoj život vzhľadom na jeho pochopenie kvality života a zmysluplnosti vlastnej existencie, ako akt autonómneho sebaurčenia musí štát a spoločnosť rešpektovať.“
[29] Je povážlivé, akým spôsobom aj v tom sa opovrhuje cirkevnozákonnými predpismi: Hoci opatrenia, obzvlášť zákaz Služieb Božích zasahujú najťažším spôsobom do farárskeho povolania, zastúpenia farárov k týmto rozhodnutiam nikto nepočúva.
[30] Paul Althaus, Teológia Martina Luthera, Gütersloh 1983, s. 251 a nasl.: „Pre túto cirkev platia všetky tie veľké predikáty starých cirkevných vyznaní. Je jediná a ako taká „katolícka“, univerzálna a nájdeme ju na celom svete. Je jedna v jednej a tej istej viere v jedno evanjelium . Zahŕňa všetko aj v časovom ponímaní: bola tu od počiatku, od Adama a bude trvať do konca sveta. Že Boží národ zostane až do konca dní, je bezpochyby vierou prostredníctvom zasľúbenia Krista. – Táto cirkev je svätá, pretože verí v Krista a má Ducha Svätého. …Platí o nej tiež: extra ecclesiam nulla salus: ‚Verím, že nikto nebude blahoslavený, ktorý nebude v tomto spoločenstve, svorne s ňou držiac, vo viere, slove, sviatosti, nádeji a láske.´ – ‚ Lebo okrem kresťanskej cirkvi nie je žiadna pravda, žiaden Kristus, žiadna blahoslavenosť.´“ (Citáty od Martina Luthera).
[31] AV VII: „Taktiež učíme, že vždy musí zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev. Ona je zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú.“
[32] Celkom iné a ďaleko dôležitejšie (systémovo relevantné?) je oproti tomu zjavne obstarávanie materiálu v stavebných supermarketoch pre domácich majstrov. Tu by bolo potrebné počuteľne položiť otázku zo strany cirkvi ohľadom pomernosti (proporcionality). Už len čo sa týka Sviatosti Večery Pánovej by sa táto otázka ohľadom proporcionality nedala jasne zodpovedať, lebo kde je tu rozdiel vzhľadom na bezpečnostné riziko medzi predajom zmrzliny v kornútkoch a kávou “coffee to go” na jednej strane a hostiami a vínom z samostatných kalichov na strane druhej?
[33] Podľa AV VII sú náboženské obce, podľa reformačného chápania cirkvou a týmto sú samé nositelia rozhodnutí, v súčasnosti ich však vedúci cirkví alebo len ich krízové štáby degradujú na prijímateľov príkazov.
[34]AV 28
[35] § 47 Farský služ. zákon ev.cirkvi v Nemecku, Právo na opateru ( 1 ) 1 Farárky a farári majú právo na opateru o seba a svoju rodinu. 2 Pri znemožnení / prekážkach v službe a neoprávnených útokoch na ich osobu sa musia vziať do ochrany.
[36] Je nepochopiteľné, že vedenia cirkví vyjadrujú ľútosť nad obmedzeniami, ale sa neskôr za to nechajú ešte vychvaľovať: Evanjelická cirkev v Nemecku – Tlačová správa – č. 46/2020 – Spolkový prezident Steinmeier ďakuje cirkvám za obozretné konanie.
Preklad: Natália Mervartová
ilustračné foto: pixabay.com
