Farár Ján Bunčák, predseda ZED-u, v časopise MELANCHTON č. 1/2020 sa v článku „K zákonu o financovaní cirkví„ zaoberá platmi, resp. odmeňovaním našich duchovných a analyzuje výšku podpory cirkví zo strany štátu v jednotlivých časových obdobiach. Neuvádza, v čom vidí plusy alebo mínusy nového zákona o financovaní cirkví pre duchovných, resp. pre Evanjelickú cirkev, a v závere uvádza:
„V plnej miere si uvedomujeme zložitosť situácie, v ktorej sme sa ocitli.
Komunistický režim nás zákonom z roku 1949 odučil podieľať sa na financovaní cirkvi.
Bratia farári a sestry farárky v službe nad 30 rokov v skutočnosti od cirkvi za svoju prácu nikdy nič nedostali. Mzdu pred rokom 1989 dostávali z okresných úradov, neskôr im Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku len preposielala príspevky od štátu, ku ktorým nič nepridala.
Pridávať začala mladším definitívne od roku 2010, kde jej to nariaďoval zákon o minimálnej mzde. Je možné, že znevažovanie práce a nedocenenie práce duchovných má pôvod aj v tejto skutočnosti.
Ľudia si totiž najmenej vážia práve to, čo ich nič nestojí, čo majú zadarmo. Je smutné, že zmeniť spôsob myslenia a uvažovania v oblasti financovania cirkvi sme nedokázali sami, ale prinútiť k tomu nás musí štát zmenou svojej legislatívy.
Snáď ešte nie je celkom neskoro.„
Nemyslím si, že prijatím zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností sa naši duchovní „ocitli v zložitej situácii„.
Prijatím zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností sa naši duchovní a Evanjelická cirkev a. v. neocitli v horšej situácii, než v ktorej sa nachádzali pred prijatím tohto zákona. Práve naopak, výška štátneho príspevku pre Evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku je o dosť vyššia a štát upustil od rozhodovania o tom, aká má byť výška štátnej podpory pre toho-ktorého duchovného. Keďže naši duchovní majú uzavreté pracovné zmluvy s ústredím ECAV podľa Zákonníka práce a výška štátnej podpory sa zvýšila, nenastala nijako zvlášť zložitá situácia ohľadom miezd duchovných, práve naopak, otvorila sa možnosť platiť z tejto podpory aj celú mzdu kaplánov, ktorí pred prijatím tohto zákona mohli z tejto štátnej podpory poberať len sumu nižšiu, než bola minimálna mzda, a rozdiel musel byť hradený z cirkevných zdrojov.
Je známe, že československý štát od svojho vzniku v roku 1918 a predtým aj rakúsko-uhorská monarchia podporovali finančne duchovných. Za prvej republiky sa príjem našich duchovných skladal z dvoch základných zložiek: z plnenia od cirkevného zboru, v ktorom bol farár zvolený, vo forme vokátora a z tzv. kongruy, teda finančnej podpory duchovných zo strany štátu. Po prevrate vo februári 1948 komunistický štát pokračoval v tejto finančnej podpore a pokračuje v nej aj Slovenská republika až doteraz. Okrem toho aj za komunizmu, aj po ňom naši duchovní poberali a doteraz poberajú okrem štátnej podpory aj rôzne plnenia od cirkevných zborov na základe vokátora – zmluvy s cirkevným zborom.
Farár Ján Bunčák neuviedol, v akej zložitej situácii sa to ocitli naši duchovní. Veď prijatím vyššie uvedeného zákona sa nezmenili pracovné zmluvy ani zazmluvnená mzda duchovných. Prijatie tohto zákona nemá negatívny vplyv ani na rozpočet Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.
Ak nastala nejaká „zložitá situácia„, o ktorej hovorí farár Ján Bunčák, predseda ZED-u, určite nenastala prijatím zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností. Ak farár Ján Bunčák, predseda ZED-u, vidí v niečom „zložitosť situácie„ spôsobenú prijatím zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností, v uvedenom článku túto „zložitú situáciu„ neopísal a ani z obsahu jeho článku sa nedá vyrozumieť, o akú „zložitú situáciu„ má ísť.
Nemyslím si tiež, že „znevažovanie práce a nedocenenie práce duchovných„ spočíva práve v štátnych zákonoch o financovaní cirkví, resp. v komunistickom režime, ktorý tu bol viac než pred 30 rokmi. Za to, že sa evanjelickí farári cítia znevažovaní a nedocenení, si môžu sami, keď sami dobrovoľne degradovali svoje postavenie (zdôrazňujem – po páde komunistického režimu), keď službu, ktorú pôvodne vykonávali ako slobodné povolanie, závislé len na Písme svätom a na ňom založenej Cirkevnej ústave, začali vykonávať závislú činnosť uzavretím pracovných zmlúv podľa Zákonníka práce, v ktorej sú závislí najprv od štátu, potom od Predsedníctva Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku ako štatutárneho zástupcu zamestnávateľa, ďalej od seniora ako priameho nadriadeného a až potom od Písma svätého a Cirkevnej ústavy (existujúce súdne rozhodnutia štátu sú toho dôkazom).
Zopakujme si rozdiely medzi námedznou, závislou prácou, kde je pri vykonávaní práce rozhodujúcim faktorom vôľa zamestnávateľa, a slobodným povolaním, kde je pri výkone práce rozhodujúcim faktorom slobodná vôľa duchovného (v zmysle slobody podľa a. v.).
Slobodné povolanie je špecifickou oblasťou pracovnej činnosti, pretože na výkon profesie sa vyžaduje splnenie požiadaviek na vzdelanie, potrebná prax, zloženie odborných skúšok, pri niektorých povolaniach aj členstvo v komore a poistenie zodpovednosti za škodu. Charakteristickým rysom slobodných povolaní je poskytovanie duševno-ideových služieb osobne, nezávisle a na vlastnú zodpovednosť. Výraznou charakteristikou slobodného povolania je aj príprava na tento druh povolania, ktorá zvyčajne vyžaduje rozsiahle štúdium, obvykle ukončené štátom akceptovaným diplomom alebo certifikátom. Väčšina slobodných povolaní podlieha kvalitatívnym obmedzeniam vstupu do povolania. Zahŕňajú minimálny stupeň dosiahnutého vzdelania, profesijné skúšky a minimálnu dobu odbornej praxe. Okrem toho v rámci slobodných povolaní existuje taktiež povinná registrácia alebo členstvo v profesijných organizáciách. Výkon slobodného povolania v akejkoľvek forme je úzko viazaný na osobu vykonávajúcu slobodné povolanie. Slobodné povolanie podlieha zákonom o zdravotnom a sociálnom poistení, o dani z príjmov a DPH. Slobodné povolanie vykonávajú najmä advokáti, notári, zdravotnícki pracovníci, audítori, daňoví poradcovia, architekti, geodeti, kartografi, veterinári, znalci, tlmočníci, a môžu aj evanjelickí farári podľa vnútorných predpisov Evanjelickej cirkvi, nie podľa Zákonníka práce.
Naproti tomu existuje závislá práca, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa, a táto práca pozostáva prevažne z opakovania určených činností.Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu (to je napr. štátna služba) alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu (to sú dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru). Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa riadi ustanoveniami Zákonníka práce. Pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Závislú prácu vykonávajú najmä nekvalifikovaní i kvalifikovaní robotníci, úradníci, učitelia, štátni zamestnanci. Závislú prácu vykonávajú tí evanjelickí farári, ktorí uzavreli s Evanjelickou cirkvou a. v. na Slovensku pracovnú zmluvu podľa Zákonníka práce, nie podľa vnútorných predpisov Evanjelickej cirkvi, tie sa na pracovnoprávny vzťah medzi duchovným a cirkvou môžu používať len podporne.
Z vyššie uvedeného musí byť každému jasné, že výkon slobodného povolania je na kvalitatívne vyššej úrovni než výkon závislej činnosti. Zo spoločenského hľadiska sa aj práve týmto posudzuje postavenie kňaza v spoločnosti. Aj z náboženského hľadiska by malo byť samozrejmé, aby evanjelickí farári vykonávali svoju službu ako slobodné povolanie a nie ako závislú činnosť.
Závažnou skutočnosťou je to, že Zákonník práce vôbec neobsahuje „výhradu vo svedomí„, teda žiaden evanjelický duchovný, ktorý uzavrel pracovnú zmluvu podľa Zákonníka práce s Evanjelickou cirkvou, nemôže pri výkone svojho povolania konať podľa tejto zásady!
Myslím, že aj preto majú niektorí naši duchovní pocit neslobody, nedocenenia či znevažovania ich práce. Ťažko očakávať Božie požehnanie tam, kde sa nekoná podľa Božích príkazov.
Ako vidím, súčasný stav zamestnávania a odmeňovania farárov v Evanjelickej cirkvi z hľadiska Písma svätého, ktoré je pre nás záväzným pravidlom života? „A v takom dome zostaňte a jedzte a pite, čo vám dajú, lebo hoden je pracovník svojej mzdy.„ (L 10, 7) „Ale nech je vaša reč „áno – áno„, „nie – nie„, lebo čo je nad to, je od zlého.„ (Mt 5, 37)
V súčasnosti naši farári v jednom dome pracujú, robia misiu (cirkevný zbor) a z iného domu (ústredie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku) dostávajú mzdu. Myslím, že farárom má dávať mzdu ten, pre koho pracujú (cirkevný zbor s podporou štátu, pre ktorý je misijná práca farárov nenahraditeľným prínosom, veď preto ju aj podporuje). Takúto misijnú prácu farári nevykonávajú pre ústredie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, ktoré je administratívnym prvkom v cirkvi a ktoré je v súčasnosti zamestnávateľom farárov. Tu treba urobiť zmenu a dať veci do súladu s Písmom svätým. Nevyhovárať sa na „zložitosť situácie„ z dôvodu prijatia štátneho zákona o financovaní cirkví, ktorý žiadnu zložitosť nepriniesol. Zmenou, ale nie je návrh na zvýšenie poplatkov od cirkevných zborov do ústredia cirkvi – tým sa súčasné postavenie farárov nezmení k lepšiemu.
JUDr. Anna Drobná
generálna právna zástupkyňa v rokoch 2011 – 2017
ilustračné foto: pixabay.com
