Téma: „čo dnes naše služby Božie najviac potrebujú k tomu, aby sa stávali tým najlepším a najkrajším miestom?“ – ktorú v niekoľkých číslach týždenníka EvPoST (celý názov nemôžeme uviesť) na začiatok Miroslav Hvožďara ml. otvoril úvodom, piatimi pokračovaniami a záverom, ma sprevádza od čias detstva, keď som postupne zisťoval ubúdanie počtu prítomných v chráme – nás školopovinných detí a s nimi i ich rodičov. Potom ďalej, keď som už ako študent na vysokej škole, v chráme na Legionárskej, nenašiel nikoho zo svojich spolužiakov, a ak by tam do spevokolu nechodili vtedy študujúci teológovia, tak by tam boli len starší členovia cirkvi. Na zverejnenú tému som reagoval na sledujúcim článkom.
Ubúdajúci počet prítomných ma sprevádzal i v Banskej Bystrici-Radvani, kde som už spolu s rodinou počas desiatich rokov, idúc za prácou, pobudol, ale i potom, po návrate domov v Hybiach. Do večnosti odchádzali starci i stareny, i moji rodičia a ja sám spolu s manželkou a troma deťmi sme ten úpadok neboli vstave zastaviť. Bola to doba totality, ktorou sa oháňame, keď si treba pred svedomím ospravedlňovať svoje odpadlíctvo. Do chrámu som chodil, sobášil som sa v chráme i deti som dal pokrstiť i konfirmovať; to všetko v tej „totalite“. Pravdou je, že ma raz vyšetrovala ŠtB – vraj som s farárom nadával na socializmus. Keď som sa obhajoval, tak ma popod stôl kopol môj riaditeľ a ja som pochopil, že sporiť sa nemá zmysel. Mal som pokoj, ten, od môjho Boha.
Ťažilo nás to hmotné, duchovno sa rozplynulo
Nielen počet, ale celkový stav v Evanjelickej cirkvi a. v. ma doslova sužoval i počas môjho pôsobenia vo funkcii – v zbore, generálnej cirkvi, dištrikte i senioráte. Môj hlas o nápravu, alebo aspoň o zamyslenie sa nad týmto javom, nenašiel odozvu. Prehliadal som si záznamy i moje poznámky zo zasadnutí grémií, takže dokladov o mojom tvrdení mám dostatok. „Témou dňa“ boli najprv a predovšetkým peniaze a hospodárske záležitosti, duchovno sa rozplynulo ako opar nad oráčinou. To hmotné nás ťažilo, a nie a nie sa ho zbaviť. Boli pokusy – vtedajší senior Vladimír Ferenčík vypracoval vari šesťstranovú analýzu stavu i návrh ako ďalej v senioráte. Podobne i príchodom Radima Cingeľa za riaditeľa úradu VD sa duchovné potreby stali predmetom rokovaní presbyterstva. Jeho odchodom do večnosti vytratil sa dostatočný záujem o ne. A vari materiál – Reforma správy Evanjelickej cirkvi a. v., vypracovaný riaditeľom GBÚ Dušanom Vagaským či Princípy zmeny štruktúry Evanjelickej cirkvi a. v.na Slovensku, vypracované Slovenskou evanjelickou jednotou našli, hlavne medzi ordinovanými, odozvu? A vari materiály Komisie pre zjednodušenie štruktúry Evanjelickej cirkvi a. v. sú evanjelickej verejnosti známe, alebo sa mýlim? To všetko je však za nami. Dôležité je rozmýšľať ako ďalej – veď účasť na voľbách a konventoch je viac ako výpovedná o stave Evanjelickej cirkvi a. v.. Takto o tom píše brat senior Miroslav Hvožďara ml. – „Poriadnu lekciu pokory sme dostali aj pri iných voľbách v našej cirkvi“. A ďalej – „Pri samotnej poslednej štatistike návštevnosti služieb Božích v našej cirkvi, teda za uplynulý rok, sú tie čísla skutočne ubíjajúce.“ Niet k tomu čo dodať, iba hľadať východiská.
Ad 1.Modlitená príprava
Modlitba – rozhovor s naším Trojjediným Bohom nám predovšetkým chýba. Chýbajú nám modlitebníci, vďaky za prežité, za blízkych aj za zvestovateľov slova Božieho. Chýbajú nám skutočné povzbudivé slová od farára, ktorý sa modlí spolu s po zostalými či jubilantmi. Slová modlitby nesmú sa v takýchto prípadoch kĺzať po „hladkej rovine všeobecnosti“, musia sa dotýkať toho, za ktorého sa spoločenstvo modlí.
Súhlasím s bratom seniorom, že akosi zabúdame na prítomnosť diabla tu na zemi. O tomto nebezpečenstve treba i z kancľov viac hovoriť, tobôž v dnešnom nadmieru liberalizujúcom sa svete. Treba hľadať rôzne formy modlitieb, ich účastníkov, len aby sme potom nepadli do zvykovosti. A že máme žehnať? Veď to by mal konať každý člen cirkvi, lenže my sme to akosi „dobrovoľne nasilu“ odovzdali ordinovaným. Zabudli sme vari na všeobecné kňazstvo?
Modlitbou by sa mal začať i skončiť náš deň. Na kolenách. Tak som to robil spolu s manželkou a deťmi. Kým boli malé, pod mojím dohľadom. A aj teraz tak kľakám, hoci už len sám. I za to Bohu vďaka. Modlitba pri stole, v rodine i na verejnosti, hoci v reštaurácii. Tá je dôležitá, nielen pre oko sediaceho pri vedľajšom stole, ale i ako prejav, že i tu je Pán Boh s nami.
Ad 2. Zapojenie neordinovaných
Na začiatok by som chcel poprosiť, aby sa pomenovávanie neordinovaných – laik nepoužívalo. Prečo? Vo všeobecnosti sa takéto označenie vníma ako nevzdelaný, neučený, neodborník. Áno, v slovníku cudzích slov sa nachádza vysvetlenie ako nekňaz, svetský človek. Poďme však na ulicu a povedzme prichodiacemu, že je laik, tak prosím, pripusťme, že sa urazí, prinajlepšom podivne na nás pozrie. Takže radšej ordinovaný a neordinovaný. (Dobre by bolo pojem ordinovaný podrobne evanjelickej, ale i všeobecne spoločnosti vysvetliť).
Deklarujeme, že máme synodálno-presbyteriálne organizovanú riadiacu štruktúru. Z toho vyplýva, že najvyšším riadiacim článkom je konvent, mimo jeho zasadnutia presbyterstvo s obmedzenými právomocami a na koniec predsedníctvo s obmedzenými právomocami. To by malo byť zrejmé aj na verejnosti. Potom ku hlave štátu ide nezastupiteľne generálne predsedníctvo. Ale to len na okraj. V cirkvi na všetkých úrovniach konáme rôzne podujatia. Vôbec . nie je pravidlom, že ich otvára nástup presbyterov na čele s predsedníctvom. Ako chceme do verejnosti oznámiť, že vyznávame všeobecné kňazstvo a máme presbyterstvá, na čele ktorých stojí predsedníctvo, a nie len farár, senior alebo biskup? Potom nečakajme, že neordinovaní sa budú hrnúť do práce . A len si spomeňme, kde všade do funkcií sme doslova „napchali“ ordinovaných, dokonca i tam, kde nemali odbornosť, ale chceli sme dosiahnuť paritu. A v koľkých zboroch mohol hoci sa len zamyslieť na slovom Božím neordinovaný a predniesť ho napríklad na stretnutí žien či mužov, alebo priamo v chráme? Vedieme, viedli sme neordinovaných, aby takto mohli konať? Otázok môže byť viac, je však pre mňa potešiteľné, že brat senior píše: „Nebojme sa zapojiť laikov (neordinovaných) aj do prisluhovania Večere Pánovej!“ Rozpracovanie tohto bodu považujem za veľmi dôležité, lebo veriaci nebude už len príjemcom, ale i odovzdávajúcim, veľmi obrazne povedané – nielen „divákom, ale i účinkujúcim.“
Ad. 3 Prirodzenú osobnosť a živú vieru duchovného pastiera
Mám na papieri dve sebaspytovania sa ordinovaných bratov – Ivana Tótha a Bohdana Hroboňa. K nim si teraz prikladám i tretie sebaspytovanie – brata Miroslava Hvožďaru ml. Ak k nim môžem niečo Vysloviť, tak len modlitbu: Otče nebeský, v mene Tvojho Syna, prosím Ťa o prítomnosť Ducha Svätého pri všetkom konaní našich ordinovaných, aby prijímali „múdrosť; ktorá je zhora“. Dopraj im, prosím, všetkým pokoja, vzájomnej lásky, porozumenia i odpustenia, ale predovšetkým pokory a krotkosti, aby v pokání pred Tebou dokázali vysloviť: „Nehodný som Tvoj služobník.“ Ďakujem Ti, že Ty si ich povolávaš do služby, ktorej dôležitosť je nad všetky povolania sveta a mne odpusť, ak som voči nim nekonal vždy s úctou a v pravde. Amen.
Ad 4. Jednoduchosť, zrozumiteľnosť a príťažlivosť
Veľmi dohusta sa ozývajú hlasy, a to ako od ordinovaných, tak i neordinovaných, po zmene služieb Božích. Kladiem si otázku: „Aká zmena privedie do chrámu viacerých?“ „Zamurovali“ sme sa kostolov, do zborových siení a ešte aj tam, ako uvádza brat senior z rozhovoru s istou sestrou – sme ako v divadle. Počas služieb Božích neordinovaní nemajú možnosť reagovať na kázeň, na dianie, ktoré sa počas uplynulého týždňa v zbore, senioráte či celej E.AV konalo, alebo sa pripravuje.
Pokusy o zapojenie neordinovaných do programu cez čítanie slova Božieho či modlitbu sú pokusom o zmenu. Dobre je, že sa tak deje, ale to vôbec na počte účastníkov služieb Božích nič nezmení. Ak neberiem do úvahy „javisko – hľadisko“, tak nevidím nejaký zvláštny dôvod na zmenu poriadku služieb Božích, skôr by malo ísť o ich obohatenie, napríklad o báseň, hudbu, a samozrejme modlitby, čo sa už v mnohých zboroch koná. Bez· rozpravy v presbyterstvách a na konventoch to zrejme také jednoduché nebude. Ocitli sme sa v „pohanskej“ kresťanskej spoločnosti. Nového Molocha – mamonu osadili sme na „výšinách“ prepychových bánk, obchodných reťazcov, finančných skupín i administratívnych inštitúcií. A kde sú pohania, tam kresťanské cirkvi a teda i našu Evanjelickú cirkev a. v., posielame na misiu. Lenže misionárov nemáme. Nemáme ich dostatok pre zahraničie, o domácej misii ani nehovorím.
Predpokladám, že všetci budeme – za jedno v otázke ponechania kázne ako stredobodu služieb Božích. A že na ich obsahu i spôsobe po dania treba usilovne pracovať, nepochybujem. Kázeň je verejná, a preto i verejne posudzovaná. Tu niet žiadnych úľav. Pritom treba počúvať hlas, odozvu neordinovaných, ale tiež ich pri pustiť, aby otázkami, príhovormi, úvahami mohli „vstupovať“ do kázania.
A že sme mrhali a mrháme čas spormi, namiesto toho, aby sme sa kajali, odpúšťali, zmierovali?! Len tak na okraj nebolo treba požehnávať dobytčiatka a ani chváliť sa stavaním Beverly Hillsom. A vari oslavy 500. výročia reformácie bránili uskutočneniu dištriktuálnych stretnutí? V tomto brat senior nemá pravdu. Pýcha, predovšetkým vás ordinovaných a túžba po „svojej“ pravde vás lámala a ak si to neuvedomíte, budete hynúť. Prestaňte sa osočovať a vymedzovať jeden voči druhému. My neordinovaní to až príliš jasno vidíme a verte, ak sa to nezmení – padnete a my s vami, všetci dokopy. Či priznanie chyby, pochybenia a následne pokánie a prosba o odpustenie niekomu uberie na nádeji na večný život? Tak prečo niet týmto smerom činu? Píšem – zbytočne? Modlím sa – v nádeji vypočutia mojich prosieb Pánom Bohom.
Ad 5. Záver
Tak je: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi · všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28, 19) Kde to máme ísť? Všade. Jednoducho musíme vyjsť ·Z kostolov. Musíme sa uvážene dostať do svetských programov obcí, miest, občianskych združení, dokonca i na politické mítingy. Musíme sa doslova predrať do programu rozhlasu a televízie. Mať svoje médiá. A predovšetkým prestať byť rozhašterení.
Určite dobre je tým 10 percentám (otázkou je, či to ešte 10 percent po najbližšom sčítaní obyvateľov bude), ktorí nedeľu čo nedeľu sú na službách Božích. Čo však ostatných 90 %? Kde sú, kam sa vytratili?
Kým sme mali k dispozícii cirkevné školstvo, mali sme nesmiernu možnosť deti a mládež vyučovať, viesť ich na cestu k Bohu. Mali sme aktívne a početné spoločenstvá mládeže, dospelých, dokonca akademikov. O všetko sme za predchádzajúceho režimu prišli a ani príchod „demokracie“ nám do lona nič nevsypal. Školy nám vrátili, ale o školstvo sme prišli. Vôbec sa nám nepodarilo vytvoriť sieť cirkevných škôl, ako to tvrdí v M. Damankoš. Keď som na jednej zo synod predložil porovnanie počtu a druhu škôl s rímskokatolíckou cirkvou tak div, že som nebol „kameňovaný“. Porovnanie je možné nájsť si na internete.
Treba nám modlitebnú prípravu, neustále modlenie sa. Potrebujeme sa učiť modliť. Potrebujeme k práci neordinovaných, ale ak sa majú práci dôsledne venovať, nemôžu to robiť popri zamestnaní. Tam potrebujeme zodpovednú prípravu. A že to bez peňazí nepôjde, je isté. Ich získanie nebude jednoduché a ani ľahké. Máme však jasný koncept práce v cirkvi (nie vízie ani programy) i spôsob na jeho uskutočnenie. Je ním Slovo, to ktoré nám prinieslo nádej vo večný život.
Na postoch ordinovaných potrebujeme osobnosti rešpektované a známe svojou prácou v zbore, či na vyšších riadiacich úrovniach cirkvi, ale i navonok v obci, meste, kraji či v štáte.
Služby Božie majú sa dotýkať súčasného života vždy s ohľadom na večnosť. Dnes v chrámoch sedia vzdelaní členovia, a preto kazateľ nevystačí s tým, čo sa naučil na fakulte. Potrebuje ďalšie vzdelanie. Treba riešiť vyučovanie rétoriky a ordinovaným, ktorí nemajú dostatočnú hudobnú dispozíciu, umožniť spev vynechať.
Všetko čo sa v Evanjelickej cirkvi a. v. deje a má diať musí mať misijnú službu. Ak sa počas akejkoľvek práce, a služby Božie z toho nevynímajúc, nezvestuje prítomným umučenie, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista, daromné bude naše kázanie. To všetko s pomocou Ducha Svätého, pamätajúc pritom na Symbolické knihy, aby sme neskĺzli do svetských spôsobov konania, nepripodobňovali sa svetu.
Ondrej Mrlian