Platnosť synodálno-presbyteriánej zásady

Princíp synodálno-presbyteriálnej zásady evanjelického cirkevného zriadenia bol prijatý do cirkevnej ústavy na budapeštianskej synode v roku 1893. Podľa neho, ako uvádza Evanjelická encyklopédia Slovenska, všetka moc v cirkvi pochádza od veriacich a uplatňuje sa na konventoch, v zbore, senioráte, dištrikte, generálnej cirkvi a na synode. Tento princíp predstavuje demokratizáciu evanjelického cirkevného zriadenia. S tým má súvisieť aj zásada o rovnakom počte v zastúpení svetských a duchovných činiteľov na vyšších stupňoch cirkevnej správy (seniorát, dištrikt, generálna cirkev). Synodálno- presbyteriálna zásada bola potvrdzovaná v ďalších cirkevných ústavách v roku 1922, 1951 aj 1993. Prečo by súčasnému vedeniu cirkvi vyhovovalo skôr hierarchické zriadenie po vzore rímskokatolíckej cirkvi?  

Všetka moc pochádza z Biblie
Dôležitosť a nenahraditeľnosť cirkevného zboru vyplýva z evanjelickej a. v. náuky a z Písma svätého, kde čítame: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Cirkevný zbor je prirodzenou cirkevnoorganizačnou jednotkou (COJ), všetky vyššie COJ – či už ide o seniorát, dištrikt alebo generálnu cirkev – boli vytvorené umelo, s cieľom, aby boli nápomocné cirkevným zborom a aby sa v cirkvi všetko dialo v jednote, slušnosti a poriadku. Ústredné postavenie cirkevného zboru ako základnej organizačnej zložky našej cirkvi vyplýva aj z historického vývoja našej cirkvi, kde jednotlivé úrovne správy sa v našej cirkvi kreovali postupne, zdola nahor. Ako dedičstvo našich otcov má Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku presbyteriálno- synodálny systém riadenia a budovania správy zdola nahor – teda od cirkevného zboru po generálnu úroveň správy. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré so sebou tento systém prináša, má tento model v sebe najlepší potenciál, ako osloviť aj súčasného človeka. Oživovať episkopálny model riadenia je veľmi nepopulárne. Ak by sme mali byť presní, potom by sme mali hovoriť, písať a najmä akceptovať, že z cirkevného zboru pochádza všetka moc v cirkevnom zbore. Uznesenia zborového konventu však už neplatia v inom cirkevnom zbore a nie sú záväzné ani v senioráte, ani v dištrikte, ani v generálnej cirkvi. Je síce pravda, že vôľa predsedníctva či presbyterstva sa môže uplatniť len pri súhlase konventu, ale naopak to bez výhrad neplatí. Predsedníctvo vykonáva vôľu konventu len vtedy, ak uznesenia prijaté konventom sú v súlade s cirkevnými a štátnymi predpismi. Bývalá ústava z roku 1922 v § 28 priamo ukladala predsedníctvu rozpustiť konvent, ak by to, čo chce konvent schváliť, presahovalo jeho právomoc. Nemôže teda platiť ani téza, často uplatňovaná na terajších synodách, že „synoda môže všetko“. Zabúdame – a aj naša súčasná cirkevná ústava na to úplne zabudla –, že moc v cirkvi netkvie v uzneseniach konventu, ale pochádza priamo z Biblie. Prameňom cirkevnej moci nie je cirkevný zbor, ale sú to ustanovenia Pána Ježiša Krista, ktoré vydal apoštolom, predstaveným zborov – teda všetkým tým, ktorí cirkev spravujú. Treba si pripomenúť, že naša cirkev prežila stáročia útlaku a prenasledovania nie preto, že by moc v našej cirkvi spočívala na cirkevnom zbore, ale preto, že moc cirkvi sa uplatňovala na najmenšej evanjelickej jednotke – na evanjelickej domácnosti. Až viacero evanjelických domácností tvorilo cirkevný zbor. Dnes sa zdá, že tie časy, keď rodina chodila spolu do chrámu Božieho, sú nenávratne preč. Cirkevnoprávna prax odzrkadlená v presbyteriálno-synodálnom systéme riadenia mala a má svoj význam. Vznikla v časoch útlaku a bola vynikajúcim nástrojom obrany evanjelického a. v. učenia v časoch prenasledovania počas protireformácie, počas maďarizácie, počas politickej perzekúcie za Slovenského štátu i počas násilnej ateizácie za vlády komunistickej strany. Samospráva cirkevných zborov zachránila cirkev pred zánikom a podobnú funkciu môže plniť aj pri súčasnom tlaku konzumu, liberalizmu a chorobného individualizmu.

Biskupská moc
Ale ak chceme zostať evanjelickou a. v. cirkvou, nesmieme tento systém uplatňovať tam, kde nemá opodstatnenie – v biskupskej moci. Všetka moc v cirkvi pochádza zo slova Božieho. A v slove Božom je moc biskupská definovaná a slovom Božím je podmienená. Treba teda jasne povedať, že všetka moc v cirkvi nepochádza z uznesení, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Toto by sa malo odzrkadliť napríklad aj vo výklade vierouky či v uplatňovaní cirkevnej disciplíny. V našej súčasnej ústave je disciplína „neluteránsky“ podriadená rozhodnutiam presbyterstiev. Disciplinárne konania, s cieľom vyzliecť nepohodlných z luteráku preto, že sa nechcú podriadiť poslušnosti biskupovi, seniorovi či dozorcom, ktorí konajú proti evanjeliu či proti základným ľudským právam, je len poukazom na to, že v cirkvi súčasní predstavitelia nedokážu prijať kritiku, priznať si určitú chybu a k tomu všetkému ešte šliapu po slobode a demokracii. Tieto spôsoby pripomínajú dobu totality, ktorej si cirkevné zbory užili dosť v rôznych zápasoch. Potrestať tzv. „vinníkov“ vyjadrujúcich sa kriticky k niečomu, je veľmi jednoduché. To je však ale spôsob uzurpujúci si moc a určitú diktatúru, ktorý je našej cirkvi cudzí a nemá v nej čo robiť. Prijímanie cirkevných disciplinárnych zákonov, ktoré majú slúžiť na vylučovanie a trestanie nepohodlných, napomáha meniť synodálno-presbyteriálny systém našej cirkvi na hierarchický a klerikálny. To sa uskutočnilo už na synode 2004 v nových disciplinárnych zákonoch, na formulovanie ktorých si agent ŠtB biskup Július Filo prizval právnika, tiež agenta ŠtB P. Kresáka, aby nimi cez Zákonník práce mohol odstraňovať nepohodlných kritikov. Dnes tento biskup, ktorý sa počas svojho pontifikátu usiloval o klerikalizmus, presadenie biskupskej moci v túžbe po biskupskom stolci do konca života stojí opäť na výslní, po boku biskupa Eľka. Niet sa preto čo diviť, že presadzovanie tohto klerikálneho modelu je opäť aktuálne. Posledná cirkevná ústava urobila z generálneho predsedníctva, ktoré predsedalo generálnemu konventu a generálnemu presbytériu, Predsedníctvo E.AV. V § 178 ústavy z roku 1921 sa hovorí: Najhlavnejšou povinnosťou generálneho predsedníctva je zastupovať celú cirkev ev. a. v. na Slovensku navonok, voči štátu a iným cirkvám. Táto nezrušiteľná funkcia predsedníctva zostala predsedníctvu aj naďalej, v terajšej ústave z roku 1993 v článku 32 v odseku (2) je to však vyjadrené inými slovami: „Predsedníctvo E.AV__ (celý názov máme zakázané uviesť, pozn. red.) plní najmä tieto úlohy: a) zastupuje Evanjelickú cirkev.“ To evokuje, že predsedníctvo zastupuje cirkev aj dovnútra cirkvi, čo je v samozrejme v rozpore so synodálno-presbyteriálnym riadením. V texte chýbajúce slovo „navonok“ sa premietlo do druhej časti vety spomenutého odseku ústavy „a koná navonok v jej mene“. To boli zrejme dostačujúce dôvody, prečo registračný orgán cirkví, ktorým je Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, zaregistroval Predsedníctvo E.AV ako štatutárny orgán E.AV. A tak namiesto generálneho predsedníctva, ktoré predsedalo generálnemu presbyterstvu a generálnemu konventu, máme Predsedníctvo ev. cirkvi, ktoré síce už synode vo funkcii „generálneho konventu“ nepredsedá, ale je štatutárnym orgánom ev. cirkvi a. v. A to je zlé riešenie tak pre predsedníctvo, ako aj pre cirkev. Práve toto predsedníctvo si tak ako štatutárny orgán dalo zaregistrovať Ev. Pos.l sp.d T.tier, Tranoscius, Tranovský kalendár aj Ev. cirkev a. v. a jej skratku. Uzurpovalo si všetku moc a vzalo rozhodovanie do svojich rúk.

Svetská a duchovná moc
Cirkev však nie je len „právne zriadené bratské spoločenstvo evanjelických veriacich augsburského vyznania na spoločné pestovanie kresťanskej viery, života a vzdelávania, na spoločnú správu a na udržiavanie poriadku“, ale po duchovnej stránke je to predovšetkým „spoločenstvo svätých a práve veriacich, v ktorom sa evanjelium Kristovo čistotne zvestuje a sviatosti podľa ustanovenia Pána Ježiša Krista prisluhujú.“ Dr. Martin Luther teda oddelil svetskú ríšu od ríše Božej. Augsburské vyznanie, ku ktorému sa v našej cirkvi tak hrdo hlásime, nehovorí nič o synodálno-presbyteriálnom riadení, ale nájdeme tam reformátormi vysvetlený článok o moci biskupskej a o oddelení moci svetskej od moci cirkevnej. Moc svetská biskupovi neprináleží, ale jeho kompetencie nesmú byť ukracované pri spravovaní duchovných záležitostí cirkvi. Ak v ev. cirkvi a. v. učíme, „že bez riadneho povolania nik nemôže v cirkvi verejne učiť, kázať alebo prisluhovať sviatosti“, potom je potrebné tomuto prispôsobiť aj znenie cirkevnej ústavy a v otázkach duchovného života posilniť postavenie ordinovaných. A naopak – otázky správy hmotných statkov cirkvi treba ponechať neordinovaným, medzi ktorými treba hľadať takých, ktorí na túto činnosť majú predpoklady – morálku, vzdelanie a prax. Toto rozdelenie právomocí je prospešné nielen samotnému duchovnému, ale aj celej cirkvi. Cirkev nepotrebuje farára ako manažéra, ale farára ako duchovného vodcu zboru. Farára tak uchránime pred mocou peňazí, kde pri troche nepozornosti môže ľahko dôjsť k sprenevere (ak aj vylúčime úmysel), a cirkevnému zboru vrátime jeho duchovnú atmosféru, kvôli strate ktorej naši veriaci často hľadajú košiar u iných denominácií. Cirkev sa nachádza vo veľkom marazme a podľa farára J. Meňkyho je tu len jedna cesta: uznanie, vyznanie, ľútosť a vyvodenie dôsledkov. Klamať sa dá, ale neexistuje dokonalý zločin, ktorý by nevyšiel najavo, nehovoriac o našej viere, kde Božie slovo hovorí o zjavení úmyslov srdca.

Pripravila M. Kováčiková
podľa štúdie Dušana Vagaského

ilustračné foto: pixabay.com