„Nepokladaj sa za múdreho, boj sa Hospodina a vyhýbaj sa zlu.“
Len čo ráno vstaneme zo svojej postele, hneď sa našu pozornosť snažia upútať rôzne zvuky, ktoré vychádzajú z rádia, televízie, mobilu, počítača či ulice, na ktorej sa práve niečo deje. Svet je plný rôznych zvukov, ktoré v nás tlmia Boží hlas a zatláčajú ho do úzadia. Ani si neuvedomujeme, že to, čomu venujeme najviac pozornosti, má zásadný vplyv na naše myslenie i na naše rozhodnutia, ktoré počas dňa robíme. Naše zmyslové orgány sú akousi bránou, cez ktorú sa k nám dostávajú veci, ktoré sa dejú okolo nás alebo na opačnom konci našej planéty. Keď túto bránu otvoríme, stávajú sa súčasťou nášho vnútorného sveta, ktorý na ne vedome či podvedome reaguje, a potom sa podľa toho správa. Často sa stáva, že to, čo do seba prijímame, získava nad nami moc a určuje naše správanie i skutky. Ľudia, ktorí majú počas dňa stále zapnuté rádio, z neho čerpajú informácie, na základe ktorých si vytvárajú isté názory. Ľudia, ktorí dlhé hodiny sedia pred televíznou obrazovkou, sú vystavení mediálnej manipulácii, ktorá neraz kriví ich zdravý sedliacky rozum. Ľudia, ktorí od rána do večera surfujú po internete, sa stávajú otrokmi virtuálneho sveta, ktorý s realitou nemá v mnohých prípadoch nič spoločné. Ľudia, ktorí radi počúvajú klebety a zaoberajú sa problémami iných, strácajú súdnosť, zmysel pre česť a spravodlivosť, aj cit pre pravdu a pochopenie. Buďme voči sebe úprimní a v duchu si odpovedzme na niekoľko závažných otázok: Nájdem si v priebehu dňa čas na to, aby som počúval hlas Boží, ktorí vychádza z Písma svätého? Skloním sa hneď ráno k modlitbe, aby som v prvom rade otvoril tomu, čo má pre mňa prichystané Boh, a nie svet? Dokážem navštevovať pravidelne chrám Boží, kde sa zvestuje slovo Božie, ktorého úlohou je formovať náš charakter a meniť nás na obraz Boží? V našom spoločenstve sa nachádzajú bratia a sestry, ktorí si deň čo deň čítajú biblické zamyslenia, z ktorých čerpajú múdrosť, útechu i silu do životných bojov. Poznáme takých, ktorí odoberajú cirkevnú tlač, kde sa môžu dozvedieť, čo sa deje uprostred cirkvi a kde nájdu mnohé zaujímavé informácie zo života kresťanov v súčasnosti aj v minulosti. Niektorí radšej uprednostnia Evanjelický spevník, z ktorého si zaspievajú piesne pre potešenie srdca, iní čítajú náboženskú literatúru, aby prehĺbili svoje vedomosti o Bohu, o kresťanskej viere aj o zmysle svojho života. Ďalší zasa radi počúvajú kresťanskú hudbu, ktorá pôsobí ako balzam na ich dušu. Je mnoho spôsobov, ako dať Bohu priestor, aby nás viedol, formoval a posilňoval. Dôležité je, aby sme s Kristom pravidelne udržiavali kontakt skrze to, čo nám On ponúka. Ak totiž odmietneme Jeho slovo, ovládne nás slovo, ktoré je namierené proti Nemu. Veď si len všimnime, aké názory majú a aké rozhodnutia robia tí, ktorí odmietajú navštevovať služby Božie, čítať Písmo sväté, tráviť čas na modlitbách či zaujímať sa o veci týkajúce sa cirkvi. V ich ústach bude zaznievať len samá kritika – bez toho, aby sami priložili ruku k dielu a urobili niečo pre zlepšenie súčasného stavu. Ústami budú vyznávať vieru v Krista, no svojím životom budú dokazovať, že sú od Neho na míle vzdialení, lebo žijú svetsky a k chrámu, k cirkvi aj k Bohu sa stavajú ľahostajne. Títo ľudia budú vždy konať podľa toho, ako im to bude vyhovovať a nebudú brať ohľad na Božie prikázania. Budú sa robiť múdrymi, ale ich takzvaná múdrosť nikomu neprinesie žiadne ovocie. Z prázdnych slov sa totiž ešte nikto nenajedol. Preto apoštol Pavol napísal: „Prázdnym svetským rečiam sa vyhýbaj, lebo sa budú naďalej vzmáhať v bezbožnosti, a ich reč bude rozožierať ako rakovina.“ Počujete dobre? Prázdne reči pochádzajú z bezbožnosti. Ak v niekom nepôsobí Duch Svätý, ten predsa nemôže ukazovať kresťanom, ako majú žiť a ako sa majú správať. Keď vám teda bude niekto rozprávať niečo, čo vašu myseľ neobohatí, alebo niečo prázdne, prízemné a pohoršujúce, vedzte, že ten človek Božím služobníkom určite nie je. Boží služobníci totiž Božie kráľovstvo budujú, kým tí druhí ho rúcajú. Raz sa pred Boha postaví každý z nás a bude sa musieť zodpovedať za to, ako žil. Ak človek odmieta to, čo mu Boh prikazuje alebo k čomu ho vedie, sám si za to ponesie zodpovednosť vo večnosti. Kto chce Krista ignorovať, môže. Kto chce kráčať vlastnou cestou, môže. Kto chce počúvať hlasy sveta či diabla, môže. Kto sa chce zo Syna Božieho i z tých, ktorí Mu oddane slúžia vysmievať, môže. Nesmie však zabúdať na to, že čo kto rozsieva tu na zemi, to potom zožne v nebi. Čo človek v časnosti svojím životom zasadí, to mu na druhom svete z toho vyrastie. Apoštol Ján napísal: „Svet však hynie, aj jeho žiadosť hynie, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ Ak teda chceme plniť plán Boží, je nevyhnutné, aby sme Boží hlas, ktorý sa nám každým dňom prihovára, neprepočuli. My sami sa rozhodujeme, či Krista budeme počúvať, alebo nie. Hospodin nás nebude nútiť, pretože si želá, aby sme sa pre Neho rozhodli na základe úcty a lásky, nie zo strachu či z vypočítavosti. Biblia nás vyzýva k tomu, aby sme sa rozhodli Boha poznávať na všetkých našich cestách. Čo to vlastne znamená? Ide o to, aby sme sa usilovali plniť Božiu vôľu a spomedzi rôznych hlasov, ktoré chcú získať našu pozornosť, si vybrali ten Kristov. Náš text vraví: „Nepokladaj sa za múdreho, boj sa Hospodina a vyhýbaj sa zlu.“ Nemyslime si, že vo svojom živote budeme úspešní bez pomoci Božej. Nenazdávajme sa, že je v nás toľko sily, rozumu a šikovnosti, že všetko zvládneme celkom sami. Veď aj Šalamún riekol: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia, ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik.“ Niektorí kresťania si naivne myslia, že dokážu aj bez Krista úspešne vzdorovať nástrahám diabla. Ďalší sú vnútorne presvedčení o tom, že oni múdrosť prameniacu zo slova Božieho nepotrebujú. Iní odmietajú navštevovať nedeľné či sviatočné zhromaždenie veriacich, lebo majú pocit, že dokážu dobre fungovať aj bez neho. Mnohí sa modlia len vtedy, keď im tečie do topánok, alebo keď od Boha niečo potrebujú, a väčšina takzvaných kresťanov sa nemodlí vôbec. Ide o ľudí, ktorí sú múdri vo vlastných očiach a ktorí sú presvedčení o tom, že všetko šťastie a úspech leží jedine v ich rukách. No povedzme si na rovinu: stačí tak málo a našim snom či plánom môže byť v krátkej chvíli koniec. Dnes môžeme skákať od radosti a zajtra roniť slzy od žiaľu. Dnes sa môžeme cítiť silní a zdraví, a zajtra nás môže choroba pripútať na nemocničné lôžko. Dnes môžeme plánovať, na akú dovolenku pôjdeme v lete, a zajtra nás môžu vyniesť z domu na márach. Nie, nie je v našej moci ovládnuť to, čo príde zajtra. A myslím si, že to ani nie je naša úloha. Nám by malo ísť v prvom rade o to, aby sme si zo všetkých hlasov, ktoré nás obklopujú, dokázali vybrať ten Boží. A to je pre človeka vždy náročná skúška: vybrať si spomedzi mnohých hlasov ten správny. Ten, ktorý nás privedie k spáse a k životu večnému. Veď si len všimnime samých seba. Koľkí z nás sa radšej zaujímajú o dedinské klebety ako o pravdy Písma svätého. Koľkí z nás začnú deň bez modlitby a bez modlitby sa uložia aj k spánku. Koľkí z nás nechápu, že v dobre mienenej rade nášho priateľa sa ukrýva Boží hlas, ktorý si želá naše dobro. Koľkí z nás necítia, že úsmev dieťaťa, matky, otca či milujúceho životného partnera je vzácny dar, pri ktorom sa nás láska Božia snaží rozveseliť prostredníctvom tých, ktorí tvoria okruh našich najbližších. Koľkí z nás netušia, že občas musíme prechádzať náročnými skúškami len preto, aby sa ukázala pravosť a úprimnosť našej viery. Koľkí z nás nevedia, že ten dnešný kríž, ktorý nás tlačí k zemi a vháňa nám slzy do očí, sa zajtra zmení na niečo, čo oko nevídalo a ucho neslýchalo. Nedávno som čítal, čo apoštol Pavol napísal veriacim do Filipis. V jeho liste stálo i toto: „Lebo vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho.“ Áno, nikto z nás nechce trpieť, smútiť či plakať. Nikto z nás nevyhľadáva bolesť a kríž. Lenže zo slov apoštola Pavla vidíme, že trpieť pre Krista a pre vieru v Neho je pre nás výsadou, nie bremenom. Keď nás teda prikvačí niečo obzvlášť nepríjemné, nevnímajme to len ako nejaké zlo, ktorého sa musíme čo najskôr zbaviť. Občas to môže byť známkou toho, že sme na správnej ceste, pretože Božie cesty bývajú plné tŕnia, skúšok, bolesti a obetí. Tesne predtým, ako apoštola Petra pribili na kríž, podobne ako Krista, len dolu hlavou, vyznal tento učeník, že je poctený tým, že môže trpieť ako jeho Pán. Dokonca riekol, že toho ani nie je hoden. Poďme teda za Kristom nielen do Betlehema, ale aj na Golgotu. Spievajme s Ním, radujme sa s Ním a oslavujme s Ním. Takisto s Ním však aj plačme a znášajme všetku bolesť. Je to niečo podobné ako vzťah dvoch ľudí, ktorí sa vzájomne nadovšetko milujú, sú si oddaní a jeden pre druhého sa dokážu obetovať. Ak jeden z nich prežíva radosť, ten druhý sa teší spolu s ním. Ak manžel dosiahne úspech v práci, aj jeho manželka je nadšená z toho, čo sa mu podarilo. Ak žena vytvára vo svojej domácnosti atmosféru porozumenia a pokoja, jej muž zažíva spokojnosť a požehnanie. Ak však jedného z nich zastihne niečo zlé, tak trpia obaja. Ak muž vážne ochorie, veľkú bolesť prežíva aj jeho žena. Ak po tvári manželky stekajú slzy, aj manželovi býva na duši veľmi ťažko. Takto je to vždy, keď sa ľudia milujú, jeden druhého si vážia a vzájomne si pomáhajú. Ak teda aj my Krista milujeme, potom by nám nemalo robiť problém pre Neho aj trpieť. Pamätáte si, vy, ktorí ste vstúpili do stavu manželského, čo ste v chráme Božom sľúbili? Budete jeden druhému verní v dobrom aj v zlom, v chorobe aj v zdraví, v šťastí aj v nešťastí. Či azda tieto slová neplatia aj vo vzťahu voči k Ježišovi? On kvôli nám kráčal na kríž, kde sa obetoval za spásu celého sveta. Kvôli nám plakal, potil krv a bol bičovaný. Kvôli nám na Neho bezbožníci pľuli a vysmievali sa Mu. Nezaslúži si teda aspoň to, aby sme z vďaky a úcty voči Nemu neokúsili z tohto utrpenia niečo aj my? Nie je azda hoden toho, aby sme Jeho hlas uprednostnili pred čímkoľvek iným? Nie, tu nejde o to, aby sme všade so sebou nosili pod pazuchou Bibliu. Ide o to, aby sme jej hlas nosili vo svojom srdci.
Ivan Mucha
farár v CZ Málinec
ilustračné foto: pixabay.com
