O význame Augsburského vyznania
(Melanchton 2004) My všetci duchovní patríme medzi tých, ktorí sme verejne vyznávali pred ľuďmi pri konfirmácii, že budeme skutočnými vyznávačmi a svedkami Pána Ježiša a Ježiš Kristus je základom nášho života. Neskôr ako dospelí ľudia pri ordinácii sme sľubovali, že svoje povolanie a poslanie budeme dosvedčovať osobnou vierou v Ježiša Krista. Reformácia, ktorú sme si nedávno pripomenuli, mala dva znaky, verejné priznanie a nebojácnosť pred ľuďmi. Nevieme si vôbec predstaviť, aké to bolo ťažké a čo to znamenalo pre samotného Martina Luthera a potom pre tých, ktorí išli s ním – vyjsť zo skrytosti kláštora a vystúpiť proti všetkým vtedajším mocnostiam, proti cisárovi, proti kniežatám, proti stredovekej cirkvi, proti spoločnosti a bez strachu vyznať Ježiša Krista. Bázeň pred Bohom, ktorú on prijal, bola veľká, takže strach pred ľuďmi sa stal vedľajšou záležitosťou.
Melanchthon priniesol Augsburské vyznanie s nádejou, že sa k nemu všetci priznajú
Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Ekuména pochádza z gréckeho slova oikos. Rôzne cudzie slová sa používajú aj v slovenčine. Napríklad ekonomika a ekológia. Ekonomika znamená vlastne – hospodárstvo. Ekuména znamená, že máme spoločný dom, otcov dom, ku ktorému Ježiš Kristus hovorí: Ja som dvere. Preto je celkom zlé, čo sa teraz v časopisoch píše o ekuméne náboženstiev, lebo pri tejto ekuméne ide o to, že Ježiš Kristus sú dvere k spoločnému otcovskému domu, k nášmu Otcovi v nebesiach, ku ktorému sa modlíme. V roku 1530 sa konal v Augsburgu ríšsky snem, na ktorom Lutherov spolupracovník Melanchthon priniesol Augsburské vyznanie s nádejou, že všetci sa k nemu priznajú. Augsburské vyznanie nebolo myslené ako polemický spis, ale skôr ako spoločné vyhlásenie, v čo kresťania veria. Tento plán však stroskotal. Stále sa pýtame: Čo je ospravedlnenie? Chcem uviesť jeden príklad, o ktorom sme už iste počuli, alebo sme o ňom čítali v časopise. Hospodársky vyspelé štáty vyjednávajú o tom, že ako krajiny, ktoré produkujú veľa škodlivých látok, môžu predávať bonusy o znečistení na krajiny, ktoré problém so splodinami priemyslu nemajú. Naša špina, odpad je predaný. Dobre za to zaplatím. Toto prirovnanie sa dobre hodí k ospravedlneniu, lebo v Lutherovej dobe sa mohlo to, čo nie je správne vo vlastnom živote, čo sa menovalo hriech, odkúpiť, vykúpiť za peniaze, takzvané odpustky. Odpustky nie sú minulosťou, v roku 2000 pápež Ján Pavol II. vyhlásil nanovo odpustky. Vidíme, kde sú problémy. Pán Boh nie je obchodník, ale vyslovuje ospravedlnenie: Boh by chcel žiť v srdečnom, hlbokom, najvnútornejšom pomere s nami, nie ako niekto, kto by nám niečo dával spoza pultu a to skrze Ježiša Krista. On mi odpúšťa, On ma očisťuje, On ma obmýva každý deň, takže s Ním a s blížnym bez predsudku môžem žiť. Kvôli Ježišovi Kristovi. To je stred, a o to ide. Tak ako dieťa – včera mohlo byť drzé, mohlo zmeškať, bolo mrzuté – ale napriek tomu rodičia ho neodsunuli, ale berú ho ako svoje naspäť nie preto, že by za to zaplatilo, ale preto, lebo rodičia ho majú radi.
Lutherova odvaha tam, kde sa my dnes bojíme
243 evanjelických teologických profesorov protestovalo v roku 1999 proti spoločnému vyhláseniu o ospravedlnení z viery. Povedali, že táto dohoda s Vatikánom nie je dostatočne precízna a nebola v tomto vyhlásení dostatočne zdôraznená jedinečnosť milosti Božej. Myslím si, že odborníci musia a majú povinnosť o tomto ďalej hovoriť. Je však dôležité, aby sme my, ktorí prichádzame z rozličných smerov, našli stred a našli Ježiša Krista. To je rozhodujúci krok, ktorý chceme zdôrazniť aj dnes: Ježiš Kristus. Vieme, že príslušnosť k jednému otcovskému domu Božiemu je v mnohom ohľade zažitá a praktizovaná. Spomeniem príklad z nemocnice, kde sa evanjelických služieb Božích zúčastňujú aj katolíci. Niektorí nespievajú s nami, ale spevník chcú mať pred sebou. Spolu vyznávame Vieru všeobecnú kresťanskú a Otčenáš. Už dávnejšie sa mi stalo, ako staručká pani vtedy, keď som v kázni spomenul: veríme v život večný, mi skočila do reči s poznámkou: To predsa viem. To je ekuména, kde sa nediskutuje, ale kde vieru môžeme zažiť! Staručký katolícky pán farár v Rusovciach mi raz povedal: To, že Bibliu používame častejšie, prichádza z vašej cirkvi. My by sme mohli povedať, že poklad piesní prichádza z reformačných cirkví, lebo katolícka cirkev v niektorých krajinách spevník nepoznala – napr. v Nemecku ho zaviedli až po 1. svetovej vojne a v Španielsku nie je zavedený v katolíckej cirkvi dodnes. Tam sa spievajú liturgické spevy. Keď hovoríme o tom, čo nás spája, čím sme sa vzájomne ovplyvnili, napriek tomu musíme hovoriť aj o rozdieloch. Je to úrad pápeža. Otázka, aké poverenie má kňaz, biskup? Ako je to s inými sviatosťami, ktoré sú naviac, oproti našim? Akú úlohu zohrávajú svätí a vyhlásenia za svätých? Ako máme chápať Máriu, matku Ježišovu? Ako je to s relikviami na oltári? Ako je to s odpustkami? A spätné otázky z katolíckej strany na nás: Akú dôležitosť pripisujete svätej Večeri Pánovej? Je to tak, ako keby to, čo som čítal, bolo motivačným textom pre reformáciu, totiž: Kto mňa vyznáva pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred mojím Otcom nebeským. V 3. verši evanjelickej hymny sa spieva: Hoc diablov plný bol by svet, chcejúcich nás pohltiť, nemusíme sa strachom chvieť. Alebo: Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom: nebesá nám zostanú! Aká odvaha vyznania tam, kde sa my bojíme!
Reformátori boli dušpastieri
Ježiš nás povzbudzuje a hovorí: Čo vám hovorím potme, hovorte na svetle, a čo pošepky, rozhlasujte zo striech. Tým je zvyk z Ježišových čias jasný: Učení rabíni, duchovní kazatelia a vodcovia v čase Ježišovom nekázali často sami. Rabíni celkom zvláštnou rečou šepkali hovorcovi do ucha na službách Božích, a on to musel povedať rečou, ktorá bola pre ľudí zrozumiteľná. Tak ako aj vedci hovoria rečou, ktorej ľudia nerozumejú, tak majú hovoriť vedeckí komentátori v televízii a žurnalisti v časopisoch písať tak, aby to vôbec bolo zrozumiteľné a pochopiteľné pre obyčajných ľudí. Alebo druhý príklad: Keď bolo dôležité niečo ľuďom oznámiť, tak išli tí, ktorí to povedali, na strechy v Palestíne tak, aby to mohol počuť každý. To, čo im bolo povedané v skrytosti, to povedali na verejnosti. Skôr ako sa začal sabat, trúbilo sa na pozaune, aby ľudia ďaleko na poli mohli počuť: Je čas zbaliť si veci a ísť domov, aby sa mohli pripraviť na sabat. Tak to urobila aj reformácia: Z kláštorných múrov von na verejnosť, z latinskej reči, exkluzívnej reči vzdelancov, von k ľudu: „Pozerať ľuďom na ústa“ – hovoril Luther. Z teologického geta do cirkevných zborov tak, aby cirkevný zbor tiež o tom vedel, spolu veril a spolu bol zodpovedný. Z mníšskej samoty do manželstva, do rodiny. Reformácia je to, čo tu Ježiš píše: vykročenie zo skrytosti na verejnosť. Napriek tomu je tá skrytosť dôležitá. Existuje židovské príslovie, ktoré znie: „Kto sa s Tórou zaoberá vo vnútri, toho jej učenie robí známym.“ Nejde o krik navonok, ktorý by nevychádzal z najvnútornejšieho vnútra viery. To je niečo, čo sa od katolíckych kresťanov máme učiť: že tichosť modlitby, pobožnosť, účasť na Večeri Pánovej, vážiť si služby Božie, to všetko nás najprv vnútorne pripraví, aby sme mohli hovoriť navonok. Reformátori boli dušpastieri. Martin Luther zanechal obrovskú zbierku dopisov adresovaných ľuďom v núdzi, v nebezpečenstve, v otázkach svedomia. Luther sa naučil od Ježiša aj zo slov: Či nepredávajú dvoch vrabčekov za groš? Vrabčeky boli v Ježišovej dobe predávané ako potrava na trhu. Nepadne ani jeden vrabec z nebies – tým sa nemieni, že spadne pri lete, že sa netrafil na konár, ale že by bol zostrelený a potom predaný. Vaše vlasy sú na hlave spočítané – to je starosť o nás, v cirkevnom zbore, jeden o druhého. Tu nejde o teóriu predzvedenia: Je všetko Bohom dávno predtým naplánované? Koľko ľudí zahynie, koľko bude trpieť, a Boh by sa mal starať o vrabčeka? Avšak je mienené ako dušpastiersky prísľub: Kto svoj život dá Ježišovi Kristovi, tomu život nemôže byť vzatý. Zničujúca sila sveta sa končí na našom tele, ale príslušnosť osoby k Bohu nám nikto nemôže vziať. V Božom pohľade sme nekonečne vzácni. On je okolo nás, On na nás nezabúda, pri Ňom nachádzame útočište a sme v bezpečí.
Miloš Klátik
ilustračné foto: Wikimedia Commons
