Voľné letné dni sme popri oddychu venovali aj činnostiam, na ktoré počas roka nie je dostatok času. Moja manželka má pravidelne pripravené veľké upratovanie, pretože popri jej učiteľských povinnostiach v priebehu školského roka nemôže vygruntovať dom od pivnice po povalu do poslednej smietočky tak, ako by si to predstavovala. Prázdninové obdobie jej poskytuje dostatočný priestor na dôkladné upratanie všetkých zákutí. Nebolo by na tom nič zlé, keby k tomu veľkému upratovaniu nepotrebovala moju asistenciu, presnejšie výdatnú pomoc. Ako každý muž, mám práve vtedy iné povinnosti, riešenie vojnového konfliktu na Blízkom východe alebo iné neodkladné záležitosti, no niekedy ma skrátka táto pomoc, pre mňa galeje, neminie. No aj v takejto chvíli, balansovaním na rebríku, aby som mojej manželke odšróboval luster – veď aj ten si zaslúži, aby bol dôkladne osprchovaný, poumývaný a navoňaný, tak aj v takejto chvíli sa v mysli vraciam k riešeniu celosvetových problémov. Ak už nemám čo riešiť v celosvetovom význame, prejdem na filozofovanie, ku ktorého hybnej sile patrí túžba po poznaní a pochybovanie. Okrem toho, že pochybujem o správnom postupe vykladať sklenené poháre od spodku hore, veď podľa mňa je logické robiť to úplne opačne, snažím sa odhaliť záhadu, ako sa postupom rokov preniesol každodenný rodinný život od kuchynského stola do obývacej izby. Niekedy boli stredobodom domácnosti kuchyne, tu, za spoločným stolom, sa denne riešili všetky rodinné záležitosti. Dnes sa rodinný život preniesol do obývacej izby. Neviem, či za to môže televízor, ale dnes mnohí v obývačke aj raňajkujú, obedujú, večerajú a niektorí okrem popoludňajšej siesty tu prespia aj celú noc. V minulosti to tak nebolo. Do obývacej izby sa išlo len vo sviatok či nedeľu, len so vzácnou návštevou, lebo tie bežné sa vybavili tiež v kuchyni. Obývačka musela byť vždy poriadená a čistá, bola akousi svätyňou v dome. Známy spomínal, ako jeho otec protekčne vybavoval dodatočnú kolaudáciu domu, v ktorom majitelia už dávno boli zabývaní. Slávnostne doviedol pracovníka okresného úradu, aby zabudnutú kolaudáciu zúradovali a majiteľ domu ich viedol len do spodnej kuchyne, kde sa úradník nemohol ani poriadne vystrieť, aby si neudrel hlavu. Tu sa, ako v správnej vaškuchyni – zadnej kuchyni, varili zemiaky pre hospodárske zvieratá a tak sa tu aj ťažko dýchalo. Známy sa pokúšal naviesť majiteľa, aby ich zaviedol do obývačky, no ten sa z pariacej kuchyne, kde sa ešte aj popod nohy plietli pes s mačkou, nemienil pohnúť. Až na úradnú výzvu, že v rámci kolaudácie musia vidieť aj obývačku, ich tam zaviedol. A tam, aj po niekoľkých rokoch bývania, bola pekne zariadená izba so sekretárom a sedacou súpravou, ktorá bola prekrytá igelitom – aby sa nezaprášila. Skutočne, obývacie izby skrývali v minulosti najväčšie poklady a nie každý mal to privilégium ich zhliadnuť. Sklenené tabule vitrínky sekretára prísne strážili jej obsah – porcelánový servis, krištáľovú vázu či inú vzácnosť. Výsadu dotknúť sa ich mala snáď len domáca pani, raz za rok – pri veľkom upratovaní. Dieťa alebo niekto nemotornejší sa nemohol k tomu ani priblížiť, aby to nerozbil. Ak by sa tam nejaké dieťa predsa len prešmyklo, hnala by ho domáca s varechou až von z domu. My sme si do cirkevnej obývačky pustili osobu, ktorá sa správa ako slon v porceláne. Všetko vzácne a rokmi opatrované sa nešikovne berie do rúk a pri tejto nezručnej manipulácii zostávajú len črepiny, z ktorých sa už nikdy nezlepí pôvodný tvar. A vy nemôžete zobrať varechu, aby ste ho vyhnali z domu a tak len tŕpnete, ktorý vzácny kus padne pri nemotornom uchopení najbližšie. Chcete byť hrdí na predstaviteľa svojej cirkvi, ale v rádiu počúvate namiesto zásadných slov biskupa o tom, ako si vyjedal tresku. Na slávnostných službách Božích venovaných velikánovi Štefánikovi počúvate o tom, ako so synom zablúdil a inauguráciu prezidentky si pomýlil s biblickou hodinou v zbore. A v televízii na zásadnú otázku redaktora o postoji k Božiemu prikázaniu Nepokradneš sa začne nepríčetne smiať a spomínať Tisa. Vo vypočítavaní by som mohol pokračovať, čo je horšie, je vedomie, že za obeť padne ešte mnoho vzácnych kúskov a my tomu nevieme zabrániť. Neprestávajme prosiť v prvom rade toho Najvyššieho, ale aj cirkevných predstaviteľov, aby toto rozbíjanie zastavili.
Ľubomír Turčan,
bývalý riaditeľ vydavateľstva Tranoscius
ilustračné foto: unsplash.com
