Som už síce starší človek, no bol som vychovaný vo viere, láske a v úcte k duchovným v našej cirkvi. Preto cítim pohnútku napísať aj svoj pohľad na situáciu v našej evanjelickej cirkvi. My evanjelici sme sa vždy hrdili tým, že naše duchovenstvo je iné ako v katolíckej cirkvi. Evanjelickí farári mali vždy rozhľad a vedeli v tú správnu chvíľu potiahnuť aj celý náš slovenský národ k samostatnosti. Za to im sme im veľmi vďační, aj za to – že dnes rozmýšľame slobodne, máme svoju vlasť a svoj jazyk. Mnohí z vás možno budú mojim slovám oponovať – vraj je dnes iná doba. To je nepochybne pravda. Ale tá nám predsa nemôže diktovať, ako sa máme správať, veď na to máme slovo Božie. Za úplne najhoršie na tom všetkom považujem fakt, že tejto dobe sa spreneverili samotní duchovní. Táto doba ich mnohých pohltila, a tak máme na našich farách veľakrát ľudí, ktorí síce v nedeľu vykladajú slovo Božie, ale cez týždeň žijú podľa zvykov tejto doby. Veľakrát sa na našich farách robí to, čo ide priamo alebo nepriamo proti nám, proti cirkvi, proti učeniu, ktoré má byť pre nás tým správnym a jediným návodom na život. Kedysi bola fara akousi budovou, okolo ktorej sa nieslo neviditeľné fluidum, pretože tam býval duchovný a každý na ňu s úctou chodieval. A dnes? Je to len akoby bežná úradná budova, o ktorú sa mnohí nezaujímajú. Prečo? Podľa toho, čo človek vidí, číta a počúva, duchovenstvo sa nám dostalo do slepej uličky. Duchovní bývali vždy sčítaní, mali rozhľad, veľakrát si ľudia chodili po radu práve na faru. Dnes to vyzerá tak, že duchovní sa starajú nie o nás, o tých, ktorí im boli zverení, ale o seba a svoje záujmy. Nie dobre sa počúva, a to hlavne od bratov katolíkov, že na našej evanjelickej fare si niektorí duchovní urobili svoje predmety podnikania. Kam sme to dospeli? Obchoduje alebo vyrába sa niečo na niektorej katolíckej fare? Veď za starých čias mal predsa každý cirkevný zbor svoj majetok, ktorý prenajímal, mal z neho rentu, ktorá bola vyplácaná duchovnému. Dnes sa majetok cirkevných zborov veselo rozpredáva – a to veľakrát na podnet samotného duchovného. Takto si vážime dedičstvo našich predkov? Kedysi nás farársky stav ťahal z jarma tyranstva k slobode, čo bolo vidieť aj na návštevnosti služieb Božích. Dnes je to opačne. Kostoly sa stále vyprázdňujú a duchovenstvo sa háda, kto je aký, kto čo urobil a podobne. A ešte nám prikazuje, na akej strane máme stáť, ako a koho máme voliť a podobne. No my nie sme negramotní, aby sme nevedeli, čo máme robiť a koho máme voliť. A mnohých nás uráža, ako s nami duchovní jednajú, ako nemajú počas celého roka o nás záujem. Aj to je obraz o tom, ako im na nás záleží. Nehovoriac o tom, že toto ich jednanie a správanie je krátkozraké. Načo im budú posty predstaviteľov a funkcionárov v cirkvi, keď v priebehu pár desaťročí nebudú mať komu kázať? Pretože my starší pomaly z našich kostolov odchádzame a mladých si pre nezáujem zabúdajú všímať. Smutné, kam kráča naša cirkev, ktorá kedysi zohrala dôležitú úlohu v histórii všetkých Slovákov. Smutné, kam nás to vedú tí naši farári. Prečítal som si pred časom vyjadrenia bývalých generálnych dozorcov J. Holčíka a I. Lukáča o tom, v akom stave naše duchovenstvo je. Musím, i keď nerád, s nimi súhlasiť. Taktiež sa zamýšľam nad tým, ako ďalej. Moje dve vnúčence chodia na náboženstvo, ale obaja duchovní, ktorí ich učia, nemajú záujem o nič viac, len odprednášať si svoju látku a vyskúšať ich. Kam sa podela tá farárska empatia, ten záujem o svojich zverených cirkevníkov? Načo tie deti teda dávame na to vyučovanie? Veď tam samé od seba nechcú chodiť, nič ich tam neťahá a chodia tam len preto, že robia láskavosť nám starým rodičom. A tak sa pýtam, toto je to naše evanjelické? Nemáme v cirkvi autority, nemáme vhodných kandidátov na duchovných, a preto je stav duchovenstva takýto. A tak sa aj pri posledných voľbách stalo, že sa do funkcií dostali ľudia s iným záujmom ako o duchovnú službu. Služba, to je to, čo má charakterizovať počínanie duchovného v cirkevnom zbore. Služba, to je to, čo má mať na mysli a v srdci každý, kto sa prihlási na našu bohosloveckú fakultu. Je to hanba, do akej situácie sa naša cirkev dostala. Ale za to, kam sme sa dostali, nemôžeme my bežní veriaci, ktorí pravidelne navštevujeme služby Božie a ktorých je nás v kostoloch stále menej a menej. Dovolím si tvrdiť, že za tento stav môže v prvom rade naše duchovenstvo. Osvojilo si dokonca právo rozhodovať, čo cirkevníci majú a nemajú čítať. A teraz je veľmi aktuálna téma Tranoscius, EPST, Evanjelické noviny, Reformačné listy… Dostávame sa na úroveň polovice minulého storočia, keď nám vládna strana prikazovala, čo máme robiť, ako sa máme vyjadrovať, čo máme odsúdiť, atď. Ale toto sme si už my starší prežili… Takto sme si asi viacerí nepredstavovali pokračovanie našich tradícií, ktoré sme dostali od našich predkov. Preto sa, bratia farári a sestry farárky, zamyslite nad svojím konaním, lebo tejto cirkvi ide asi o všetko. Jedno je isté, vy nelikvidujete našu cirkev, ale Kristovu. Preto verím, že raz sa z toho budete spovedať, z vášho konania, a že ten odpočet vašej práce bude obrazom pravdy, ktorú ste mali hájiť a brániť za každú cenu.
Miloslav Kamenický
ilustračné foto: pixabay.com
