Pri všetkom, čo konáme, je rozhodujúce uznanie od Boha

6. nedeľa po Svätej Trojici: J 5, 41 – 44

„Slávu od ľudí neprijímam, ale vás som poznal, že nieto vo vás lásky k Bohu. Prišiel som v mene svojho Otca, a neprijímate ma, keby prišiel iný vo vlastnom mene, prijali by ste ho. Ako môžete veriť, keď sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorá je od samého Boha?“

Raz som stála na nástupišti a čakala na príchod vlaku. Otočil sa ku mne asi opitý muž, v ruke držal fľašu od piva, kýval sa zo strany na stranu. Chcela som sa mu vyhnúť, ale muž vrazil do mňa s podivnou otázkou: „Veríš v Boha?“ Z úst opilca znela otázka trápne. Obzerala som sa, či nás niekto nepočuje. Dav ľudí ľahostajne prechádzal okolo nás. Muž sa opakovane netrpezlivo spýtal: „Tak veríš, alebo nie?“ Čo mám odpovedať? Tomu človeku predsa nejde o pravdu. Neochotne zo mňa nakoniec vyšlo: „Verím, ale…“ Opitý sa prestal kývať: „Tak to máš dobré, máš sa čohosi chytiť.“ Jeho tvár bola vážna, vráskavá… z vodnatých očí tiekli slzy. Akoby ľutoval, že sa chytil fľaše. Viera v Pána Boha je veľký dar. Je dôležité, aby sme o ňu vždy prosili a nikdy sa jej nevzdávali. My kresťania – evanjelici vyznávame, že jediným prameňom našej viery a pravidlom kresťanského života je Písmo sväté. Vyznávame tak preto, lebo vieme, že Písmo sväté obsahuje Božie slovo, ktoré je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu.“ Ak by sme však zostali iba pri tomto vyznaní, na dosiahnutie spásy by to nestačilo. Prečo? Aj Židia – podľa svedectva evanjelistu Jána – skúmali Písma v presvedčení, že „majú v nich večný život.“ Pán Ježiš im však vyčítal, že „neprichádzajú k Nemu, aby mali večný život.“ Neprichádzajú, napriek tomu, že Písmo sväté o Ňom vydáva svedectvo. Neprichádzajú, lebo neveria všetkému, čo je napísané v zákone, ani tomu, čo napísali proroci. Poznali, ale neverili. Skúmali, ale nešli k Tomu, ktorého Boh v Písme zasľúbil na spasenie každému veriacemu! Predstavme si, že by fyzik, ktorý pracuje v atómovej elektrárni, prestal veriť čo len jednému zo zákonov fyziky, ktoré sa naučil počas svojich štúdií a vo svojej práci by na základe toho postupoval. Veľmi rýchlo by sa mohlo stať, že by v elektrárni nastala havária. Potom by namiesto vyrobenej elektriny, slúžiacej na osvetlenie alebo pohon, získali mnohí smrť. Aj dieťa, keď neverí rodičom, ktorí mu hovoria: Nedotýkaj sa horúcej rúry rukami, lebo sa popáliš! – napriek tomu, že vie, že horúca rúra páli, pre svoju neveru na to doplatí! Práve tak je to aj s človekom, ktorý pozná Písmo sväté, ktorý vo svojom živote neverí tomu, čo Božie slovo hovorí, nemôže čakať spasenie a večný život. Aj keby bol pravoverný Žid, aj keby si myslel, že je dobrý evanjelik. Božie slovo vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi. Božie slovo nám hovorí, že jedine v Ježišovi Kristovi a cez Neho dosiahneme spasenie a večný život. Židia vkladali svoju nádej do Mojžiša. Mysleli si, že keď ich vyviedol z Egypta, dal im Boží zákon, urobil ich vyvoleným Božím ľudom medzi ostatnými národmi zeme, budú mať večný život. Stačí, aby zachovávali vonkajšie zvyklosti, ktoré Mojžiš prikázal. Zabudli, že zákon svedčí aj o Ježišovi: „Tvoj Boh vzbudí Ti proroka – toho poslúchajte! Kto by však neposlúchal slová, ktoré vysloví v mojom mene – toho vyzvem na zodpovednosť!“ (5M 18, 15.18) Zabudli, že prorok predpovedal: Ajhľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Immanuel (Iz 7, 14). Zabudli, že „vtedy sa otvoria oči slepých a uvoľnia sa uši hluchých. Chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá…“ (Iz 35, 5 – 6). Z ich života sa stratila láska k Bohu: „… vás som poznal, že niet vo vás lásky k Bohu.“ Milší im boli tí, ktorí prichádzali „vo svojom mene“. Božiu slávu nehľadali. Svoj život sústredili na oslavovanie seba navzájom. Takýto život im prekryl ako čierny mrak to, čo z Božieho slova poznali, preskúmali. Tak nastala v nich doba temna. Doba neschopnosti veriť Mojžišovým písmam. Totiž tomu, že Ježiš je ten prorok, o ktorom hovorí Mojžiš a ten Mesiáš, o ktorom hovorili proroci. Aj v súčasnosti mnohé veci bránia ľuďom veriť Božiemu slovu. Jedným svedectvo Písma prekrýva mrak ctižiadosti, honba za hmotným majetkom, iným oblak kariéry. Uznanie, ocenenie, povzbudenie potrebujeme všetci. Je to prirodzené a nie negatívne želanie. Remeselník, ktorý odvádza kvalitnú prácu, no nedostane sa mu ocenenia, stráca postupne chuť dobre pracovať. V škole úprimné ocenenie – pochvala, povzbudia neraz aj slabších žiakov a vedú k lepším výsledkom. Kvalitných zamestnancov dokážu schopní vedúci pochváliť a odmeniť. To je v poriadku. Ale v poriadku prestáva byť, keď nám v prvom rade ide už iba o to, aby sme boli uznávanými, obdivovanými a získali pre seba výhody. A je naozaj veľmi zlé, keď používame svoju vieru na to, aby sme pred inými dobre vyzerali, keď obetujeme – zaprieme svoje vnútorné presvedčenie, aby sme si zabezpečili osobný prospech. Nezdravá ctižiadostivosť, hľadanie uspokojenia v tom, že som uznávaný, sa môže ľahko stať jednou z hlavných prekážok skutočnej viery. To sa deje napríklad, keď ktosi koná v cirkvi určitú službu, ale nie preto, aby bol oslávený Pán Boh, aby medzi ľuďmi rástla viera v Boha – úcta k Hospodinovi, ale keď dotyčný vykonáva tú službu preto, aby si ho iní všimli, aby sa mohol prezentovať, pochváliť: Ja to dokážem, všimnite si ma, obdivujte ma. Je správne, ak sme aktívni a pracujeme v cirkvi. Biblia nás k tomu volá, pozýva, nabáda, priamo nám to prikazuje (por. R 12, 6 – 8; 1Pt 4, 9 – 11), ale nemáme pri tom zabúdať na slová Pána Ježiša Krista: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili“ (nie vás, ale) „vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 5, 16). Aj žalmista sa v 115. žalme modlí: „Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť!“ (Ž 115, 1) Apoštol Pavel v 1. liste Korintským pripomína: „Či neviete, že nie ste sami svoji?“ (Že vám nemá ísť o stavanie seba do popredia, o presadzovanie svojej vôle?) „Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu.“ (1K 6, 19 – 20) Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha a večne sa s Ním radovať. A aby sme vedeli Boha oslavovať a radovať sa s Ním, usmerňuje nás k tomu Pán Boh cez Bibliu, cez svoje Slovo. Božie Slovo – Boží Syn Ježiš Kristus nás učí hľadať slávu, ktorá je od Boha. Môžeme povedať, že kto sa v živote naučil, že rozhodujúcim je uznanie od Boha, toho ocenenie od ľudí nepokazí ani nezaslepí. Kto očakáva slávu, uznanie predovšetkým od Pána Boha, ten dokáže správne zaobchádzať aj s ocenením od ľudí, ten tiež dokáže iných povzbudzovať, dávať im pravdivú – dobrú spätnú väzbu, nie falošne im lichotiť či podlizovať sa im. Politikom sa stáva, že vo voľbách alebo pri nástupe do úradu sa odvolávajú na Boha. Nebolo by na tom nič zvláštneho ani zlého; keď tak však robia i ľudia, ktorým zjavne chýba viera – vzťah k Pánu Bohu, potom takéto prejavy priznávania sa k Bohu ťažko môžeme brať vážne. Ba vyvolávajú podozrenie, že ide iba o trik na získanie väčšieho počtu hlasov vo voľbách. Nebezpečenstvo prijímať – vzdávať úctu sebe na úkor úcty k Bohu však nehrozí iba politikom; môže ohrozovať kohokoľvek z nás. Veď nejeden človek sa aj v rodine alebo na pracovisku správa ako malý „Pán Boh“. Jedným z hriechov, ktorých sa dopúšťame je, že Pána Boha robíme malým. Božia sláva nie je niečo také ako sláva niektorého populárneho speváka alebo speváčky: čím viac sa o nich hovorí, tým majú väčšiu slávu. Mnohí sú ochotní urobiť aj tie najtrápnejšie veci, len aby sa o nich hovorilo a aby boli aspoň na chvíľu slávni. Pán Boh nepotrebuje fanúšikov na to, aby bola rozšírená Jeho sláva. Jeho hodnota spočíva nie vo fanúšikoch, ale v Ňom samom. Sme to práve my, ktorí potrebujeme poznať Božiu slávu, aby sme mohli žiť. Zamieňanie slávy Božej za uznanie od ľudí bolo problémom aj vedúcich osobností náboženského života Ježišovej doby. Práve im Pán Ježiš zdôrazňoval, že záležať má predovšetkým na uznaní od Boha. A to je dobré pravidlo pre život, dobrá životná zásada aj pre nás. Nepochybne, usilovať sa o dobré meno pred ľuďmi je múdre a správne. No keby ľudia boli s nami spokojní, ešte sa tým nedajme uspokojiť a pýtajme sa: Čo by na môj život, na moje počínanie, povedal Boh? Čo naň hovorí Božie slovo? Ako vyzerá môj život vo svetle Písme svätého? Na druhej strane príklad mučeníkov – napr. majstra Jana Husa, no najmä vzkriesenie z mŕtvych ukrižovaného Ježiša Krista potvrdzujú, že keby s nami ľudia nesúhlasili – ba keby priam boli proti nám, ak je náš život v Božích očiach pravdivý, ak nehľadáme slávu od ľudí, ale od Boha, potom sa Pán Boh k nám prizná – ako sa vo veľkonočné ráno priznal k svojmu Synovi. Boh nás má rád. Poslal svojho Syna a Ježiš dal svoj život ako obeť za naše hriechy, aby sme mohli oslavovať Boha a večne sa s Ním radovať. Preto dajme pozor, aby nám raz náš Pán Ježiš Kristus nemusel povedať: „Slávu, ktorá je od samého Boha nehľadáte“ (J 5, 44b). Pamätajme na to, že pri všetkom, čo budeme konať, je rozhodujúce uznanie od Boha.

Eva Juríková, farárka v CZ Lubina

ilustračné foto: unsplash.com