„Neboj sa, odteraz ľudí budeš loviť. Potom priraziac ku brehu, všetko zanechali a nasledovali Ho.“ (L 5, 10 – 11)
Stále aktuálnou témou je nasledovanie a učeníctvo. Nasledovanie Ježiša Krista – a čo to znamená byť učeníkom Ježiša Krista. Máme pred sebou text, kde boli povolaní prví učeníci. Šimon Peter, Ondrej a synovia Zebedeovi Jakub a Ján. Bol všedný deň, prali siete po neúspechu a sklamaní, prišiel Ježiš, vypočuli Jeho prosbu, požičali Mu člnok na krátku chvíľu a potom, po skončení Jeho kázania im ukázal, akú má moc. Nalovili množstvo rýb a potom zanechali siete. Všetko zanechali a nasledovali Ho.
Prijal pozvanie nasledovania
Premýšľal som, čo to pre nás znamená dnes. Všetko zanechať a Krista nasledovať. Premýšľal som o podobných obrazoch z dejín – biblických aj svetových. Možno poznáte príbeh Františka z Assisi. Bol to syn bohatého kupca. Otec predával drahé látky. Zúčastnil sa nezmyselnej vojny, videl smrť svojich priateľov, vrátil sa domov a úplne zmenil svoje zmýšľanie. Vyhádzal všetky drahé látky z okna paláca a na znak toho, že všetko zanecháva dokonca pozobliekal ešte aj šaty a nahý odišiel k zrúcanine kostola, kde sa potom k nemu pridali aj ďalší a založili rád františkánov, ktorý dodnes funguje. Žijú iba z Božej milosti, z modlitby a z toho, čo im ostatní naskladajú. Spievali, modlili sa a prijímali dary, odkázaní úplne na milosť a nemilosť. Takto František z Assisi prijal pozvanie: Všetko zanechaj a nasleduj ma. V Starej zmluve máme povolanie Elízea. Elízeus doma oral, robil na poli. Ťažko pracoval s volmi. Prišiel Eliáš (1Kr 19), hodil na neho svoj prorocký plášť (plášť bol symbolom úradu) a pozval ho do služby. Elízeus to pochopil, ale hovorí: „Dovoľ mi ešte pobozkať otca, matku.“ Eliáš bol veľkorysý: Čo by som ti nedovolil? Ale keď pozorne sledujete ten text, nakoniec Elízeus neodišiel pobozkať otca, matku. Na mieste porúbal ten drevený pluh, urobil oheň, zabil vola, s tými, ktorí tam orali, urobil rituálnu hostinu. Spálil za sebou mosty starého života a vykročil s Eliášom.
Je to ako nájsť nedosiahnuteľnú perlu
Ján Krstiteľ mal svojich učeníkov, rabíni mali svojich učeníkov, Ježiš Kristus mal svojich učeníkov. Ale keď vidíme kontext, povolanie Šimona, Ondreja, Jakuba, Jána – môžeme tu vidieť prorocký akt, presne ako pri Elízeovi. Všetko zanechali a odišli. Čo to znamená dnes – všetko zanechať a byť učeníkom Ježiša Krista? Môžeme zavesiť na klinec svoje povolanie a ísť misionovať. Môžeme aj odísť a nepoplatiť účty, dnes je to dosť náročné. Čo to znamená všetko zanechať a nasledovať Krista? V Novej zmluve sú podobenstvá o nebeskom kráľovstve. Je tam jedno podobenstvo o človeku, ktorý kopal na poli. Len tak kopal a zrazu narazil na poklad. Všetko, čo mal, predal a kúpil to pole. Všetko ostatné mu bolo ničím, chcel len ten poklad. Hneď za týmto podobenstvom nasleduje ďalšie – o kupcovi, ktorý kupoval perly. Bažil po jednej perle, ktorá bola nedosiahnuteľná a zrazu ju našiel. Tiež všetko predal a kúpil tú perlu. Je to obraz o nebeskom kráľovstve. Keď človek docení Božiu milosť, Božiu lásku, všetky ostatné veci môže postaviť na druhé miesto. Až na druhé.
Život je vecou priorít
Všetko, čo mal, predal – a kúpil to pole. Všetko, čo mal, predal – a kúpil tú perlu. Tu je moment, v ktorom sa ukazuje naše nasledovanie – či budeme nasledovať, alebo nie. Život je vecou priorít. Keď je trebárs v nedeľu horúco, môžeme byť na chate, pri vode, môžeme mať iné svoje záujmy. Alebo môžeme dospávať nejaký svoj včerajší biznis. Život je vecou priorít. Kto počul Kristovo pozvanie, zápasí a dokáže všetko. Všetko, čo od Krista odvádza, dokáže dať na druhé miesto. Všetko zanechať a nasledovať Ho. Snažili sa vyjsť Mu v ústrety. „Poďte za mnou, urobím vás rybármi ľudí. Odteraz ľudí budeš loviť.“ Keď ulovíme rybu, dáme ju na ražeň. Ryba z toho určite nie je nadšená. Ale keď z prúdu vylovíme človeka, ktorý sa topí vo vode, a dáme ho na pevnú pôdu, ten človek sa z toho teší. Voda v biblickom chápaní Starej i Novej zmluvy znamená hriech, démonské sily, neistotu, búrku, zmietanie sa. Vyloviť človeka z vody, z hriechu – to je naša úloha, ktorú nám dal Pán Ježiš. „Budeš loviť ľudí.“ Biblia hovorí o žatve. Uloviť rybu, to je žatva, to je zber. Chováme zver, ulovíme ju, to je tiež žatva. Sejeme pšenicu, sejeme na záhradke, a keď príde jeseň, žneme. A tento text je písaný v kontexte žatvy. Pán Ježiš hovorí: Polia sa belejú k žatve. Je mnoho ľudí, ktorí sa topia, ktorí nestoja na skale – na Kristovi. Ktorí sú vo vode, v búrke tohto života zmietaní, neistí, potápajúci sa, dusiaci sa. A tým máme pomôcť.
O všetkom sa rozhoduje tu a teraz
Biblia hovorí o žatve a hovorí o dvoch miestach. Jedno miesto je stodola a druhé miesto je oheň a spálenie. V Zjavení Jánovom, v 14. kapitole, je anjel, ktorý bude žať a ľudia budú triedení, delení. Sú to veľmi, veľmi vážne veci, ktoré v kolobehu dnešného života neraz prepočujeme. Pozrel som, a hľa, biely oblak a na oblaku sedel podobný Synovi človeka. Na hlave mal zlatý veniec a v ruke ostrý kosák. Aj iný anjel vyšiel z chrámu a volal mohutným hlasom na Toho, ktorý sedel na oblaku: Spusť svoj kosák a žni, lebo prišla hodina žatvy, keďže dozrela žatva zeme! A Ten, čo sedel na oblaku, hodil svoj kosák na zem a zožal zem. Opäť iný anjel vyšiel z chrámu, ktorý je na nebi, a tiež mal ostrý kosák. Zase z oltára vyšiel iný anjel, ktorý má moc nad ohňom, a na toho, čo mal ostrý kosák, zavolal mohutným hlasom: Spusť svoj ostrý kosák a zrež strapce zemského viniča, lebo jeho hrozná dozreli! A anjel spustil kosák na zem, zrezal vinič zeme a hodil do veľkého lisu Božieho hnevu. Von za mestom vytláčali z lisu a z neho vytiekla krv až po zubadlá koňa na tisícšesťsto honov.“ Je to obrazná reč, myslím, veľmi zrozumiteľná. Dozrieva svet, dozrievame my, blíži sa žatva. A ľudia môžu skončiť v lise Božieho hnevu, kde vyteká krv až po zubadlá koňa, alebo môžeme byť zhromaždení do stodoly, do lona Abrahámovho, do pokoja a radosti. Ale o tom všetkom sa rozhoduje teraz, tu v tejto časnosti.
Znevažuješ Kristovu milosť, keď považuješ Boha za automat na odpúšťanie
Mnohí ľudia sa topia. Nevedia o Božej láske, o Božej milosti. Sú zahĺbení do rýchlosti tohto sveta. Topia sa, dusia sa. A práve naša úloha je všetko zanechať, alebo dať na prvé miesto svoju misijnú úlohu – nasledovanie Krista – a cieľavedome okolo seba loviť ľudí. Zvestovať im evanjelium: Kristus preto prišiel, aby si mu zložil svoj hriech pod kríž, aby si nebol utopený v mori, vlnách tohto života. Niet vážnejšej úlohy. Dietrich Bonhoeffer, nemecký farár, ktorý bol pred koncom vojny popravený ako osobný väzeň Hitlera, napísal jednu knižku: Nachfolge – Nasledovanie Ježiša Krista. A píše tam o milosti. O lacnej milosti a o drahej milosti. Na adresu nás evanjelikov, protestantov, píše, že sme si zľahčili Božiu milosť. Veríme, že Boh odpúšťa a neraz zabúdame, že Boh aj trestá. Zabúdame, že Boh odpúšťa, ale neraz si dôsledky svojich hriechov musíme poniesť. Hovorí: Keď si prijal Kristovu milosť, to plnenie Božej vôle ber veľmi, veľmi vážne. Znevažuješ Kristovu milosť, keď považuješ Boha za automat na odpúšťanie. Rozprávam sa s ľuďmi a neraz mi mnohí hovoria: „Tamten neveriaci je lepší ako ten silno veriaci. Čo mi na to povieš, pán farár?“ Áno, je to možné. Možno tamten berie Božiu milosť nadarmo a tento o Božej milosti možno ešte ani nevie. Ideálne je, ak človek vie o Božej milosti, váži si ju, berie ju veľmi vážne, rozchádza sa s každým hriechom a vie, že za každý hriech je odplata smrti. A každý môj hriech stál Krista bolesť na golgotskom kríži. Toto je vážne nasledovanie. Všetko zanechali a nasledovali Ho. Poď za mnou a urobím ťa rybárom ľudí. Toto je výzva aj pre dnešok. Každý sám si to musíme rozmeniť na drobné vo svojom vlastnom kontexte života. Človek by mal zápasiť – každá matka, každý otec – za spásu svojich detí, blízkych, priateľov, ktorých máme radi. Aby sa netopili vo vlnách, ale stáli na pevnom základe, na pevnej skale. Na hrade, ktorým je Ježiš Kristus. Je to ťažký, náročný zápas. Ale je to cesta, ktorá vedie k životu. A o to viac, keď vieme, že svet dozrieva, my dozrievame a pred nami je žatva. Pred nami je Boží súd, rozdelenie. Biblia o tom veľmi vážne hovorí. Pamätajme aj na lis Božieho hnevu, aj na stodolu, kde si máme odpočinúť. Poďte za mnou, urobím vás rybármi ľudí. Všetko zanechali a nasledovali Ho.
Ján Meňky
