Vo viacerých štátoch, dokonca môžeme povedať aj viac či menej demokratických, je zvykom, že cirkvi požívajú v štáte tzv. autonómiu, to znamená, že niektoré záležitosti si môžu zariadiť po svojom. Samozrejme, pri rešpektovaní pravidiel daného štátu. Zvyčajne je podpísaná aj zmluva, ktorá tieto práva či povinnosti vymedzuje a garantuje. Takéto zmluvy nájdeme v USA, Európe, Rusku ale aj v niektorých iných krajinách, napr. v Afrike, kde úloha cirkvi rastie na význame.
Túto písanú či nepísanú autonómiu rešpektuje viacero krajín, a pre cirkev to ponúka určitú formu samostatnosti – môžeme povedať aj ostrov, kde by malo byť úlohou najmä kresťanských cirkví vytvoriť „vzorové“ miesto, ktoré má byť príkladom pre tento svet. Má byť majákom v zmysle svetla pre hľadajúcich, má byť majákom záchrany pre hľadajúcich, sklamaných z povrchnosti a prázdnoty tohto sveta. Hovoríme teda o tzv. hodnotovom majáku, ktorý dáva vyššie spomínanej autonómii opodstatnenie a zmysel. To si vyžaduje na veci nepozerať len pragmaticky, a z bezprostredného „tu a teraz“ treba preniesť dôraz na trvalé a večné hodnoty. „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.“ (Mt 6,19 – 20)
Systém bŕzd a protiváh
Treba povedať, že autonómia cirkvi v štáte nie je neobmedzená a očakáva sa dodržiavanie legislatívnych a spoločenských zásad. Z tohto pohľadu je teda lepšie, ak cirkev pôsobí v štáte so zabehnutým demokratickým zriadením, ktoré je podstatne lepšou garanciou objektivity. Jedným z dôvodov je aj to, že práve kresťanské hodnoty historicky pozitívne vplývali na nastavenie demokracie európskych štátov. Tým, že vytvorili spravodlivé podmienky pre všetkých, umožnili týmto krajinám rýchly ekonomický rast. Druhým dôvodom, ktorý bol nedávno spomenutý v rozhovore s poradkyňou bývalého prezidenta USA Georgea Busha pre aktuality.sk, je tzv. systém bŕzd a protiváh, taký typický pre demokratické zriadenie, ktorý predstavuje systémovú poistku proti potenciálnemu zneužitiu systému otvoreného pre všetkých. To, čo cirkev od štátu dostáva a čo sa od nej očakáva, jasne vyjadrujú dva odstavce zmluvy medzi cirkvami a štátom v Slovenskej republike: Článok 1: (1) Slovenská republika považuje registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sa rozhodli byť jednotlivo stranami tejto zmluvy, za nezávislé a autonómne subjekty práva Slovenskej republiky. Článok 2: (2) Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti podľa zodpovednosti ich viery využijú všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenskej republiky v prospech spoločné ho dobra v sú lade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Vierouka v cirkvi
Spomenutý „hodnotový maják“ má teda oporu aj v sekulárnej zmluve so štátom. Lenže aká je situácia v cirkvi naozaj? V cirkvi často prebieha boj o pravú a správnu vierouku, ktorý je však iba teoretický, všeobecný a abstraktný, pokiaľ nedôjde k aplikácii a osvedčeniu tejto vierouky v praxi. Ak by sme nevyžadovali skúšku teórie praxou, podobne ako sa zlato skúša v ohni, o to skôr môže v cirkvi správna vierouka „uletieť“, resp. sa zvrhnúť. Napriek zlým skúsenostiam v USA dnes niektorí z najvyšších miest v ECAV na Slovensku znova pretláčajú tzv. marketingovo orientované zbory (Willow Creek, Saddleback Church a pod.), pričom im evidentne nevadí, že základná idea marketingu je zameranie na zákazníka. Z cirkvi zameranej na Boha sa tak stáva cirkev zameraná na človeka, z kristocentrickej cirkvi sa stáva ľudská inštitúcia, kde je „univerzálny“ Boh postavený do úlohy toho, kto splní všetky vaše sny. Keď už to nevidia naši biskupi, tak by som rád spomenul, že už pred viac ako 10 rokmi liberálny (!) časopis New Yorker videl problém v obecenstvom riadený ch kostoloch. „Kazateľ namiesto toho, aby dá val pozor na svet, sa pozerá na mienku poslucháčov, pokúšajúc sa zistiť , č o poslucháč i chcú počuť . Potom sa to pokúša č o najlepšie napodobniť a prináša svoj produkt na trh, kde sa ostatní snažia robiť to isté . Poslucháč i, obracajú ci sa na našu kultúru v snahe zistiť niečo o svete, zisťujú , ž e tu nie je nič , iba ich vlastné zrkadlenie. Nepreskúmaný svet je medzitým unášaný poslepiačky do budú cnosti.“ Inými slovami, namiesto zvestovania Krista a nádeje, že je niečo lepšie ako tento svet, takíto falošní kazatelia berú ľuďom aj tú poslednú nádej. A takto približujú svet čoraz bližšie k výroku z knihy Ámos, 8, 11 – 12: „Hľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodina, Pána – keď pošlem na zem hlad. Nie hlad po chlebe, ani smäd po vode, ale po počúvaní Hospodinových slov. Putovať budú od mora k moru, od severu k východu sa budú túlať, aby hľadali slovo Hospodinovo, ale ho nenájdu.“ Vierouka, ktorá sa v týchto marketingových zboroch káže, sa často nazýva aj „evanjelium bez pokánia“, pretože pri aplikácii marketingovej zásady „človek je kráľ“ sa z pôvodného evanjelia odstraňuje všetko, čo by mohlo návštevníka zboru pohoršiť.
Vierouka v praxi
Pointou je teda skúška vierouky v praxi. Lenže ako vyzerá tá prax? Neviem sa zbaviť pocitu, že u nás je „evanjelium bez pokánia“ aplikované už veľmi dávno. Majetkové kauzy, volebné podvody sa neriešia, ale skôr relativizujú, a napomínaní a zastrašovaní sú skôr tí, ktorí na tieto problémy poukazujú. Na rozdiel od úradov či firiem podnikajúcich v sekulárnej sfére, spomínaný systém bŕzd a protiváh v cirkvi neexistuje. Kto vyhrá voľby, obsadí synodu, berie všetko (v budúcnosti, ak prejdú niektoré sektárske návrhy na reštrukturalizáciu cirkvi, bude stačiť iba to druhé). Zvolí si riadiace orgány, kontrolné orgány aj súdy. A pritom aj v sekulárnej sfére platia dohody o rozdelení postov medzi víťaznú koalíciu a opozíciu (napr. najvyšší kontrolný úrad), o obsadení niektorých orgánov rozhodujú zmiešané parlamentné komisie. V cirkvi však na pravidlá zabudnite, kto má väčšinu, berie všetko a rozhoduje, o čom chce. Na nejakých kompetenciách príslušného orgánu dokonca ani veľmi nezáleží. V komerčnej sfére, v konkurenčnom prostredí je tiež zvykom, že každé zlé rozhodnutie konkurent rýchlo využije, a vedenie spoločnosti to následne oľutuje. Ale poučí sa (v záujme prežitia je nútené) a ide ďalej. V cirkvi však takto podmienky nastavené nie sú. Fixné príspevky, či od štátu alebo od veriacich, môžu navodzovať dojem, že dovolené je všetko, dobré či zlé, prospešné či škodlivé. Finančné zdroje tečú stále rovnako, bez ohľadu na kvalitu rozhodovania a subjektivitu prijatých opatrení – efektívne kontrolné mechanizmy totiž chýbajú. Takéto prostredie, ktorému chýba štandardná spätná väzba, sa môže ľahko zvrhnúť a skolabovať. Lenže takto je cirkevný „systém“ nastavený už dlho. Dôvod, prečo občas funguje a občas nie, závisí práve od obsadenia jednotlivých pozícií. Ak do týchto pozícií postavíte ľudí s osobnou integritou a vysokým morálnym profi lom, ľudí veriacich, ktorí hľadajú Krista a chcú podľa Neho aj žiť, tak to fungovať môže. Síce nie systémovo, ale môže. Ak takíto ľudia odídu, alebo ak „boli odídení“, treba začať dávať pozor. Najmä v inštitúcii, kde spomínaná systémová kontrola, resp. systém bŕzd a protiváh chýba.
Niekoľko praktických príkladov
Ak sa pozrieme na kvalitu rozhodovania a na princípy, ktoré (a ako) sú v cirkvi aplikované, tak „riešenie“ majetkových káuz, volebných manipulácií, a tiež vývoj po voľbách skoro žiadne pozitívne príklady neukazuje. Nový generálny biskup sa bezprostredne po svojom nástupe do funkcie totiž vyjadril, že také niečo (ako vznik Asociácie slobodných zborov ECAV) sme tu ešte nemali, a teda že vlastne ani nevie (nemáme manuál), ako v takej situácii konať. Prostredie, do ktorého sa dostal, ho však z tejto „filozofickej“ pozície evidentne rýchlo nasmerovalo úplne zlým smerom. Nasledovalo historicky bezprecedentné zneužitie misijného nástroja, akým je pastiersky list, na útoky proti ľuďom, ktorí sa dožadovali riešenia majetkových káuz, spravodlivosti pre všetkých a práva si vybrať vo voľbách z viacerých kandidátov, spĺňajúcich zákonné požiadavky. V rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky sa začali útoky na ľudí združených v Asociácii, vylučovanie z výborov, a to aj bez uvedenia dôvodu, krátenie kvalitatívnych príplatkov, a znova bezprecedentné odoberanie biskupských krížov a titulov bývalým biskupom. Vytvorili tak atmosféru strachu a nenávisti, ktorá, podobne ako nevyznaný hriech, cirkev ničí a rozdeľuje. Chcel by som sa v tejto súvislosti spýtať biskupov a dozorcov, že keď majú problém doma s manželkou resp. s deťmi, či postupujú rovnako. Alebo či sa najskôr stretnú a porozprávajú. Verím, že skôr to druhé, ale potom o to viac nechápem, čo to robia v cirkvi, za ktorú sú zodpovední. Keď už sme pri tých príkladoch, nedá mi, aby som v tejto súvislosti nespomenul podobný príklad z minulosti, a to, ako ho riešilo bývalé predsedníctvo cirkvi. Chcel by som pripomenúť agresívnu predvolebnú rétoriku Reformačných listov a výroky jej predstaviteľov „Pod lampou“, kde obviňovali bývalé vedenie z aplikácie sily a mocenských praktík, ktoré pripomínajú dobu temna a stredovek. Jedným z „dôvodov“, prečo boli tieto obvinenia vznesené, bolo aj neudelenie súhlasu na ďalšie volebné obdobie pre farára Porubäna. Bývalé predsedníctvo, Miloš Klátik a Imrich Lukáč, však uviedli viacero dôvodov, kde bývalý senior pochybil. Ale nielen to. Osobne sa vydali do kežmarského zboru, kde sa stretli najskôr so seniorálnym presbyterstvom, a potom aj s funkcionármi a ľuďmi zo zboru, ktorým tieto dôvody osobne vysvetlili, a v diskusii obhájili. Chcel by som sa teraz spýtať všetkých čitateľov EP na ich názor. Ktoré vedenie postupovalo správne, a ktoré praktiky pripomínajú tú dobu temna a stredovek. Tie bývalé, alebo skôr tie súčasné?! Ako si majú veriaci vyložiť výrok jedného zo súčasných biskupov, ktorý sa vyjadril, že on s Asociáciou diskutovať nebude, ale bude chodiť po zboroch a vysvetľovať? Zrejme však iba svoj pohľad na vec, ktorý by si v priamej konfrontácii obhájiť nevedel!
Dvojité metre
Ďalším praktickým problémom nového vedenia je aplikácia tzv. dvojitého metra. Ak by ste takýto nástroj začali v takomto rozsahu používať v komerčnej firme, tak ju spoľahlivo rozhádate a zničíte. Paušálom financovaná cirkev však toho evidentne znesie viac. Uvediem iba niekoľko príkladov: – vyraďovanie kandidátov do volieb na základe subjektívnych pripomienok – pustenie do volieb tých, ktorí nespĺňali predpisy stanovené generálnym presbyterstvom – neprerokovanie žalôb na disciplinárne konanie na osoby zodpovedné za zmanipulovanie priebehu volieb, podané z viacerých zborov ECAV (pripomínam predvolebnú mantru súčasného vedenia, že všetka moc ide zo zborov) – niekto musí predložiť doklad o výstupe z rímskokatolíckej cirkvi, a niekto nemusí (hoci kandiduje na najvyššiu funkciu v cirkvi) – za porušenie zákona pri správe cirkevného majetku nie je postihnutý nik, za využitie zákonného práva združovať sa a vyjadriť svoj názor sú, naopak, postihovaní farári aj laici – Reformačné listy sa vyjadria, že kauza Reformata neexistuje, hrubo a nepravdivo osočujú bývalé vedenie, šíria nepravdivé informácie o súčasnom hospodárení Reformaty a sú za to povýšení – za to, že pracovníci Tranoscia odborne a pravdivo informujú o situácii v cirkvi, o majetkových kauzách či manipulácii volieb, majú byť vyhodení či odvolaní. Napriek tomu, že si všetky svoje tvrdenia vedia obhájiť a dokázať. Takýchto príkladov sa dá uviesť nepochybne oveľa viac, ale verím, že netreba. Viac než dostatočne to poukazuje na skutočnosť, že súčasná cirkev o pravdu, spravodlivosť či transparentnosť veľmi nemá záujem. Svoju energiu smeruje na úplne iné ciele, na upevnenie moci, kontrolu nad cirkevnými majetkami, či snahu o reštrukturalizáciu cirkvi tak, aby im do toho nik „veľmi nekecal“, a aby si minulého roku nezákonne nadobudnuté pozície udržali tak dlho, ako budú chcieť. Tiež by sa dalo povedať, že keby jeden z biskupov venoval Reformate toľko času a energie, koľko venuje prenasledovaniu brata farára Muchu, kauza Reformata by už bola niekoľko rokov vyriešená. Mohli by sme hovoriť o schizofrénii, pokiaľ by sme konštatovali, že jedno sa káže a druhé koná. Keď však vidíme, že sa posúva aj vierouka, a to smerom od kristocentrickej na „vierouku“ zameranú na človeka, jeho záujmy a zážitky, tak o schizofréniu nejde. Bez toho, aby sme riešili, či bolo prvé vajce či sliepka, možno priamo povedať, že v danom prípade v ECAV ide o odpadnutie od viery, o odpadnutie od Krista. V slovách aj skutkoch. Takto ten pomyslený maják, ktorý táto spoločnosť tak veľmi potrebuje, nevybudujeme. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že sme klesli tak hlboko, že nám skôr môže pomôcť štát, ktorý nám vytvorenie autonómie umožnil. Ale vyzerá to tak, že cirkev často ani o túto pomoc nemá záujem (audit, znalecký posudok alebo daňový úrad). Aj preto chcem vyzvať všetkých evanjelikov, ktorým naozaj záleží na našej cirkvi, aby sa ozvali. Aby sa zastali pravej evanjelickej vierouky, interpretovanej cez Augsburské vyznanie, a tiež aby požadovali jej dôslednú aplikáciu v praxi.
Jaroslav Mervart
ilustračný obrázok: pixabay.com
