O solidarite
Solidarita nepochybne patrí k dôležitým aspektom medziľudských vzťahov. Má všeobecný charakter a aj keď sa o nej často hovorí v cirkvi, patrí medzi všeobecné zásady rešpektované aj vo svete.
Problémom tejto doby je však až príliš častá zámena pojmov. Keď sa skresľuje obsah, respektíve význam daného slova, alebo keď sa niekto oháňa solidaritou, no v skutočnosti sleduje úplne iné ciele, môžeme hovoriť aj o zneužití pôvodného významu tohto slova.
Niečo podobné zažívame v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v súvislosti s tzv. Fondom finančného zabezpečenia (FFZ). Ako jedna z jeho kľúčových vlastností sa uvádza práve solidarita, vykladaná v zmysle väčších s menšími, bohatších s chudobnejšími.
V prvom rade je potrebné povedať, že v Evanjelickej cirkvi sa solidarita uplatňuje a uplatňovala už skôr. Napríklad medzi cirkevnými zbormi, kde silnejší zbor podporuje partnerský, slabší zbor. Takúto formu solidarity môžeme označiť ako spontánnu, priamu a jednoznačne aj efektívnu.
Ak sa však niečo začne organizovať zhora, z centrály, a zvlášť v cirkvi, ktorá je založená na samosprávnom princípe, je potrebné byť na pozore. Ako príklad možno uviesť rôzne organizácie a rôzne zbierky pre Afriku, respektíve oblasti postihnuté živelnými katastrofami. Vtedy ľudia dokonca aj sami radi prispievajú, lenže komu vlastne prispievajú? Koľko peňazí z darov sa dostane k chudobným a trpiacim? A koľko sa minie na prevádzku organizácie, ktorá takto „pomáha“?
Aj preto sa seriózne organizácie vždy snažia transparentne preukázať, že všetky dary bez akýchkoľvek „vedľajších kanálov“ prúdia priamo ku konečnému príjemcovi. Niektoré ich dokonca vedia presmerovať aj adresne, takže je zrejmé, kto komu pomohol. Prevádzka takejto organizácie je financovaná z iných zdrojov, nezávisle od darov, ktoré prijíma. Vtedy existuje tak veľmi potrebná dôvera, vtedy ľudia podľa svojich možností radi prispejú na dobrú vec.
Ako sa to robiť nemá
Fond finančného zabezpečenia v ECAV je však, žiaľ, úplne iný prípad. Aj keď by cirkev mala byť v slovách a činoch čistejšia, priamejšia a úprimnejšia ako svet okolo nás, v tomto prípade to neplatí.
Už samotný vznik FFZ bol pochybný – vznikal bez riadnej diskusie s cirkevnými zbormi, od ktorých sa však vyžaduje, aby do tohto fondu prispievali. A práve v tejto fáze sa mal ujasniť účel, výška súm, podmienky, spôsob fungovania a použitie fondu. Nasledovalo chaotické skladanie zákona v podstate spôsobom veta po vete priamo na Synode 2020, pričom je zrejmé, že takýmto spôsobom sa len ťažko udrží konzistentnosť akéhokoľvek zákona. Tu je potrebné pripomenúť, že to bola tá pamätná covidová synoda vtedy v červenom Ružomberku, čo viedlo k obmedzeniu zhromažďovania a verejnosti všeobecne.
Takže bez riadnej diskusie predtým, ale ani počas prijímania zákona.
Za týchto okolností asi pre nikoho nie je prekvapením, že sa akosi pozabudlo na štatút tohto fondu. Nechcem na tomto mieste polemizovať, či to bol zámer alebo chyba. Už na Synode 2020 však panoval poriadny chaos v tom, na čo a pre koho je tento fond vlastne určený. Jedna skupina ho bola ochotná podporiť s tým, že je len na zvýšenie platov duchovných, avšak druhá skupina bola podstatne liberálnejšia. Hovorilo sa tu o opravách a výstavbe budov, múzeí či financovaní evanjelických festivalov. Veľa evanjelikov už tu spozornelo, pretože to znamenalo, že peniaze vytiahnuté z cirkevných zborov pôjdu nielen na platy farárov, ale aj na aktivity „centra“, v podstate bez akýchkoľvek obmedzení či limitov.
Tento trend pokračoval aj na ďalších synodách. Zmenil sa spôsob výpočtu odvodov, kde prevládol spôsob odvodu na člena, čo však tiež nie je najšťastnejší spôsob, ako určovať sumu na tzv. výpalné. Pretože zbor s veľkým počtom členov nemusí byť práve bohatý. A bohatý môže byť, naopak, zbor s veľkým majetkom a príjmami z nájmov, hoci má menej členov. Táto metodika výpočtu má aj ďalší problém, a to ten, že ani cirkevnú daň neplatia všetci členovia zboru, ale príspevok do FFZ musí cirkevný zbor platiť za všetkých evidovaných členov. A tak niektoré zbory škrtajú členov, ktorí neplatia, niektoré vedú podvojné zoznamy… V konečnom dôsledku tak môže dramaticky klesnúť počet ľudí, ktorí sa hlásia k Evanjelickej cirkvi, čo sa následne prejaví pri ďalšom sčítaní obyvateľstva a potom aj v nižšom príspevku pre cirkev zo štátu.
Na ďalších synodách sa však vyskytli aj ďalšie staronové problémy s tým, na čo a pre koho je vlastne FFZ určený. Aj keď sa nakoniec nejaký štatút predsa len prijal, od pôvodnej solidarity sa odbehlo napravo aj naľavo. Začali sa vyplácať odmeny členom cirkevných výborov, zvýšili sa platy biskupom a duchovným na biskupských úradoch a dokonca sa „z prebytku“ začali „tým hore“ vyplácať aj nemalé odmeny. Čiže takmer pravý opak transparentnej organizácie: pravý opak jasne definovaného cieľa a zároveň transparentného a efektívneho presmerovania zdrojov od darcov k príjemcovi.
Vrcholom už boli tvrdenia na synode v Trenčianskych Tepliciach, kde sa v podstate povedalo, že niektoré veci je možné platiť raz zo štátneho príspevku a raz z Fondu finančného zabezpečenia, napríklad stravné lístky, ale vo všeobecnosti aj ďalšie položky. Za tejto situácie sa predsedníctvo ECAV síce mediálne snažilo tento pokrivený obraz solidarity vylepšiť slovami o tom, aký je FFZ transparentný, avšak pochopiteľne nie veľmi úspešne. Pretože ak máte raz dve prepojené nádoby, kde tekutina voľne preteká z jednej do druhej, transparentnosť iba v jednej z nich logicky veľa neznamená.
Za týchto okolností je iróniou aj to, že cirkevné zbory, ktoré priamo prispievajú na plat svojmu farárovi a neodvádzajú peniaze do FFZ, sú v nemilosti. Prenasledovaní, zastrašovaní a trestaní sú farári aj samotné cirkevné zbory. Vyzerá to tak, že práve preto, že neodvádzajú peniaze cez „centrálu“, kde sa časť týchto zdrojov stráca alebo, ak chcete, minie na neefektívnu prevádzku – navýšenie platov, odmeny a podobne.
To je vlastne podobný spôsob, akým cirkev narába s príspevkom zo štátu. Ten bol dlhé roky určovaný a vypočítavaný práve podľa počtu duchovných. To znamená, že tu mal byť svojím spôsobom priamy transfer na platy duchovných v cirkevných zboroch, pričom len to, čo zostane, malo ísť na prevádzku centra. Avšak po roku 2018 sa aj tu situácia začala meniť a cirkev zodpovedná za prerozdelenie týchto peňazí ich začala viac spotrebúvať na prevádzku ústredia.
Rástli minimálne mzdy, ale rástol aj štátny príspevok. Podľa nášho názoru v Asociácii slobodných zborov štátny príspevok na platy farárov stačí. Primárne je totiž potrebné zabezpečiť práve platy farárov, čím sa zabezpečí fungovanie evanjelizácie a misie v cirkevných zboroch.
Prevádzka ústredia by sa mala prispôsobiť disponibilným zdrojom a v prípade potreby šetriť. Zmeniť štvorstupňovú štruktúru na trojstupňovú, zrušiť dištriktuálne biskupské úrady a presunúť nevyhnutné procesy z dištriktov do jedného ústredia. Po presune majetku z Reformaty späť do ECAV nevidíme ani efektivitu správy majetku, ani opatrenia, ktoré by zabezpečili zvýšenie príjmov z nájmov.
Takže nevidíme ani transparentnosť, ani efektívnu správu organizácie, ani reštrukturalizačné aktivity, v ktorých by vedenie ECAV išlo celej cirkvi príkladom. A ak cirkevný zbor prispeje na plat vlastného farára, hoci aj pomáha inému zboru, to sa neráta. Podmienkou je poslať požadovaný obnos do centrály, kde určia, koľko potrebuje ústredie a koľko pošlú ostatným. A keď sa niečo zvýši, tak si vyplatia odmeny.
A je za tejto situácie niekto prekvapený, že tento odvod sa označuje aj ako výpalné? Že sladkým, ale falošným rečiam o solidarite ľudia neveria? A že aplikáciou tohto pomýleného prístupu vznikajú divné implikácie, ako sú:
- pokles počtu veriacich (iba ten, kto platí, je členom cirkvi; od zavedenia FFZ evidujeme výrazný pokles členov v cirkevných zboroch),
- čím viac farárov „vyhodíme“, tým viac peňazí ostane na prevádzku centra (trestaním farárov verných evanjeliu vedenie cirkvi obľúbenosť tejto služby a poslania nevybuduje),
- zavádzanie hierarchickej štruktúry, ktorá je nezlučiteľná so samosprávnou organizáciou cirkvi a právnou subjektivitou cirkevných zborov; cirkev agresívne zasahuje do cirkevných zborov a berie im kompetencie, ktoré boli ich výsadou po stovky rokov a ktoré priamo vyplývajú z kresťanskej vierouky,
- zavádzanie predreformačných finančných machinácií v štýle: zaplať a si čistý.
Ak hovoríme o solidarite s menšími zbormi a o príspevku na zvýšenie platu tamojšieho farára, bolo by vhodné zabezpečiť aj konzistentnosť slov a činov. Pretože aj napriek týmto prísľubom sa „pri kávičke“ nechalo predsedníctvo cirkvi počuť, že budú krátiť úväzky farárom v malých zboroch a že títo farári si môžu príspevok, ktorý dostanú, zrejme adekvátny ich úväzku, odpracovať v bohatších mestských zboroch.
Myslím, že po všetkých týchto zmätočných a navzájom si protirečiacich vyjadreniach je zrejmé, že od začiatku nebol poriadne definovaný a odkomunikovaný ani len pôvodný zámer – čo je vlastne cieľom Fondu finančného zabezpečenia (FFZ). O zmätočnej, neefektívnej a netransparentnej realizácii ani nehovoriac. Výsledkom je zastrašovanie a represie vo vzťahu k farárom a cirkevným zborom, čo nie je nič iné ako ničenie Evanjelickej cirkvi a celkové spochybnenie jej poslania a úlohy v spoločnosti.
Vzhľadom na to, ako súčasné vedenie ECAV v tejto veci postupuje, najväčšia škoda nakoniec nebude vo finančnej oblasti, ale najmä v oblasti dôvery. Dôvery v tom zmysle, či tu naozaj ide o Evanjelickú cirkev augsburského vyznania, alebo len o osobné záujmy nejakej malej skupinky vo vedení ECAV. A tiež o to, aby slová ako solidarita boli používané v súlade so svojím pôvodným významom, a nie ako zásterka na vyberanie peňazí z cirkevných zborov.
Jaroslav Mervart
Ilustračný obrázok: Photo by Markus Spiske on Unsplash