Nedeľa Deviatnik
Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.
Fil 3, 7
Bratia a sestry!
O milosrdenstve a milosti v našej dobe sa nehovorí ľahko. Sociálny pokrok, napriek mnohým problémom, nás do istej miery vzďaľuje a oslobodzuje od poddanskej, žobráckej mentality. Často počúvame: Nechceme žiadnu milosť a milosrdenstvo! Chceme to, čo je naším právom a čo nám patrí. Milosť a milosrdenstvo sa stali nepotrebnými pojmami. Prečo? Pretože ľudia, ktorí ich udeľovali, nemávali vždy láskavú, úprimnú a otvorenú, ale skôr strojenú dobročinnosť. Milosrdenstvo sa stotožnilo s udeľovaním posledných omrviniek z preplnených stolov bohatších. Mnohokrát bývalo sprevádzané ponižujúcim podceňovaním až štítením sa alebo povýšeneckou dobrotou. Nežije sa dobre z milosti druhých ľudí, z ich blahosklonnosti a nadnesenej dobrotivosti.
Medzi ľuďmi nechceme byť žobrákmi, ponížene bozkávajúcimi ruku za almužnu. Iba ak takými, ktorí vyslovene vyhľadávajú takýto spôsob života, ale to je nám, prirodzene, protivné a chceme, aby takéto niečo z nášho života zmizlo. Jedným z dôvodov je fatalizmus, spokojnosť s milodarom. Samozrejme, nechceme byť necitliví a tvrdí. Rozumieme, že k takémuto zmýšľaniu často doženie veľká bieda, bezmocná, materiálna, mravná, bezvýchodiskovosť z núdze. S tým sa však radikálne bojuje, aby to zmizlo. Znamená to, že prestaneme o milosrdenstve a milosti hovoriť? Vo viere nesmieme prestať hovoriť, svedčiť, vyznávať Božie milosrdenstvo. Predovšetkým Božia milosť, z ktorej, ako nám hovorí Písmo, sme jedine živí.
Nemôžeme mlčať o prázdnych rukách (ako sú aj ruky žobrákov), ktoré čakajú na milostivé obdarovanie, na záchranu. Apoštol sa vedome hlási k chudobe odkázanej len na milosť, na milosrdenstvo Božie. Svedčia o tom i slová, ktoré môžeme čítať predtým či potom. Pre Neho, pre Krista – to znamená stelesnené milosrdenstvo Božie – som všetko ostatné stratil, zbavil sa toho a pokladám to za nič… Takto ostro vyjadruje apoštol radikalizmus, s akým sa zbavuje duchovného bohatstva, duchovných hodnôt, ktorými by sa mohol chváliť, páčiť sa ľuďom, odporcom vyraziť zbraň z ruky, aby tým vyššie vyzdvihol Božie milosrdenstvo, ktoré mu prinieslo stretnutie s Ježišom Kristom, Ukrižovaným a Vzkrieseným. Vo filipskom zbore tak ako všade, kde pracoval, mal apoštol odporcov.
Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi a bez úhony, čo do spravodlivosti podľa zákona. Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. Všetko, čo je samo osebe pre veriaceho človeka vzácne, ako rodinná tradícia, náboženská výchova, vzdelanie, v porovnaní s poznaním nesmiernej hodnoty Božieho milosrdenstva sa javí ako nič, škoda, strata, hanba! Všetko pre nás vzácnejšie je ničím proti poznaniu a získaniu Ježiša, toho, čo v Ňom prišlo z milosti. Apoštol hovorí: „Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.“ A ďalej náš text pokračuje: „A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána…“
Našiel, získal, aby som aj sám bol v Ňom. Vo viere to však značí: z milosrdenstva Božieho byť prijatý, byť vtiahnutý, presadený do Krista, do Jeho spôsobu myslenia a do Jeho života. Vzťah medzi Bohom a nami bez skutočnosti Božieho milosrdenstva sa vôbec nedá vyjadriť. Niet nad osobné vyznanie. Hovoriť o Božom milosrdenstve a zároveň vyznávať vlastný hriech, vlastnú potrebu Božej milosti a vlastnú bytostnú závislosť od Neho. Vyznať, že Pán Boh sa nado mnou zmiloval. Odpustil, prijal na milosť, vyriekol oslobodzujúci rozsudok: Odpúšťa sa ti. Daroval pokoj a radosť mne, stratenému, márnotratnému. Vinníkovi, nemajúcemu právo na nič, iba ak na spravodlivú odplatu za hriech.
Každý, kto skutočne úprimne prežíva svoju vinu pre Bohom, vyzná a oľutuje svoje hriechy, zažije to, čo je Božie milosrdenstvo, milosť. To nám dáva Duch Boží. Až keď sám nad sebou zaplačeš, až keď ti neostane nič z celej tvojej slávy, iba On a my vo svojej biede. Táto bieda sa uteší len v pohľade na to, čo sa stalo na Golgote. Až keď máme úplne prázdne ruky, hlad, dlh, celkom nič, iba hriech a sme odkázaní len na milosrdenstvo a pomoc Toho, ktorý jediný môže pomôcť, začneme tušiť, čo je Božie milosrdenstvo. To je vlastne to jedine potrebné, všetko. Ostatné je nič. Spomeňme si na márnotratného syna: vstúpil sám do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi… (L 15, 17 – 18). Myslime na publikána, ktorý s pobožným farizejom vstúpil do chrámu, aby sa modlil, a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (L 18, 13). Alebo si spomenieme na apoštolovo vyznanie do zboru v Ríme:
Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána (R 7, 24 – 25). Svedectvo o Božom milosrdenstve, z ktorého vo viere žijeme, pre nás ako príklad v protiklade ku všetkému ostatnému, čo nás zvádza, na čom si zakladáme (vlastne hlavne si zakladáme sami na sebe) – to treba odhodiť, aby sme získali Krista a boli vtiahnutí do prúdu Božieho milosrdenstva, z neho a v ňom aj žili. To je pokora.
Nie farizejská, všetkým na očiach, ani nie seba zhadzujúca, žobrácka mentalita, o ktorej sme hovorili na začiatku, pasívna, sebazničujúca. Toto je pokora zbavená všetkej sebaspokojnosti a naplnená novým obsahom, novým bohatstvom, iným než to, čo by bolo pre ľudskú chválu a uznanie. Božie milosrdenstvo vyvolalo obrat. Postavilo človeka akoby na závodnú dráhu. Pred očami cieľ i cena. Skutočná hodnota. Božie milosrdenstvo z nás robí ľudí s aktívnym nasadením, a nie so sebazničujúcim, žobráckym myslením.
Zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou. Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Nechať za sebou všetko, nielen zlé, ale i zásluhy, úspechy, zlaté časy, obrátiť sa vpred, bežať s očami plnými cieľa, vrcholu Božieho milosrdenstva, a strhávať so sebou svet okolo seba. Podstatou tejto aktivity je totiž zase milosrdenstvo, naše ľudské, vzájomné, a nie pokrytecké, ponižujúce, produkujúce žobrácky zmýšľajúcich ľudí. Milosrdenstvo spolupatričnej ľudskosti, volajúce a pozdvihujúce nášho blížneho, aby sa tiež prerodil v radikála, aktivistu, Kristovho pretekára.
Amen.
Modlitba:
Pane náš, Ty si vtelené Božie milosrdenstvo, záchrana stvorenia, ktoré mohlo hriechom zahynúť. Prijmi láskavo naše chvály a vďaky. Veríme v Tvoje evanjelium o blízkom príchode Božieho kráľovstva a o moci Božej otcovskej lásky. Túžime túto vieru niesť všetkým. Posilňuj nás Duchom Svätým. Uzdravuj nás svojím odpustením a uč nás nasledovať, napodobňovať Teba v Tvojej tichosti a pokore, v službe lásky. Pomôž nám, aby sme rástli ako telo Kristovo, aby sme boli zvláštnym ľudom, blízkym a otvoreným pre všetkých núdznych. Blahoslavení milosrdní, daj nech to počujeme a poslúchneme. Amen.
Mgr. Katarína Tomčíková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: unsplah.com
