14. nedeľa po Svätej Trojici
Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
2M 20, 16
Milí priatelia, bratia a sestry v Pánovi,
Blíži sa 280.výročie smrti myjavského farára, superintendenta, martýra a vzdelanca Daniela Krmana ml. Žil zrejme v najťažšej dobe pre evanjelikov a celý život bol prenasledovaný, nepriateľmi ohováraný a to aj v neskorších dobách, nevynímajúc našu… Jeho život je síce podrobne spracovaný a môžeme ho záujemcom v zborovom časopise poslať. Rovnako pozoruhodná je aj jeho smrť, ktorú si budeme, dúfam, nielen na Myjave, pri spomenutom výročí pripomínať. Síce si ho privlastňujú aj niektoré susedné zbory, no jeho dedičstvo (tak sa volá aj náš zborový časopis) sa viaže predovšetkým ku Myjave.
Na dnešnú nedeľu je viac odporučených textov podľa starocirkevných perikop, no vybrala som text z Dekalógu, najmä 8. Božie prikázanie. Nie je to náhoda, lebo Krmana sa báli nielen Jezuiti a vtedajší mocipáni… Aj historici mimo našej cirkvi, ktorí sa snažia svojich prívržencov presvedčiť, že Krman ml. pred smrťou v prešporskom žalári konvertoval. Aby sme to dali na pravú mieru a očistili jeho pamiatku hodno pripomenúť už zosnulého brata profesora Ondreja Žiláka z našej EBF UK, ktorý prišiel s myšlienkou, že vtedajší mocní sa snažili ducha Krmana eliminovať pochovaním do katedrály pod bratislavským hradom, aby sa evanjelici nemohli pri jeho hrobe stretávať. Možno Vám je známo, že sme sa snažili vybaviť jeho exhumáciu, aby sme ho hneď po revolúcii v roku 1990, pri 250.výročí smrti mohli previesť na myjavský cintorín, no zistilo sa, že krátko po pompéznom pohrebe bol preložený na neznáme miesto pod hradom. Toľko z aktuálnych informácii v súvise s jeho výročím. Už si to pripomínali pri jednej slávnosti, no nebola ochota prizvať nás, možno by sme boli povedali niečo k veci a to sa už dnes nenosí…
Aj preto, že keď máme dnes hovoriť o 8. prikázaní, ktoré chráni dobré meno a česť našich blížnych, zdá sa mi, že možno ani jedno z prikázaní nie je tak účelovo vykladané v našej cirkvi, lebo v disciplinárnych konaniach sme sa stretli aj s údajným hanobením dobrého mena cirkvi. Ak by sa Krman mohol brániť, iste by bol fundovane vyvrátil tvrdenia o jeho prestúpení a zrade evanjelickej viery, za ktorú celý svoj život bojoval. Jednoznačným dôkazom je jeho závet, ktorú máme v sieni D. Krmana za oltárom v našom terajšom myjavskom evanjelickom kostole Sv. Trojice…
O unáhlenosti v súvise s 8. Božím prikázaním raz u nás kázal jeden vtedajší brat generálny biskup a niektorí poslucháči si to uložili do pamäti. Nie však všetci, o čom bude ešte v budúcnosti reč… Ku slávnemu filozofovi Sokratovi pribehol zadychčaný priateľ, známy ako veľký klebetník a lapajúc dych začal rozprávať: „Počuj, Sokrates, musím ti niečo dôležité povedať… tvoj priateľ…“ „Počkaj,“ prerušil ho mudrc, „preosial si to, čo mi chceš povedať, cez tri sitá?“ „Cez tri sitá?“ čudoval sa priateľ. „Áno, cez tri sitá. Prvé sito je pravda. Si si istý, že všetko, čo mi chceš povedať, je v súlade s pravdou?“ „No neviem, povedal mi to…“ „Aha, ale iste si to preosial cez druhé sito, a tým je dobro. Ak to, čo mi chceš povedať, nie je pravda, je to určite dobré.“ „Naopak!“ „Tak teda,“ prerušil ho filozof, „použi ešte tretie sito a porozmýšľaj, či to, čo mi chceš povedať, je nevyhnutne nutné.“ „Nutné? Asi nie.“ „Tak potom,“ usmial sa Sokrates, „ak to, čo mi chceš povedať, nie je pravda, ani dobré, ani nevyhnutne nutné, neobťažuj tým ani seba, ani mňa.“
V zamyslení nad 8. B. prikázaním hodno spomenúť, že Luther ho v Malom katechizme vysvetľuje nasledovne: „Máme sa Pána Boha báť a Ho milovať, aby sme na blížneho svojho falošne neluhali, nezrádzali ho a neohovárali, ani mu zlý chýr nerobili, ale aby sme ho ospravedlňovali, dobre o ňom zmýšľali aj hovorili a všetko v lepšom zmysle vysvetľovali.“
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že väčšina členov ECAV s týmto prikázaním nemá dočinenia. Možno ani nebola v situácii, keď by bolo treba na súde svedčiť a preto niektorí nemohli krivo, ani nepravdivo svedčiť voči svojim blížnym. No tu nejde len o varovanie pred krivou výpoveďou na súde. Ide jednoducho o klebety a ohováranie.
Myslím, že Luther to vo Veľkom katechizme vysvetľuje veľmi trefne: „Klebetníkmi sú tí, čo sa neuspokojujú s tým ,že niečo vedia, ale pokročia ďalej a zamiešajú sa do úradu a keď nejakú maličkosť o niekom vedia, roznášajú to po všetkých kútoch, svrbí ich jazyk a majú radosť, keď sa môžu rýpať v cudzej špine, ako keď sa sviňa váľa v hnojisku a rýpe v ňom rypákom. To znamená miešať sa do Božieho súdu a úradu a súdiť a trestať najprísnejším trestom. Veď žiaden sudca nemôže potrestať prísnejšie, ako keď vyriekne: toto je zlodej, vrah, zradca, atď. A tak ten, kto sa opováži povedať toto o blížnom, privlastňuje si práve toľko moci ako cisár a všetka vrchnosť. Lebo aj keď nemáš meč, predsa používaš svoj jedovatý jazyk, aby si hanobil a ranil blížneho. Preto Boh zakazuje ohovárať, i keby ten druhý bol vinný, a keby si ty o tom dobre vedel; tým menej, keby si o tom vedel len z počutia. Povieš: Prečo by som to nepovedal, keď je to pravda? – Odpoveď: Prečo to nepovieš riadnemu sudcovi? – Dobre, lenže nemôžem to verejne dokázať a mohol by som azda dostať na hubu a zle pochodiť. Nuž, môj milý, ak cítiš, že niečo prihorelo, ale sa neopovážiš postaviť sa pred osobou na to ustanovenou a tam to predniesť, tak drž hubu. Ak však o tom vieš, tak vedz to sám pre seba a nie pre druhého. Lebo keď to naďalej roznášaš, i keby to bola hneď pravda, si luhár, lebo to nemôžeš dokázať a počínaš si ako zloduch. Lebo nikoho neslobodno pripraviť o jeho česť a dobré meno, iba ak mu ich verejne vzali.“
Možno mi teraz dáte za pravdu, že hodno čítať Luthera. Dokáže veci pomenovať pravým menom…
Ako sa brániť ohováraniu? Ako možno pomôcť ľuďom, aby nás neohovárali? Kresťanská viera nás učí, že kresťanovi by malo záležať na tom, akú mienku o ňom majú iní ľudia. Poznajú ma ako čestného a pravdovravného človeka? Ako úctivého človeka? Iste, tu treba povedať aj to, že nie je možné ulahodiť každému. No nemám si o sebe myslieť viac, než je pravda. Nemám sa hrať na niekoho, či niečo, čím nie som. Na druhej strane, ani prílišná skromnosť nie je dobrá. Ak niečo dokážem, ak niečo viem, mal by som sa prejaviť a prípadne tým poslúžiť v Kristovej cirkvi. „Snaha o triezve sebapoznanie je jednou z našich kresťanských povinností,“ hovorí k veci prof. Juraj Bándy. Keď zistíme, aké je ťažké dbať o dobré meno seba samého, nebudeme zbytočne ničiť dobrú povesť blížneho.
Nuž vráťme sa na začiatok. Možno niektorí z nás sa dostanú do úlohy svedka na súde. No toto prikázanie nám hovorí, že nakoniec sa všetci postavíme pred Božím súdom. Svedkom o našej vine, či nevine bude Pán Ježiš Kristus. A hoci obžaloba voči nám hriešnikom bude oprávnená, On, Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy, aj za hriech ohovárania bude svedkom obhajoby. Dôležité je uvedomiť si svoj hriech, nezatĺkať ho, ale vyznať a prosiť o odpustenie. Prosiť tiež o Božiu lásku, aby sme dokázali milovať ľudí okolo nás tak, ako Kristus miloval a stále miluje každého z nás. Amen.
Modlitba:
Dlhozhovievajúci a spravodlivý Otče nebeský, Ty poznáš naše slabosti, ako diabol nás neraz nielen pokúša, ale aj premáha, aby sme si nielen zle zmýšľali o našich blížnych, ale s pocitom uspokojenia ich neraz ohovárame, do zlého svetla staviame a zabúdame na zodpovednosť pre Tebou. Ty o nás všetko vieš, poznáš našu hriešnu prirodzenosť, preto Ti ďakujeme, že nás nenechávať bez pomoci, veď bez Teba nemáme žiadnej moci konať úprimné pokánie. Len nám, prosíme, daj čas na spamätanie, lebo ohováranie sa rozmáha a len Tvoja moc môže urobiť hrádzu zlu. Buď nám hriešnym milostivý a buď nám na pomoci. Amen
Mgr. Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com
