Mnohým sa môže zdať trúfalé hovoriť o súčasnej či budúcej úlohe evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Niektorí sa môžu pýtať, či má táto cirkev ešte nejaké poslanie alebo budúcnosť. Či súčasná kritická situácia, ktorú spôsobil nástup nového vedenia, neznamená skôr jej dramatické oslabenie. Otázkou však je, či majú evanjelici ešte čím prispieť dnešnému svetu. Preto sa treba zamyslieť nad týmito otázkami: 1. V čom je dnes prínos Luthera a jeho reformácie? 2. Prečo reformácia nemá už takú silu ako v minulosti? 3. Ako dnes opäť reformovať? 4. Akú úlohu má dnes ECAV?
1. V čom je dnes prínos Luthera a jeho reformácie?
Lutherov prínos pre kresťanstvo spočíva v skutočnosti, že znovu objavil evanjelium. Tvrdenie, že reformácia vrátila kresťanstvu evanjelium je však len prázdnym konštatovaním, ak nepoukážeme na hlbší obsah. Vieme totiž, že aj rímskokatolícka cirkev zvestuje evanjelium. Nikdy sa nestalo, aby bola cirkev bez evanjelia. V akom zmysle potom môžeme povedať, že reformácia vrátila kresťanstvu evanjelium? Najskôr treba poznať, čo sa myslí pod evanjeliom. Evanjelium je nielen učenie o Bohu, ani náuka, ako má človek žiť podľa Božieho zákona. Evanjelium je posolstvo dobrej zvesti. Je to posolstvo, ktoré hovorí o tom, ako Boh zasiahol do dejín a spôsobil celkom novú situáciu. Ľudstvo je pokolenie, ktoré sa odvrátilo od Boha. Nechcelo, aby mu Boh vládol. Keďže sa oddelilo od Toho, ktorý je Pánom a nástojilo na vlastnej vôli, Boh vložil ľudský život do rúk cudzích pánov – pod odsúdenie, hriech, zákon a smrť. Do takejto situácie prichádza evanjelium s vyhlásením, že Boh zasiahol, aby dal ľudskému pokoleniu nový začiatok. Boh nám dal Krista a s Ním sa začal nový život. Celá situácia ľudského pokolenia sa zmenila skutkom, že Kristus prišiel na svet, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Vstúpil do nášho odsúdenia, premohol nepriateľské mocnosti a oslobodil človeka. Tí, ktorí v Neho uverili, už nestoja pod vládou starých mocností skazy. Už nie sú „deťmi smrti“, ale „deťmi vzkriesenia“, lebo sa stali účastníkmi Jeho vzkriesenia. Evanjelium je vyhlásením o Božom čine pre naše oslobodenie a zmierenie s Nim. Písmo sväté hovorí, že všetko toto je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh v Kristovi zmieril svet so sebou (1K 5, 18). Všetko toto je od Boha, oznamuje evanjelium. Ale čoskoro sa zdalo, že je oveľa dôležitejšie posudzovať to, čo pochádza od človeka. Prirodzene, že človek mal aj evanjelium. Vždy vedel o Božom čine v Kristovi. Ale konal tak, ako by to nebolo dôležité, aby si to zaslúžilo pozornosť. Dôraz sa kládol na zákon. A tu práve Luther objavil evanjelium v jeho plnej sláve. Zákon vládne a musí vládnuť na zemi. Toto je vec nášho činu, čo máme robiť a v čom sme pochybili. Ale toto nie je rozhodujúce pred Bohom. Preň je rozhodujúci Boží čin, nie ľudský. Veľké umenie v teológii, podľa Luthera, je v správnom rozlišovaní zákona od evanjelia. Lebo ak ich pomiešame, vždy na tom stráca evanjelium. Luther vie, že stále žijeme v tomto svete so všetkým, čo z toho vyplýva. Preto vie, že zákon je rozhodujúci v ľudskom živote tu na zemi. Ale tiež vie, že sme deti novej spravodlivosti. A tu zákon nemá slovo, lebo to nie je náš čin, čo nám priniesol spravodlivosť, ale Boží čin v Kristovi. To, čo je dôležité v Lutherovom pochopení kresťanstva, možno zhrnúť do troch bodov: 1. sola fide, jedine vierou, 2. simul iustus et peccator, ospravedlnený a predsa hriešny, 3. chápanie povolania.
Sola fide, jedine vierou
To znamená, že všetko toto je z Boha. Boh ustanovil svoje kráľovstvo a dal nám ospravedlnenie prostredníctvom Krista. Teda nie je vecou človeka hovoriť o svojej vnútornej kvalite, o svojej láske, akoby to bola jeho spravodlivosť. Kristus je naša spravodlivosť, preto nikdy nemôže byt nič iné, než jedine vierou, lebo vo viere Ho prijímame a patrime Jemu.
Simul iustus et peccator, ospravedlnený, a predsa hriešny
Aj keď si uvedomíme, že ospravedlnenie človeka, jeho spása nemá počiatok v niečom inom, ako v Božom diele v Kristovi, stále môžeme mať pocit, že jeho pokračovanie závisí od ľudského diela. Keď Boh dal človeku svoju milosť, môže si myslieť, že jeho úlohou je s pomocou tejto milosti, krok za krokom sa zdokonaliť, zo dňa na deň sa polepšovať, až nakoniec, že môže stáť pred Bohom ako spravodlivý a svätý človek. Takéto zmýšľanie je v skutočnosti len odvrhnutím evanjelia a odhodením Božieho činu a Krista v prospech nášho diela. Proti tomuto omylu stavia Luther druhé tvrdenie, simul iustus et peccator. Evanjelium nie je posolstvo, že polepšovaním seba, rastom v svätosti sa môžem spasiť, takže sa môžem postaviť pred Boha a povedať: Hľa, tu máš niečo, čo je pred Tebou dokonalé. Pozri, čo som a súď ma podľa toho, čo si zasluhujem! Nie, hovorí Luther. Dokonca ani kresťan nemá nič, čím by sa mohol chvastať pred Bohom. Môže sa namietať, že to nie je ich vlastné dielo, do ktorého takí ľudia skladajú dôveru; odvolávajú sa na to, čo Boh na nich – ako na svojich nástrojoch urobil. Ako teda ešte môžu byť hriešnikmi? Luther sa odvažuje k paradoxu a hovorí, že dokonca aj Božie skutky, nakoľko ich koná prostredníctvom ľudí, sú hriechom. Je to ako so zručným remeselníkom, ktorý má chatrné nástroje. Stav nástroja zanecháva stopu na výrobku. Je pravda, že Boh koná prostredníctvom kresťana; ale kresťan, keďže žije v tomto svete, je stále hriešnik. Je simul iustus et peccator, súčasne spravodlivý i hriešnik. Ale nie je spravodlivý pre svoje vlastné dielo alebo vlastné postoje. Je spravodlivý iba preto, lebo ho Boh vyvolil a preniesol ho do nového života s Kristom. Ale v sebe, nakoľko sa to týka jeho stavu, je človek stále hriešnikom. Simul iustus et peccator je Lutherov spôsob hovorenia, že kresťan v tom samom čase prislúcha starému aj novému životu, žije novým životom s Kristom, vierou v Neho. Kristus je jeho spravodlivosť a v tejto spravodlivosti niet nedostatkov. V tomto smere je kresťan dokonalo spravodlivý. Nepotrebuje robiť nič, ani nič nemôžeme urobiť, aby zlepšil svoju spravodlivosť, lebo je úplná. Ale to neznamená, že kresťan je dokonalý. Nie, musí stále ešte žiť v tomto svete,__ v tomto živote ako hriešnik medzi hriešnikmi. A takto bude pokračovať tak dlho, kým Boh dovolí starému veku trvať. Hriech starého veku a spravodlivosť nového veku budú spolu trvať do seba vpletené tak dlho, až kým Boh nezjaví nový vek v plnej a konečnej sláve. Až vtedy bude hriech premožený a zničený. Ale to sa nestane našim úsilím a pokrokom. To nastane Božím skutkom, keď stvorí nové nebo a novú zem, kde nieto hriechu, ale je len spravodlivosť.
Chápanie povolania
Tu prichádzame k Lutherovmu tretiemu bodu, k chápaniu povolania. Vierou sa kresťan zdieľa s novým svetom v novom veku. Ale to neznamená, že sa môže obrátiť chrbtom k prítomnému svetu, nedbajúc na svoju zodpovednosť k nemu. Naopak, Boh vyžaduje našu službu v tomto svete, uprostred konkrétnych podmienok. Nevolá ľudí von zo sveta. Posiela ich do sveta, kde každý má konať svoju úlohu, povolanie, ktoré je Božím vlastným povolaním človeka. Boh Stvoriteľ a Pán neba i zeme kladie každú ľudskú bytosť na jej miesto a určuje jej úlohu. Boh každého používa na svoj cieľ, či si je človek toho vedomý a verí v Boha, alebo nie. Svojím povolaním Boh núti dokonca aj bezbožných konať Božiu vôľu v tomto svete. A pre kresťana, ktorý ochotne prijíma Božie povolanie, je možné cez toto povolanie konať prácu lásky. Božská láska, ktorú kresťan prijíma vierou, sa činom povolania prenáša na núdzneho blížneho. Ako to Luther vyjadruje, „stáva sa Kristom pre blížneho“. Môžeme povedať, že veľkou skutočnosťou v Lutherovi je to, že evanjelium pre neho znova znamenalo to, čo znamenalo pre prvotné kresťanstvo. V tomto zmysle vrátil evanjelium kresťanstvu. Pochopil evanjelium znova v pravom význame. Často sa hovorí, že prvotné kresťanstvo bolo skrz naskrz eschatologické. Teda, že sa zaoberalo poslednými vecami, ale že úzkostlivo dbalo o to, aby žilo ako „v posledných dňoch“, keď Boh zasiahol do ľudskej existencie. Skusovalo veľkú premenu zo starého do nového veku. Boží čin bol tou veľkou vecou, o ktorej sa hovorilo. To bolo obsahom evanjelia, ktoré sa kázalo. Nálada odchodu sa zmocnila človeka. Stále žil v starom veku, ktorý sa pohyboval dopredu k svojmu cieľu, ale jeho zrak bol stále upretý na nový vek, ktorý Boh uviedol prostredníctvom Krista a ktorý sa uskutoční v sláve a plnosti pri Kristovom príchode, ktorý očakávame. Ale kresťanstvo skoro stratilo eschatologickú nádej. Človek žil ďalej v starom svete, ale jeho uvedomenie, že je to starý svet, vybledlo, lebo už nepočítal s novým vekom. Prirodzene mal človek v sebe tradíciu evanjelia o Božom čine v Kristovi. Ale pre neho to už nebolo evanjelium, zahrňujúca zvesť o Božom čine v Kristovi, ktorý pretrhol starý vek a položil pre nás základ novej existencie. Stalo sa len vyhlásením o tom, čo človek musí urobiť. Kresťanstvo prestalo byť v prvom rade posolstvom, čo Boh urobil. Stalo sa zákonom, už nie hlavne evanjeliom, lebo eschatologická nádej už prestala byť pre kresťanstvo skutočnou nádejou. U Luthera znova prenikol eschatologický význam kresťanstva s prvotnou silou. Pre neho bol Boh súčasnou realitou. Luther vedel, čo je to stáť v odsúdení a Božom v hneve. Ale pre túto príčinu vyhlásenie o tom, čo Boh učinil v Kristovi, čím sňal odsúdenie, sa stalo kresťanstvo skutočným evanjeliom. Evanjelium je radostnou zvesťou ľuďom, ktorí boli v otroctve veku smrti, radostnou zvesťou, ktorá prináša život a prenáša sa do nového veku, ktorý sa udial v Kristovi.
Pripravila Martina Kováčiková
ilustračné foto: wikimedia.org
