Nepomyslel som si, že po tridsiatich rokoch opäť nebude možné verejne vzdať úctu Milanovi Rastislavovi Štefánikovi na Bradle. Istým spôsobom akoby sa vrátila „tá“ doba zákazov. Zákaz však nikdy nemohol a nemôže vymazať človeka zo sŕdc a mysle, práve naopak.

Keď mi primátor Brezovej pod Bradlom Jaroslav Ciran koncom apríla v sms správe napísal, že nie je povolené organizovať verejné podujatie, rozhodol som sa necestovať na kopanice, hoci sme účasť na pietnej spomienke na Bradle mali v Predsedníctve Slovenskej evanjelickej jednoty v programe.

Čo teraz? Ako vzdať úctu „vzácnemu srdcu, šľachetnej duši, neobyčajnému duchu“? Ako kedysi? V súkromí?

Vrátil som sa k môjmu materiálu spred roka, z ktorého som prebral časť nadpisu môjho materiálu. Konkrétne slová maršala Focha, ktorý po úmrtí generála Milana Rastislava Štefánika vzdal úctu „vzácnemu srdcu, šľachetnej duši, neobyčajnému duchu“. Prečítal som si aj stať vtedajšieho rozhovoru s riaditeľom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Slavomírom Michálkom: „Historici nenazeráme na Štefánika ako na idol, modlu či osobnosť bez chýb a omylov. Poznáme ho nielen ako vedca, diplomata či vojaka, ale aj ako cieľavedomého a emotívneho človeka, snívajúceho i ambiciózneho. Človeka s pokorou i noblesou.“

V rozhovore padli nasledujúce slová aj o sestre Milana Rastislava Štefánika: „Počas diplomatickej misie v Japonsku dostal dar – pozlátenú textíliu s motívmi chryzantém so 16-imi lupeňmi a kruhmi – budhistickými a šintoistickými symbolmi večného pohybu. Tento záves pochádzal z roku 1757 a v roku 1933 ho darovala Štefánikova sestra Oľga Hajtšová Balneologickému múzeu v Piešťanoch. Po komplexnej reštaurácii bola táto textília znovu sprístupnená verejnosti v roku 2012.“ Čitateľom som v nasledujúcich riadkoch priznal, že sa poznám s vnukom Oľgy Hajtšovej a že za istých okolností budem môcť pomôcť historikom v bádaní a objasňovaní života Milana Rastislava Štefánika pomôcť. Ale že to „bude potrebovať hlavne čas na prelomenie bariér mlčania a potom aj priestor na zachytenie informácií, ktoré doposiaľ o Štefánikovi a jeho najbližšej rodine neboli spísané“.

Spomínaný „čas na prelomenie bariér“ stále trvá… Rozhodol som sa aj preto zájsť v pamätný deň na miesto posledného odpočinku Oľgy Hajtšovej, na bratislavský cintorín Kozia brána a aspoň takýmto spôsobom čitateľom potvrdiť, že mnou daný sľub ctím a hodlám ho splniť. A súčasne sa tak myšlienkami spojiť s Bradlom…

Poznajúc rodostrom rodiny, ktorý mám pred očami, názorne prezentovaný v Múzeu Milana Rastislava Štefánika na Košariskách, v jeho rodnom dome, ma oprávnene vedie k úvahe, že medzi Oľgou a Milanom Rastislavom bolo v detstve vytvorené pevné puto. Veď Oľga bola o päť rokov staršia (*1875). Narodila sa ako desiate dieťa a Milan Rastislav bol jedenáste dieťa v poradí rodičov Pavla a Albertíny. Oľga sa vydala za učiteľa Eugena Hajtša, rodáka zo Spišskej Novej Vsi, čo je aj vysvetlením jej dlhoročného pôsobenia na Spiši, kam za ňou a jej rodinou Milan Rastislav Štefánik niekoľkokrát prišiel. V Spišskej Novej Vsi napokon v roku 1928 zomrela aj ich matka Albertína Štefániková, čo môže značiť aj o silnom pute medzi matkou a dcérou. Oľga Hajtšová rovnako podstatne prežila svojho brata. Zomrela v roku 1943 vo veku nedožitých 68 rokov. Jej manžel Eugen, ktorý je s ňou pochovaný, zomrel v roku 1948 vo veku 74 rokov.

Miesto posledného odpočinku sestry muža, ktorý sa zaslúžil o vznik Československa a zviditeľnenie slovenského národa v celosvetovom meradle nevyniká ničím mimoriadnym. Zapadá do „koloritu“ staručkého cintorína, kde sa dajú nájsť oku lahodiace objekty a scenérie, no na druhej strane nahnuté a spadnuté, či rozbité objekty a pokrivené dreviny. Tak trochu obraz dnešného sveta a ak smiem byť konkrétnejší, aj cirkevného prostredia.

Život Oľgy Hajtšovej si zaslúži fundovaný výskum. Veď išlo o ženu, ktorá musela mať vytvorený pevný vzťah s Milanom Rastislavom Štefánikom a od útleho detstva naň významne vplývať. Pokiaľ sa mi podarí „prelomiť bariéry“, určite aktívne prispejem historikom k spoznaniu jej života.

Peter Bzdúch
predseda Slovenskej evanjelickej jednoty

Text a fotografie: Peter Bzdúch
uverejnené so súhlasom autora

%d blogerom sa páči toto: